Elektrická jednotka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
ICE 3

Elektrická jednotka je v bežnej prevádzke spravidla nedeliteľná súprava vozňov, ktorá obsahuje aspoň jeden motorový vozeň a je poháňaná elektrickou trakciou. Vďaka výhodám, ktoré ponúkajú vlakové jednotky oproti vlakom zloženým z lokomotívy a ťahaných vozňov, sú v súčasnosti najrýchlejší a najefektívnejší druh železničnej dopravy.

Využitie[upraviť | upraviť kód]

Elektrické jednotky sú prevažne používané na prepravu pasažierov, aj keď v Nemecku a Japonsku už premáva obmedzený počet tzv. vysokorýchlostných nákladných vlakov (séria M250).

Rýchlovlaky[upraviť | upraviť kód]

Tento spôsob konštrukcie stojí za zrodom moderných rýchlovlakov. Zomknutosť jednotlivých vozňov totiž umožňuje naplno využiť aerodynamické tvary konštrukcie, presunúť trakcie tak, aby sa minimaliovali vybrácie pri extrémnych rýchlostiach, ako aj rovnomerne rozložiť výkon a váhu vlaku na celú súpravu. Tieto úpravy sú nevyhnutné pre dosiahnutie požadovaných rýchlostí a nie je ich možné urobiť v bežnej skladanej vlakovej súprave.

Metro[upraviť | upraviť kód]

Zvýšená akcelerácia a obojstranná prevádzka ponúkaná elektrickými jednotkami vyhovuje prevádzke metra. Hlavnou príčinou je práve spomínaná rýchlosť, keďže typické metro často zastavuje a jednotlivé stanice sú z pohľadu železničnej dopravy veľmi blízko. Vlak s lokomotívou by v takýchto podmienkach nikdy nebol schopný dosiahnuť vyšších rychlostí, čo by malo za následok výrazne redšie pokrytie zastávok vrámci mesta, či úplnú neprevádzkovateľnosť metra v menších mestách.

Bežná doprava[upraviť | upraviť kód]

Elektrické jednotky sa využívajú v regionálnej (elektrická jednotka 671, Bombardier Talent) i v diaľkovej doprave. Nižšie náklady na prevoz a vyššie rýchlosti ako samotného vlaku, tak jeho obsluhy spôsobujú, že vo väčšine krajín sveta tento spôsob konštrukcie vlaku v osobnej doprave postupne nahrádza bežné, lokomotívou poháňané vlaky. V krajinách ako Japonsko sa lokomotívy používajú výhradne na nákladné vlaky a turistické atrakcie už od 50. rokov 20. storočia.

Pri konštrukcii jednotiek pre lacnú dopravu sa bežne rozhoduje medzi cenou a plným využitím ponúkaných výhod. Typická japonská elektrická jednotka drží počet nečinných vozňov na minime. Vlaky takto dosahujú vyššie rýchlosti v hornatej krajine, no väčší počet motorov na bežnú súpravu znamená nárast množstva údržby, ktoré vlaky vyžadujú. V Európe sa väčšinou budujú jednotky, ktoré majú ibe dve aktívne vozne a ľubovoľný počet počet nečinných vozňov medzi nimi. Takto vznikajú vlaky s profilom veľmi podobným tomu u bežných skladaných súprav, no s výrazne nižšou hmotnosťou za cenu flexibility.

Slovensko[upraviť | upraviť kód]

Na Slovensku boli donedávna elektrické jednotky mimo Tatranskej úzkorozchodnej železnice vídané len zriedka. Dnes sa postupne rozširujú do regionálnej dopravy v okolí väčších miest. Na diaľkovú prepravu ŽSSK žiadne elektrické jednotky nepoužíva, no vlaky na trase Košice – Žilina – Česko prevádzkované spoločnosťami ČD (vlak Pendolino) a Leo Express (Stadler FLIRT) sú výhradne elektrické jednotky.