Farneský býk
Farneský býk (tal. Toro Farnese) je rímska kópia mramorového súsošia z helenistického obdobia uložená v Národnom archeologickom múzeu v Neapole.[1][2]
Je to najväčšie staroveké súsošie, aké bolo kedy objavené.[3]
História
[upraviť | upraviť zdroj]Toto súsošie bolo nájdené v roku 1545 v rímskych Caracallových kúpeľoch, počas vykopávok, ktorých objednávateľom bol pápež Pavol III., aby tak získal staroveké sochy na výzdobu svojho sídla, Farneského paláca (Palazzo Farnese) v Ríme. Bola to značne poškodená rímska kópia gréckeho originálu, ktorú zreštaurovali. V 18. storočí sa dostala do neapolskej kráľovskej zbierky, neskôr do múzea v Neapole.[1][2]
Autorstvo
[upraviť | upraviť zdroj]Autorstvo a datovanie diela je neisté.[2] Podľa mnohých znalcov umenia originál tohto diela zhotovili v 1. storočí pred Kr. grécki sochári, bratia Apollónios a Tauriskos,[4] ktorí pôsobili na ostrove Rodos.[3] Rímsky historik Plínius uvádza, že bolo neskôr odvezené do Ríma, kde sa stalo vlastníctvom rímskeho politika a obdivovateľa umenia Asinia Pollia.[5]
Opis
[upraviť | upraviť zdroj]Je to viacfigurálna mramorová pyramidálna kompozícia (ktorá umocňuje napätie),[6] vysoká približne 3,70 m.[2] pôvodne zhotovená z jedného bloku mramoru so základňou 2,95 × 3,00 m s hmotnosťou 24 ton.[7] Na súsoší je badať silný vplyv rodoskej sochárskej školy z helenistického obdobia, zo školy umelcov, ktorí sa vedome usilovali zachytiť skutočnosť v jej rozmanitých prejavoch.[8]
Súsošie znázorňuje potrestanie Dirky, ktorú Antiopini synovia Amfión a Zéthos priviazali býkovi na rohy, aby ju uvláčili na smrť.[1] Na scéne kompozície súsošia sa však objavili ďalšie sekundárne postavy, ktoré boli pridané v 16. alebo 18. storočí: pes, dieťa a druhá ženská postava, Antiopa.[2] Jej kompozícia je tak veľmi zložitá, že sa nedá vnímať ako celok, nech sa na ňu dívame z akéhokoľvek uhla.[1]
Detaily súsošia
[upraviť | upraviť zdroj]
.jpg)
Toto monumentálne súsošie poslúžilo za vzor pre malé porcelánové sošky v kráľovskej porcelánke v Capodimonte (Porcellana di Capodimonte) pri Neapole, jej zložitá kompozícia tak zmenšením na bibelot (malý umelecký ozdobný predmet) iba získala na sugestívnosti.[1]
Referencie a bibliografia
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d e José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 188.
- ↑ a b c d e Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Toro Farnese [1]
- ↑ a b Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 120.
- ↑ Former Fellow at Cambridge Professor of Humanity at Edinburgh and Vice Chancellor John Hazel, Ma, John Hazel, Routledge, 4. 7. 2013, Who's Who in the Greek World, str. 233 [2]
- ↑ Plínius, Naturalis Historia, 36, 33-34.
- ↑ Michail V. Alpakov. Dejiny umenia. Bratislava : Tatran, 1981. 61-153-81. S. 170.
- ↑ Lucilla Bardeschi Ciulich, Pina Ragionieri Silvana, 2010, La vita di Michelangelo, str. 17. [3]
- ↑ José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 187.