Fehlingovo činidlo
Fehlingovo činidlo je roztok používaný k rozlíšeniu aldehydov a ketónov a rozlíšeniu redukujúcich cukrov od neredukujúcich. Tento test bol vyvinutý nemeckým chemikom Hermannom von Fehlingom v roku 1849. Účinnou zložkou Fehlingovho činidla sú meďnaté katióny v zásaditom prostredí.
Je to jedna z modifikácií Trommerovho testu spoločne s Benediktiho reakciou.[1] Oba testy sú v porovnaní s Trommerovou reakciou citlivejšie. Historicky sa všetky tri metódy používali na analytické stanovenie obsahu cukru (glukózy) v moči. To bolo veľmi dôležité pre diagnózu diabetesu. Predtým bolo možné dokázať prítomnosť cukru len jednoduchým testovaním pomocou chuti alebo fermentáciou.
Príprava činidla
[upraviť | upraviť zdroj]Fehlingovo činidlo sa pripravuje kombináciou dvoch separátnych roztokov: Fehling A spolu s Fehling B.[2]
- Fehling A: 69,28 g pentahydrátu síranu meďnatého (modrej skalice) rozpustený v 1 litri destilovanej vody
- Fehling B: 346 g vínanu draselno-sodného (Seignettovej soli) a 120 g hydroxidu sodného v 1 litri destilovanej vody
Testovaná zlúčenina sa pridá do Fehlingovho činidla a zmes sa zahreje. Ketóny reakciu neposkytujú. Nevýhoda reakcie je nestálosť Fehlingovho činidla, preto sa činidlo musí pripraviť priamo pred jeho použitím (Fehling A a Fehling B sa môžu skladovať separátne v tmavej miestnosti pri izbovej teplote).
Princíp testu
[upraviť | upraviť zdroj]Pozitívna reakcia nastáva pri vzniku tehlovo červenej zrazeniny oxidu meďného, ktorá je sprevádzaná zmenou farby roztoku z modrej do zelenej až zelenožltej farby v závislosti od obsahu redukujúceho sacharidu. Reakcia však nie je špecifická. Zmena sfarbenia bez vzniku zrazeniny a modrozelený alebo olivovozelený zákal nie sú dôkazom sacharidu a túto zmenu mohli spôsobiť aj iné redukujúce látky.
Na test reaguju pozitívne aldehydy a redukujúce cukry. Negatívnu reakciu poskytujú ketóny[3] a neredukujúce sacharidy. Pri vzniku Fehlingovho činidla dochádza najprv k reakcii mezi pentahydrátom síranu meďnatého a hydroxidu sodného, čím vzniká svetlomodrá zrazenina hydroxidu meďnatého, ktorá je v nadbytku rozpustná za vzniku komplexu Cu2+ s vínanom draselno-sodným. V prípade prítomnosti redukujúceho cukru dochádza k oxidácii aldehydickej či ketonickej skupiny na danom cukre a zároveň k redukcii meďnatých katiónov na meďné.[4]
Aldózy obsahujú aldehydovú skupinu, ktorá sa môže oxidovať na karboxylovú skupinu už miernymi oxidačnými činidlami. To sa využíva pri dôkaze redukčných účinkov práve pomocou Fehlingovho činidla a Tollensovým roztokom. Ketózy, vzhľadom na prítomnosť oxoskupiny, by sa nemali oxidovať slabými oxidovadlami. V roztoku, hlavne v zásaditom prostredí, dochádza k izomerizácií ketóz na zodpovedajúce aldózy. Preto aj ketózy dávajú pozitívnu reakciu s Fehlingovým činidlom. Z uvedeného vyplýva, že všetky monosacharidy majú redukčné účinky. Ketózam však treba na pozitívnu reakciu s fehlingovým činidlom dlhší čas vo vodnom kúpeli než aldózam (aldózy cca 2,5 min. ketózy viac ako 2,5 min.) čím sa dajú od seba efektívne odlíšiť. Redukčná schopnosť disacharidov závisí na tom, či aspoň jedna monosacharidová jednotka obsahuje voľný poloacetálový hydroxyl.[5]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Praktické cvičenia z biochémie, SACHARIDY [online]. 2007, [cit. 2024-08-12]. Dostupné online.
- ↑ J.STANĚK a kolektiv. Monosacharidy.:Československá akademie věd Praha, 1960
- ↑ P. ZAHRADNÍK, V.LISÁ, A. TÓTHOVÁ. Organická chémia II.:Slovenské pedagogické nakladateľstvo. ISBN 978-80-10-02559-6
- ↑ Důkaz redukujících sacharidů (Fehlingův test) – Studium chemie, PřF UK [online]. studiumchemie.cz, [cit. 2024-08-12]. Dostupné online.
- ↑ M.Melník, Úspešná maturita organická chémia a biochémia.TAKTIK. ISBN 978-80-8180-352-9
