Freya (radar)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
FuMG 401 „Freya LZ“

Freya bol prístroj raného vývoja radarovej techniky v Nemeckej ríši vyrábaný spoločnosťou Gema. Bol používaný pre systémy včasného varovania a k dispozícii bol už od začiatku druhej svetovej vojny. Počas nej bolo nainštalovaných viac ako 1 000 prístrojov. Krycie meno Freya získal podľa mena nordickej bohyne Freya, ktorej najcennejší majetok, náhrdelník Brisingamen strážil Heimdal so schopnosťou vidieť ďaleko aj v noci.[1]

Varianty[upraviť | upraviť zdroj]

  • FuMG 450 Freya AN, pôvodne označovaný FuMG 41G (s dosahom 120 km)
  • FuMG Freya LZ (mohol byť prepravovaný letecky)
  • FuMG 480
  • FuMG 44 Drehfreya (nem.: otočná Freya), prechodný model k FuMG 44/404 (námorný: FuMO371), Jagdschloss
  • FuMG 451 Freiburg, 162 – 200 MHz
  • FuMG 321-328 (námorný model)

Technické parametre[upraviť | upraviť zdroj]

Radar Freya bolo pozemné mobilné zariadenie na kolesovom podvozku s rotujúcim anténnym systémom. Na začiatku mal dosah 121 km. Radar nedokázal určiť výšku lietadla.

FuMG 80 „Freya“
Frekvenčný rozsah 120 – 130 MHz (2,5 – 2,3 m)
Maximálny výkon 20 kW
Opakovacia frekvencia 500 Hz
Dĺžka impulzu 3 μs
Rozsah otáčania 360° mechanicky
Rozsah lúča 0,5°
Dosah 120 – 160 km

Taktika[upraviť | upraviť zdroj]

Radary Freya používali stanice pozemného riadenia. Každá bunka s radarom mala pridelenú skupinu stíhacích lietadiel. Operátori zo zeme rádiovo navádzali stíhačov na zistený cieľ. Veľmi skoro sa začali radary Freya používať v kombináciami s presnými radarmi Würzburg. Freya, ako prehľadový radar detegovala ciele, samotné navádzanie stíhačov zabezpečovali operátori radaru Würzburg, ktorý dokázal zistiť aj výšku cieľa. Táto dvojica tvorila základ nemeckej radarovej obrany počas celej vojny.

Použitie[upraviť | upraviť zdroj]

Postavenie radarov Freya vo francúzskom Auderville odfotografované britským leteckým prieskumom.

Na jeseň roku 1939 mala Luftwaffe osem radarových staníc Freya. Boli rozmiestnené na ostrovoch Helgoland (2x), Sylt (2x), Wangerooge (2x), Borkum a Norderney. Účinnosť nemeckej radarovej obrany pocítili briti už pri útoku 22 bombardérov Wellington 18. decembra 1939 na nemecké lode v Helgolandskej zátoke. Lietadlá nenašli žiaden cieľ, avšak boli zachytené radarom z ostrova Wangerooge, ešte vo vzdialenosti 113 km. To bol dostatočný čas na vyslanie nemeckých stíhačiek, ktoré dostihli formáciu na ceste späť a 12 z nich zostrelili.[2]

Briti detegovali používanie radarov Freya až začiatkom roka 1941, keď si spojili letecké snímky objektu z francúzskeho Auderville a smeru pulzného signálu s frekvenciou 120 MHz, ktorý zachytili už predtým. Do konca októbra mali zmapované pozície 27 radarov. Zároveň zachytili signály s frekvenciou 570 MHz (Würzburg), ktorý zatiaľ nevedeli priradiť žiadnemu známemu zariadeniu.[3]

Protiopatrenia[upraviť | upraviť zdroj]

Prvým protiopatrením britskej strany bola zmena spôsobu príletu na cieľ. Slabosťou radarovej obrany bolo, že priestor rozdelila na jednotlivé segmenty, pričom v každom segmente mohol byť v nejakom časovom úseku navádzaný iba jeden nemecký stíhač. Zavedenie presnejšieho britského navigačného systému Gee umožnilo vytvárať tzv. prúd bombardérov. Všetky lietadlá leteli za sebou po rovnakej trase s malými odstupmi medzi sebou. Takto bol segment, ktorým lietadlá prilietali preťažený.[4]

Neskôr, od roku 1942, sa pridalo aj rušenie pomocou systémov Moonshine a Mandrel.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Price (2006, s. 64)
  2. Price (2006, s. 52)
  3. Price (2006, s. 68)
  4. Price (2006, s. 85)

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • PRICE, Alfred. Nástroje temnot. Historie elektronické války 1939 – 1945. Praha : Mladá fronta, 2006. 272 + 16 s. ISBN 80-204-1373-1. (česky)

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Freya radar na anglickej Wikipédii.