Gemini (kozmická loď)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Kozmická loď Gemini
Gemini 6 7.jpg
Kozmická loď Gemini 7.
Popis
Výrobca: McDonnell Aircraft Company, St. Louis, Missouri
Úloha: Orbitálny pilotovaný let
Posádka: 2 astronauti
Rozmery
Výška: 5,67 m
Max. Priemer: 3,05 m
Objem kabíny: 2,55 m³
Hmotnosti
Návratový modul: 1 983 kg
Brzdiaci modul: 591 kg
Prístrojový modul: 1 277 kg
Hmotnosť lode spolu: 3 851 kg
Raketové motory
Návratový (pevné palivo) x 4 11,12 kN
Oddeľovací (pevné palivo) x 3 1,8 kN
RCS dýzy (N2O4/MHHH) x 16 111 N
Manévrovacie OAMS dýzy (rotácia)(N2O4/MHHH) x 2 378 N
Manévrovacie OAMS dýzy (posuv)(N2O4/MHHH) x 6 445 N
Manévrovacie OAMS dýzy (pozícia)(N2O4/MHHH) x 8 111 N
Výkony
Životnosť: 14 dní (206 obehov)
Apogeum: 402 km
Perigeum: 160 km
Manévrovacia schopnosť: 222 m/s
Nákres lode Gemini
Gemini1.png

Gemini bola kozmická loď používaná v americkom programe pilotovaných letov Gemini. Bola určená na prepravu dvojčlennej posádky na obežnú dráhu okolo Zeme, umožňovala až 14-denný pobyt na obežnej dráhe, na skúšky manévrovania a spájania telies vo vesmíre. Lode programu Gemini štartovali s nosnou raketou Titan II z mysu Canaveral.

Opis lode[upraviť | upraviť zdroj]

Kozmická loď Gemini mala podobne ako loď Mercury tvar zrezaného kužeľa, bola však celkovo väčšia, pretože musela poskytnúť dostatok priestoru pre dvoch astronautov a umiestnenia dodatočného vybavenia pre uskutočnenie dlhodobého orbitálneho letu.

Dĺžka lode bola 5,67 metra, maximálny priemer 3 metre a hmotnosť 3 600 kg. Pri Gemini 6A a Gemini 7 dosiahla hmotnosť 3 800 kg a 3 828 kg. Loď bola rozdelená na 2 základné časti: na návratovú kabínu s dĺžkou 3,35 m a maximálnym priemerom 2,32 m a adaptér s maximálnym priemerom 3,05 m a dĺžkou 2,32 m. Návratová kabína bola vyrobená rovnakou technológiou a z rovnakých materiálov ako kabína lodí Mercury. Mala dvojité steny medzi ktorými bola umiestnená väčšina prístrojového vybavenia ako sú navigačné a komunikačné zariadenia, počítač, zariadenie pre zaistenie životných podmienok apod. Vďaka tomu mohol byť vlastný interiér kabíny veľmi prehľadne zariadený. Nachádzali sa v ňom len kontrolné prístroje letu a brzdenia, mikrofóny, potrava a zariadenie pre regeneráciu atmosféry. Napriek tomu však v kabíne bolo len 1,6 m³ voľného priestoru, teda priestoru porovnateľného s prednou časťou osobného automobilu. Atmosféra sa skladala z čistého kyslíka s tlakom 0,35 kg/cm2. Teplota v kabíne bola 18°C.

Adaptér sa delil na dva hlavné bloky. Jednak blok so 4 návratovými raketami na tuhé palivo (dĺžka 92 cm), zabezpečujúcimi zníženie obežnej rýchlosti pre zahájenie návratu na Zem a ďalej na blok nesúci zásoby pohonných látok a raketové dýzy pre orbitálne manévre (dĺžka 140 cm). V adaptéri bol tiež umiestnený hlavný energetický zdroj lode. Pre krátkodobé lety išlo o zinkovo-strieborné články. Pre dlhodobé lety slúžila dvojica kyslíko-vodíkových palivových článkov. Priemerná elektrická spotreba činila 2,16 kW pri celkovej kapacite energetického systému 151 kWh.

Na špici návratovej kabíny bol ďalej umiestnený rádiolokátor a aktívny spojovací uzol, využívaný pre pripájanie lode k pasívnemu spojovaciemu telesu Agena. Na základni kabíny je pripevnený ďalší diel s priemerom 3 m nesúci brzdiace rakety, zásoby kyslíka, pohonných hmôt a ostatné zariadenia nutné pre dlhší kozmický let.

Pri štarte, pristátí a väčšine orbitálnych činností mali astronauti oblečené skafandre. V tých bola, podobne ako v návratovej kabíne, čistá kyslíková atmosféra s tlakom 0,35 atmosféry. V skafandroch bolo možné vystúpiť z kabíny priamo do kozmického priestoru. Loď nemala osobitnú prechodovú komoru, pred výstupom nastala dekompresia celej kabíny. Na výstup bola kabína vybavená dvojicou širokých vstupných dverí. Tie boli hlavným a jediným vstupom do kabíny a v prípade havárie nosnej rakety by slúžili ako otvor pre katapultáž astronautov s využitím katapultovacích kresiel. U lodí Gemini totiž nebola využitá záchranná veža, aká bola u lodí Mercury a Apollo. Katapultovacie rakety boli schopné v prípade nebezpečia vyniesť kreslá v uhle 15° do výšky 150 m a do vzdialenosti 300 m od lode. Tento systém bolo možné využiť až do výšky 20 km nad zemským povrchom.

Na Zem sa vracala iba kabína s astronautmi. Tá bola na svojom tupom dne chránená tepelným štítom z fenolovej živice a v priebehu zostupu atmosférou využívala aerodynamický vztlak. Bolo tak možné v určitých medziach ovplyvňovať miesto pristátia. Počítalo sa iba s mäkkým pristátím na vodu. To zabezpečoval pristávací padákový systém zložený zo stabilizačného padáku s priemerom 5,5 m a z hlavného padáku s priemerom 25,6 m. Maximálna rýchlosť pristátia mohla byť až 9 m/s. V priebehu letu sa preverili varianty ručne riadeného pristátia i pristátia riadeného palubným počítačom.