Mercury (kozmická loď)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jump to navigation Jump to search
Kozmická loď Mercury
Mercury Spacecraft.png
Kozmická loď Mercury
Popis
Výrobca: McDonnell Aircraft Company, St. Louis, Missouri
Úloha: Suborbitálny a orbitálny pilotovaný let
Posádka: jeden, pilot
Rozmery
Výška: 3,51 m
Priemer: 1,89 m
Objem: 1,7 m3
Hmotnosti (MA-6)
Štartovacia: 1 935 kg
Na ob. dráhe: 1 354 kg
Pri návrate: 1 224 kg
Po pristátí: 1 098 kg
Raketové motory
Návratový (pevné palivo) x 3: 4,5 kN
Oddeľovací (pevné palivo) x 3: 1,8 kN
RCS dýzy (automat.) (H2O2) x 6: 108 N
RCS dýzy (manual.) (H2O2) x 6: 49 N
Výkony
Výdrž: 34 hodín (22 obehov)
Apogeum: 282 km
Perigeum: 160 km
Brzdné delta v: 483 km/h

Mercury bola kozmická loď použitá v programe Mercury americkej NASA. Kabína vesmírnej lode Mercury bola jednomiestna. Mala tvar kužeľa, ktorého širší koniec bol pokrytý berýliovým tepelným štítom. Neskôr bol berýliový štít kvôli vysokej cene a technologickej náročnosti nahradený ľahším štítom z fenolovej živice. Štít sa prudkým žiarom odparoval a tým chránil zvyšok vesmírnej lode. Tento štít musel pri návrate odolávať teplotám vyše 1 600°C. Kabína bola zhotovená z titánových plechov hrúbky 0,25 mm. Zvlášť tepelne namáhané miesta boli pokryté ešte zliatinou Rene-4 a berýliovými plátmi. Medzi vonkajším a vnútorným plášťom bola tepelná a zvuková izolačná látka. Kabína obsahovala dva otvory a jedno okienko (priezor). Malý vstupný prielez bol na boku lode a po pristátí bol odhadzovaný tridsiatimi pyroskrutkami. Na pozorovanie vonkajšieho diania slúžili dve okienka a navigačný periskop.

Vo vnútri kabíny sa nachádzali jedna hlavná a dve bočné prístrojové dosky. Vnútorné ovládacie prvky tvorilo viac než 55 elektrických prepínačov, 30 viacpolohových ističov, 35 mechanických viacstupňových prepínačov a ďalšieho vybavenia. Elektrickú energiu zabezpečovali celkove tri batérie: dve s výkonom 3 kWh a jedna s výkonom 1,5 kWh. Počas letu sa počítalo s automatickým riadením prevádzaným za asistencie pozemských staníc s takmer nulovou potrebou zásahu astronauta. Automatizované systémy však trpeli množstvom porúch a preto sa prítomnosť astronauta ukázala ako rozhodujúca pre úspešné ukončenie niekoľkých misií. Medzi ďalšie systémy lode patril aj systém zabezpečenia životných podmienok. Ten zásoboval astronautov skafander čistým kyslíkom s tlakom 0,3 atmosfér a zaisťoval vhodné hodnoty teploty a vlhkosti pre prežitie astronauta a funkčnosť palubných prístrojov.

Loď mala celkovo 18 kontrolných dýz (RCS), ktoré po oddelení nosnej rakety zabránili rotácii lode, stabilizovali kabínu a boli schopné natočiť ju tepelným štítom dopredu. Loď nemohla sama prevádzať orbitálne manévre. Kontrolné dýzy boli pre väčšiu spoľahlivosť zastúpené zdvojene pre automatizovaný aj manuálny okruh riadenia. Takisto nádrže pre pohonné hmoty, peroxid vodíka, boli zdvojené. Pre zaistenie návratu na Zem bola loď vybavená tromi brzdiacimi (retrográdnymi) motormi na pevné palivo. Tie pri ťahu 4,5 kN za dobu 10 sekúnd znížili orbitálnu rýchlosť na dostatočnú hodnotu vhodnú pre pristávanie. Kvôli zníženiu nárazu boli raketové motory zapaľované po jednom v päť sekundových intervaloch. Pre úspešné pristátie postačovala spoľahlivá činnosť dvoch z troch motorov. Prázdny obal motorov bol pred vlastným vstupom do atmosféry odhadzovaný od lode.

Vlastné pristátie na vodnej hladine zaisťoval zdvojený padákový systém pozostávajúci zo stabilizačného padáka s priemerom 1,8 metra vypusteného vo výške 6,4 km a hlavného nosného padáku s priemerom 20 metrov, ktorý bol vypustený vo výške 2,9 km. Pristátie bolo pomerne tvrdé, náraz na vodnú hladinu sa uskutočňoval rýchlosťou 10 m/s a preto sa pre jeho stlmenie používal vzduchový tlmiaci vak vytvorený za pomoci tkaniny medzi tepelným štítom a dnom kabíny. Bol nafukovaný krátko po otvorení hlavného padáka.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]