Gramofónová platňa
Gramofónová platňa (iné názvy: platňa, gramoplatňa; ak je zo šelaku: šelaková (gramofónová) platňa/slangovo šelak; ak je z vinylu: vinylová (gramofónová) platňa/ slangovo vinyl) je kruhová platňa, na ktorej je formou stranových výchyliek do špirálovej drážky prebiehajúcich od okraja platne smerom k jej stredu nahraná zvuková informácia. Prehrávať sa dá pomocou gramofónu.
Typy
[upraviť | upraviť zdroj]Najbežnejšie formáty v druhej polovici 20. storočia boli:
- SP (single play, singel, malá platňa) – menší typ vinylových platní zvyčajne s rýchlosťou 45 otáčok za minútu, výnimočne s rýchlosťou 33 ot/m. Zvyčajne jedna strana platne obsahovala jednu skladbu, druhá druhú. Priemer platne 17 cm.
- EP (extended play) – menší typ vinylových platní zvyčajne s rýchlosťou 45 ot/m. V podstate totožné s SP, ale na každej strane sú dve skladby. Predávali sa oveľa menej a mali špeciálne obaly.
- LP (long play, dlhohrajúca platňa, "elpéčko") – dlhohrajúca platňa zvyčajne o rýchlosti 33 ot/m, výnimočne o rýchlosti 16. Väčšinou obsahovala celý jeden album jednej skupiny alebo inú nahrávku v celkovej dĺžke až 45 minút, výnimočne aj viac. Priemer 30 cm, na jednej strane 4 – 8 skladieb.
Dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]Vynašiel ju Emile Berliner koncom 19. storočia podľa vzoru zvukového valčeka vymysleného T. A. Edisonom (pozri fonograf). Ešte na prelome 19. a 20. storočia existovali na trhu paralelne zvukové valčeky a gramofónové platne, ale po vypršaní patentu na platne roku 1918 sa rýchlo presadili platne.
Pôvodne sa vyrábali zo šelaku, neskôr (spravidla od 50. rokov, v Česko-Slovensku od roku 1953) z vinylu. Platne zo šelaku mali hrubšie drážky, potrebovali hrubšiu ihlu a špecifickú rýchlosť 78 ot/m; jedna strana štandardnej 25 cm platne mohla obsahovať maximálne 3 minúty zvuku, väčší typ 30 cm platne aj 5 minút. Na prehrávanie šelakových platní existujú dva druhy gramofónov. Staršie, sú mechanické, s plechovou rúrou a natáčaním kľukou. Novšie sú elektrické, a zvuk je z nich snímateľný v podobe elektrického signálu nielen do elektrónkových rádií, ale aj do akéhokoľvek druhu elektroniky, po pripojení novšieho typu konektoru.
Najznámejšie značky gramofónových platní z medzivojnového Česko-Slovenska boli Ultraphon, Supraphon, His master's voice (etiketa so psíkom), Esta, Odeon, Polydor, Rekord, Artona, Selekton a veľa ďalších. Medzi týmito značkami existovali ustálené rozdiely v cene a kvalite nahrávok. Napríklad značky Artona a Selekton boli špeciálne zriadené firmou Ultraphon na vydávanie menej kvalitných nahrávok a táto prax bola obvyklá aj u iných firiem. Počas socializmu v Česko-Slovensku existovala iba značka Supraphon, od roku 1967 Panton a od roku 1971 na Slovensku aj Opus.
V roku 1972 sa začali predávať prvé kvadrofónne (4 samostatné kanály - LF, LB, RB, RF) LP platne s označením CD-4 (Compatible Discrete 4) s priemerom 12" (30,48 cm), vyvinuli ich spoločnosti JVC a RCA v roku 1971.[1]
Od druhej polovice 80. rokov do začiatku 90. rokov 20. storočia rozšírenie platní prudko kleslo v prospech kompaktných diskov.
Za prvý polrok roku 2021 sa celosvetovo predalo 19,2 milióna vinylových albumov, čo bolo viac ako CDčiek (18,9 milióna). Na americkom trhu vinyl prekonal cédečká v roku 2020, prvý krát za 34 rokov.[2]
Súčasnosť
[upraviť | upraviť zdroj]V súčasnosti sa vydávajú platne iba ako doplnok popri iných spôsoboch distribúcie hudby (predovšetkým internetový streaming a CD); slúžia na zberateľské účely a na činnosť diskotékarov.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2016-11-17]. Dostupné online. Archivované 2016-10-25 z originálu.
- ↑ Predaj hudobných vinylových platní vo svete. Denník N (Bratislava: N Press), 2021-07-14. Dostupné online [cit. 2021-07-16]. ISSN 1339-844X.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Gramofónová platňa
