Grigorij Ivanovič Kulik

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Grigorij Ivanovič Kulik
Grigory Ivanovich Kulik (02).jpg
Na fotke v maršalskej uniforme.
Narodenie 9. november 1890
Dudnikovo, Poltavská oblasť, Ukrajina
Úmrtie 24. august 1950 (59 rokov)
Moskva, Sovietsky zväz
Národnosť ukrajinská
Profesia sovietsky armádny dôstojník, maršal Sovietskeho zväzu
Odkazy
Commons Spolupracuj na Commons Grigorij Ivanovič Kulik

Grigorij Ivanovič Kulik (rus. Григорий Иванович Кулик), ukr. Григорій Іванович КуликHryhorij Ivanovyč Kulyk (* 9. november, 1890, Dudnikovo, Poltavská oblasť, dnešná Ukrajina – † 24. august 1950, Moskva, Sovietsky zväz) bol sovietsky armádny a stranícky činiteľ, maršal Sovietskeho zväzu, neskôr pre neschopnosť degradovaný (1942) a posmrtne rehabilitovaný (1957).

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť a občianska vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa 28. októbra (podľa juliánskeho kalendára) resp. 9. novembra 1890 (podľa gregoriánskeho kalendára) v obci Dudnikovo v dnešnej Polstavskej oblasti na Ukrajine v ukrajinskej rodine. Po absolvovaní základnej školy vstúpil do cárskej armády. Slúžil v jednotkách delostrelectva. Počas prvej svetovej vojny dosiahol hodnosť poddôstojníka. V roku 1917 sa pridal k boľševikom. Pôsobil ako veliteľ delostrelectva v jednotkách pod Vorošilovovym velením. Išlo o čisto symbolickú funkciu, pretože boľševické jednotky disponovali v oblasti iba 3 použiteľnými delostreleckými zbraňami. Neskôr sa zúčastnil obrany Caricynu pred vojskami bielogvardejcov. Jeho bojový prínos bol minimálny. Napriek tomu sa v tomto období zoznámil so Stalinom. Neskôr sa podieľal na bojoch proti bielym silám na juhu Ruska.

Medzivojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom 20. rokov bol veliteľom delostrelectva Severokaukazského okruhu. V roku 1924 ukončil akademické kurzy vyššieho dôstojníckeho zboru červenej armády a stal sa poradcom veliteľa delostrelectva červenej armády. V roku 1930 začal študovať na Vojenskej akadémii M. V. Frunzeho. Po skončení štúdia bol v roku 1932 poverený vedením 3. streleckého zboru. Jeho kariéra bola úzko naviazaná na Stalinovu priazeň. V roku 1935 sa stal náčelníkom Ústrednej delostreleckej správy červenej armády. Funkciu prebral po nedávno povýšenom maršalovi Tuchačevskom. V rokoch 1936 a 1937 bol pod pseudonymom vyslaný v rámci sovietskej internacionálnej pomoci do Španielska, kde práve prebiehala občianska vojna. Po návrate v máji 1937 ďalej velil Ústrednej delostreleckej správe červenej armády. Išlo o zodpovednú funkciu dozoru nad vývojom nových zbraňových systémov ako boli tanky, tankové kanóny a delostrelecké zbrane. V tejto funkcii, sa plne prejavil ako plne neodborný a nekompetentný posudzovateľ, čo v kombinácii s jeho arogantným a hrubým jednaním malo často za následok to, že vynikajúce moderné konštrukcie odsúdil ako „buržoáznu sabotáž“ sovietskeho vojnového priemyslu. Jeho zásahy mali veľký vplyv na slabú vybavenosť červenej armády v predvečer vojny. V roku 1938, bol Kulik medzi niekoľkými ďalšími vojenskými činiteľmi, ktorí napísali Stalinovi list, v ktorom predložili návrh na zastavenie represií proti armádnemu dôstojníckemu zboru.

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Počas pohraničných incidentov v oblasti Chalchyn-Golu roku 1938 bol Kulik vyslaný ako poradca veliteľa zboru Žukova. Jeho zásahy do velenia, najmä rozkaz na presun všetkého delostrelectva z priestoru bojov pri rieke Bain-Cagan mali za následok jeho rýchle odvolanie. V rokoch 1939 až 1941 pôsobil ako zástupca ľudového komisára pre obranu a náčelník hlavnej delostreleckej komisie Červenej armády[1]. Viedol delostrelectvo počas sovietsko-fínskej vojny. V roku 1940 bol „za príkladné plnenie rozkazov a velenie vojsk počas sovietsko-fínskej vojny“ vyznamenaný zlatou hviezdou Hrdinu Sovietskeho zväzu. 7. mája 1940 bol povýšený do hodnosti Maršala Sovietskeho zväzu.[2] V tomto období sa tiež angažoval pri záchrane zajatých poľských vojakov, ktorí padli do sovietskeho zajatia po invázii do Poľska. Kulik po tom, čo Stalin navrhol všetkých 150 000 zajatcov zlikvidovať, obhajoval aby boli ponechaní na žive. Napriek protestom Mechlisa a Beriju, boli zajatci nižších hodností nakoniec prepustení. NKVD nakoniec zlikvidovala 26 000 zajatých poľských príslušníkov dôstojníckeho zboru v Katyni a na ďalších miestach.

Po napadnutí Sovietskeho zväzu bol poverený velením rôznych armád. Najprv bol vyslaný na západný front, no jeho jednotky 10. armády sa v dôsledku nemeckých útokov rýchlo ocitli v obkľúčení. S ťažkosťami sa mu podarilo z obkľúčenia prebiť až po 2 týždňoch. Od augusta do septembra 1941 velil 54. armáde na Leningradskom fronte. Nedokázal v plnej miere realizovať rozkazy svojich nadriadených, ktorých cieľom bolo podnikať protiútoky. Bol prevelený a poverený organizáciou 56. armády v oblasti Rostova nad Donom. 9. novembra 1941 bol poverený Stalinom aby pomáhal veleniu 51. armády na polostrove Kerč. Jednotky pod jeho velením utrpeli ťažkú porážku. Po evakuácii sa vrátil späť do Rostova, odkiaľ boli vzápätí sovietske jednotky taktiež vytlačené Nemcami. Pre svoju absolútnu neschopnosť a podiel na neúspechoch na Kerči a pri Rostove nad Donom bol v marci 1942 súdený vojenským súdom a degradovaný do hodnosti generálmajora, následne bol pozbavený členstva v komunistickej strane. Pred popravou ho zachránila iba priazeň Stalina. Od apríla do septembra 1943 pôsobil ako veliteľ 4. gardovej armády. V rokoch 1944 a 1945 pôsobil na nepodstatnom poste zástupcu veliteľa mobilizačného oddelenia červenej armády.

Povojnová činnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Po skončení vojny viedol vojská vojenského okruhu. Pre svoje problematické vystupovanie bol vyšetrovaný a súdený na podnet Beriju. V roku 1947 bol zatknutý a držaný vo väzbe. V roku 1950 bol krivo obvinený zo zrady a popravený. V roku 1957 rehabilitovaný, hodnosť Maršala Sovietskeho zväzu mu bola posmrtne navrátená.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. GLANTZ, David M. Bitva o Leningrad 1941-1944. Praha : Naše vojsko s.r.o., 2011. 630 s. ISBN 978-80-206-1201-4. (česky)
  2. FIDLER, Jiří. Za víru, vládce a vlast (Ruští a sovětští maršálové). Brno : Jota, 2005. 290 s. ISBN 80-7217-354-5. (česky)