Vasilij Ivanovič Čujkov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vasilij Ivanovič Čujkov
Vasilij Ivanovič Čujkov
sovietsky maršal, veliteľ 62. armády pri Staligrade
(na fotke pri čítaní príhovoru v Karlshorste v roku 1949)

Narodenie 12. február 1900
Serebrianyje Prudy, Tulská oblasť, Rusko
Úmrtie 18. marec 1982 (82 rokov)
Moskva, Sovietsky zväz

Vasilij Ivanovič Čujkov, rus. Василий Иванович Чуйков (* 12. február 1900, Serebrianyje Prudy, Tulská oblasť – † 18. marec 1982, Moskva) bol sovietsky vojak, maršal Sovietskeho zväzu, dvojnásobný hrdina ZSSR (marec 1944 a apríl 1945), a diplomat. Zohrával významnú úlohu v zimnej vojne s Fínskom v rokoch 1939-40, obrane Stalingradu a dobýjaní Berlína.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Raná kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Pochádzal z roľníckej rodiny. V roku 1917 vstúpil do Červených gárd a v rokoch 1918-1920 bojoval na Ukrajine, južnom Rusku na Kaukaze a nakoniec v Poľsku. Na konci občianskej vojny velil pluku. V rokoch 1923-1931 rotoval medzi Frunzeho vojenskou akadémiou, kde absolvoval niektoré zvláštne kurzy špecializované na Ďaleký východ, a Ďalekým východom, kde striedavo pôsobil ako diplomatický kuriér v Číne a člen štábu Vasilija Bľuchera.

V rokoch 1932-1935 viedol kurzy pre vyšších dôstojníkov, potom bol preradený k bojovým jednotkám (postupne velil mechanizovanej brigáde, 5. streleckej armáde a nakoniec 4. armáde, s ktorou sa v septembri 1939 zúčastnil obsadenia východnej časti Poľska). Jeho dovtedajšie úspechy urobili dojem na jeho nadriadených a keďže voľných miest pre povyšovanie bolo po Stalinových čistkách v armáde dosť, bolo len logické, že sa mal zúčastniť aj prepadnutia Fínska.

Zimná vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Koncom roka bol vymenovaný za veliteľa 9. armády, ktorá mala viesť dôležitý úder naprieč severným Fínskom v oblastiach Lieksa, Kuhmo a Suomussalmi a rozseknúť Fínsko na dve časti. Čujkov to považoval za obrovskú príležitosť a je zrejmé, že rovnako ako ostatní sovietski velitelia očakával ľahké víťazstvo (veľa času venoval príprave prehliadky víťaznej armády v Oulu po dokončení hlavných operácií). Plán útoku na Fínsko pripravený Vorošilovom a Mereckovom bol od začiatku celkom nerealistický a Čujkov mal realizovať jednu z najpochybnejších častí plánu. Predpokladal slabý odpor nepriateľa a nedostatočne zabezpečil útočné jednotky pre nedostatok zásob. Čujkov navyše vo svojom rozhodovaní nemal úplne voľné ruky. Nemalú úlohu zohral i fakt, že jeho protivníkom bol muž, ktorý bol považovaný za najlepšieho z fínskych poľných veliteľov, plukovník Hjalmar „Sivu“ Siilasvuo. Faktom zostáva, že Čujkov preukázal neskúsenosť, neschopnosť a osobnú zbabelosť. 9. armáda utrpela po vpáde do Fínska ťažké straty. Za jeden a pol mesiaca od začatia bojov už zo štyroch jeho divízií reálne existovala iba jedna - 54. strelecká divízia obkľúčená v sektore Kuhmo. 163. divízia bola zničená v Suomussalmi, 44. modrá divízia bola spoločne s 21. tankovou brigádou zničená na tom istom mieste a zvyšky 155. streleckej divízie sa napriek jeho rozkazom prebíjali späť na sovietske územie od Lieksa.

Čujkov nielenže nedokázal v pravý čas zhodnotiť situáciu ale navyše vydával nerealistické rozkazy v dobe, kedy mu už malo byť jasné, že sa blíži katastrofa. Pravdepodobne zo strachu, aby nebol popravený za zradu alebo zbabelosť, nepovolil svojim jednotkám ústup a prebitie sa z obkľúčenia. Vďaka týmto jeho rozhodnutiam 9. armáda dopadla najhoršie zo všetkých zoskupení, ktoré sa zúčastnili zimnej vojny medzi ZSSR a Fínskom. Neskôr bol odsunutý na nižšie posty, pretože Stalin po utrpenom debakli zvažoval, že ho dá popraviť.

Veľká vlastenecká vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Navzdory tomu však Čujkov prežil a ani dopad na jeho kariéru nebol drastický. V roku 1940 bol už v hodnosti generálporučíka vyslaný do Číny ako vojenský atašé. V roku 1941 sa vrátil do Moskvy, pracoval v diplomacii, napriek jeho opakovaným žiadostiam o znovupriradenie k frontovým jednotkám. Neskôr bol ale menovaný za zástupcu veliteľa rezervného zboru dislokovaného v jeho rodisku, kde viedol výcvik vojakov, keďže však utrpel ťažké zranenia pri nehode, výcvik viedol väčšinu času iba formálne.

V júli 1942 dočasne velil 64. armáde priradenej k južnému frontu v oblasti Stalingradu. Neskôr ho nahradil generál M.S. Šumilov a Čujkov bol poverený velením nad ľavým krídlom 64. armády. Keďže sa osvedčil, 8. septembra podľa vlastných pamätí 12. septembra [1] bol vymenovaný za veliteľa 62. armády, hlavnej sily, ktorá bránila Stalingrad. Pri preberaní velenia, ktoré štáb frontu odňal generálplukovníkovi Lopatinovi Čujkov vyhlásil, že: „Buď mesto udržíme, alebo tam zahynieme.“[1] Svojou prítomnosťou v blízkosti frontu, ako aj faktom, že nikdy neevakuoval veliteľstvo armády na bezpečnejší východný breh Volgy podporoval morálku zverených vojsk. Počas bitky Čujkov úzko spolupracoval s náčelníkom štábu 62. armády N.I. Krylovom a komisárom K.A. Gurovom. Nemci počas celej bitky nikdy neuverili spravodajským správam o tom, že Čujkovovo veliteľstvo sa skutočne nachádza na pravom brehu.

Velenie nad 62. armádou si podržal až do konca bitky, v marci 1943 bola armáda preorganizovaná a premenovaná na 8. gardovú armádu. Do bojov bola nasadená pri prekračovaní Dnepra a neskôr bojovala na pomedzí Ukrajiny a Bieloruska. V polovici roka 1944 spadala pod velenie 1. bieloruského frontu, s ktorým oslobodzovala Bielorusko počas operácie Bagration a Poľsko pri visliansko-oderskej operácii a mala významnú úlohu v bitke o Berlín. 2. mája prevzal Čujkov v mene Vrchného veliteľstva Červenej armády kapituláciu berlínskej posádky.

Povojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Po vojne zostal Čujkov vo Východnom Nemecku - do apríla 1949 ako zástupca veliteľa sovietskych okupačných vojsk, potom v hodnosti armádneho generála do mája 1953 ako ich veliteľ.[2]

V roku 1953 sa stal veliteľom Kyjevskej vojenskej oblasti, o dva roky neskôr získal hodnosť maršal ZSSR. V rokoch 1960-1964 bol vrchným veliteľom sovietskych pozemných síl. V roku 1972 odišiel do dôchodku.

Pomáhal navrhnúť pamätník stalingradskej bitky na Mamajovej mohyle, kde je aj pochovaný ako prvý maršal ZSSR, ktorého nepochovali v Moskve.

V rokoch 1950-1972 napísal mnoho kníh a článkov o svojej vojenskej kariére a skúsenostiach. Sú charakteristické zvýrazňovaním vlastných zásluh, skresľovaním historických udalostí v jeho prospech a silne protižukovovským nábojom. Vyhol sa v nich menej úspešným obdobiam svojej kariéry, najmä zimnej vojne.

Knihy vydané v slovenčine[upraviť | upraviť zdroj]

  • Od Stalingradu po Berlín
  • Koniec tretej ríše
  • Začiatok cesty

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Vasilij Ivanovič Čujkov: Od Stalingradu po Berlín. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1988, s. 106
  2. MINAŘÍK, Pavel. Bratrká vojska za hranicemi Sovětského svazu: Západní skupina sovětských vojsk v NDR [online]. vojenství.cz, rev. 2002-12-28, [cit. 2012-11-12]. Dostupné online. (česky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]