Filipp Ivanovič Golikov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Filipp Ivanovič Golikov
sovietsky vojvodca, maršal Sovietskeho zväzu
sovietsky vojvodca, maršal Sovietskeho zväzu
Narodenie 30. júl 1900
dedina Borisova, okres Kamyšlov, Permská gubernia, Rusko
Úmrtie 29. júl 1980 (79 rokov)
Moskva, ZSSR
Národnosť ruská
Profesia dôstojník sovietskej armády
Odkazy
Commons Spolupracuj na Commons Filipp Ivanovič Golikov

Filipp Ivanovič Golikov (rus. Филипп Иванович Голиков; * 30. júl 1900, Borisova, okres Kamyšlov, Permská gubernia, Rusko[1] – † 29. júl 1980 Moskva, ZSSR) bol sovietsky politický pracovník a dôstojník červenej armády ruského pôvodu, maršal Sovietskeho zväzu (1961).

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v dedine Borisova v Kamyšlovskom okrese Permskej gubernie v Rusku (dnešná Kurganská oblasť, Katajskij rajon). Pochádzal z ruskej roľníckej rodiny. V roku 1918 dokončil štúdium na gymnáziu v meste Kamyšlov. Vstúpil do boľševickej strany a červenej armády. Bojoval v občianskej vojne, slúžil ako politruk v streleckom pluku. Po skončení občianskej vojny naďalej pôsobil v armáde ako politický komisár na rôznych miestach. Po absolvovaní veliteľských kurzov bol v roku 1931 na vlastné želanie preradený na veliteľský post. Od novembra 1931 veliteľ streleckého pluku 61. streleckej divízie. V roku 1933 absolvoval štúdium na Vojenskej akadémii M. V. Frunzeho. Následne sa stal veliteľom 61. streleckej divízie v Povolžskom vojenskom okruhu. Od septembra 1936 velil 8. samostatnej mechanizovanej brigáde. V priebehu roka poverený velením 45. mechanizovaného zboru Kyjevského vojenského okruhu. V januári 1938 menovaný do funkcie člena vojenského sovietu Bieloruského vojenského okruhu.

V septembri velil jednotkám vinnickej skupiny Kyjevského vojenského okruhu, ktorá sa podieľala na sovietskom útoku na Poľsko. Od júla 1940 pôsobil ako zástupca náčelníka Generálneho štábu červenej armády a veliteľa rozviedky (GRU) červenej armády. V tejto funkcii, v súlade s mienkou Stalina, bagatelizoval informácie o sústredení nepriateľských vojsk na západných hraniciach Sovietskeho zväzu. Nebol schopný interpretovať informácie rozviedky o miestach sústredenia nemeckých síl a výrazne tým podryl obranyschopnosť krajiny v prvých dňoch sovietsko-nemeckej vojny.

Po prepuknutí vojny bol pozbavený funkcie veliteľa rozviedky a presunutý so sovietskou vojenskou misiou do Spojeného kráľovstva a neskôr do USA. V októbri 1941 stiahnutý späť do vlasti. Poverený formovaním a velením 10. armády, ktorá bola nasadená v bojoch proti 2. tankovej skupine generála Guderiana pri Tule. Od februára 1942 velil 4. údernej armáde kalininského frontu. Už v apríli bol však poverený velením brianského frontu a v júli voronežského frontu. Jeho vojská boli v júni a júli 1942 neúspešné pri rozvíjaní voronežsko-vorošilovgradskej operácie a utrpeli silné straty. Následne bol v auguste zbavený velenia a poverený velením 1. gardovej armády na juhozápadnom a stalingradskom fronte. Od septembra 1942 bol zástupcom veliteľa stalingradského frontu. V októbri prevelený k Leningradu, ako veliteľ severozápadného frontu.

Po krátkej dobe bol opäť poverený velením rozviedky červenej armády, ale toto rozhodnutie bolo po niekoľkých dňoch zmenené a Golikov bol vyslaný späť na južnú časť frontu ako veliteľ voronežského frontu. Jeho jednotky sa výraznou mierou podieľali na ostrogožsko-rossošanskej operácii v priebehu ktorej prelomili obranu 2. maďarskej armády a okrem nej zlikvidovali aj taliansky horský zbor a spôsobili ťažké straty nemeckému XXIV. tankovému zboru, pričom podľa sovietskych zdrojov zajali viac než 80 000 mužov. Následne počas voronežsko-kastornenskej operácie v januári a februári 1943 udrel na zvyšky maďarských vojsk a 2. nemeckú armádu. Jeho jednotky následne postupovali smerom na západ a oslobodili Charkov (charkovská útočná operácia). V tomto období Golikov precenil silu svojich jednotiek a po nemeckej protiofenzíve začiatkom marca 1943 stratil kontrolu nad svojimi jednotkami. Na veliteľstvo voronežského frontu bol preto rýchlo vyslaný maršal Žukov. Golikov bol pozbavený velenia a na front sa už v priebehu vojny nikdy nedostal. Bol poverený funkciou zástupcu veliteľa NKVD a neskôr zodpovedal za repatriáciu osôb z nepriateľského zajatia.

Po vojne od septembra 1950 velil mechanizovanej armáde. Neskôr od apríla 1956 pôsobil ako riaditeľ Vojenskej akadémie tankových vojsk a od januára 1958 ako veliteľ politického oddelenia armády, čo bola významná funkcia lebo toto oddelenie sa zodpovedalo veleniu armády iba formálne, a fakticky bolo riadené priamo sovietskou vládou. V 60. rokoch pôsobil vo viacerých politických funkciách. Maršalom Sovietskeho zväzu sa stal v máji 1961.[2] V máji 1962 odišiel na dôchodok, oficiálne však pôsobil ako inšpektor Ministerstva obrany.

Žil v Moskve, so svojou ženou mal 6 detí. Zomrel 29. júla 1980 v Moskve. Je pochovaný na Novodevičom cintoríne.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Катайский район [online]. [Cit. 2016-06-15]. Dostupné online.
  2. FIDLER, Jiří. Za víru, vládce a vlast (Ruští a sovětští maršálové). Brno : Jota, 2005. 290 s. ISBN 80-7217-354-5. (česky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Голиков, Филипп Иванович na ruskej Wikipédii.