Dmitrij Timofejevič Jazov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Dmitrij Timofejevič Jazov
maršal Sovietskeho zväzu a minister obrany ZSSR
Dmitrij Timofejevič Jazov
Narodenie8. november 1924
Jazovo, Rusko
Úmrtie25. február 2020 (95 rokov)
Moskva, Rusko
PodpisDmitrij Timofejevič Jazov, podpis (z wikidata)
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Dmitrij Timofejevič Jazov

Dmitrij Timofejevič Jazov (* 8. november 1924, Jazovo, Omská gubernia – † 25. február 2020, Moskva) bol ruský vojak, dôstojník sovietskej armády a minister obrany ZSSR. Bol posledným sovietskym dôstojníkom povýšeným do najvyššej hodnosti maršala Sovietskeho zväzu. Stalo sa tak 28. apríla 1990.[1]

Dmitrij Jazov sa narodil v rodine roľníka. Po prepadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom a jeho spojencami odišiel 17-ročný Jazov ako dobrovoľník na front. Aby ho odviedli, urobil sa ako o rok starší. V lete 1942 bol povýšený do hodnosti poručíka a zaradený ako veliteľ streleckej čaty k Volchovskému frontu k Leningradu. Zúčastnil sa obrany Leningradu a všetkých útočných operácií v Pobaltí a blokovaní Kurlandského zoskupenia nemeckých vojsk. Počas vojny bol dvakrát ranený, pričom druhé poranenie do hlavy a líca utŕžil počas prelomenia blokády Leningradu. Za hrdinstvo počas Veľkej vlasteneckej vojny bol vyznamenaný Radom červenej zástavy.[2][3]

Po skončení 2. svetovej vojny ostal Jazov v armáde. Počas Karibskej krízy mu bola zverená misia dopraviť na Kubu motostrelecký pluk. Po návrate do Sovietskeho zväzu velil vojenskému okruhu na Ďalekom východe. V rokoch 1979 – 1980 bol veliteľom tzv. Strednej skupiny sovietskych vojsk dislokovanej na území bývalého Česko-Slovenska. Neskôr od mája 1987 do augusta 1991 pôsobil vo funkcii ministra obrany ZSSR. Mal podiel na organizovanom odchode sovietskych jednotiek z Afganistanu.[2]

Ako minister obrany ZSSR bol Dmitrij Jazov členom tzv. Štátneho výboru pre výnimočný stav vedeného Gennadijom Janájevom, ktorý sa v auguste 1991 pokúsil o štátny prevrat. Za svoju účasť na prevrate bol väznený od augusta 1991 do januára 1993. Po prepustení oficiálne ukončil vojenskú kariéru a začal pôsobiť ako vojenský konzultant v organizáciách spadajúcich pod Ministerstvo obrany Ruskej federácie. Okrem toho sa venoval spoločensky prospešným aktivitám a písaniu kníh.[2][4]

Začiatkom februára 2020 mu minister obrany Ruskej federácie Sergej Šojgu udelil rad „Za zásluhy pred vlasťou“ 3. stupňa a medailu „75. rokov Víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne 1941 – 1945“.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. FIDLER, Jiří. Za víru, vládce a vlast (Ruští a sovětští maršálové). Brno : Jota, 2005. 290 s. ISBN 80-7217-354-5. (po česky)
  2. a b c LINDEMANN, Ivan. Умер последний маршал Советского Союза Дмитрий Язов [online]. TV Zvezda, 25.2.2020, [cit. 2020-02-25]. Dostupné online.
  3. PEŠKOV, Alexander. Шойгу вручил Язову орден «За заслуги перед Отечеством» [online]. TV Zvezda, [cit. 2020-02-04]. Dostupné online.
  4. BELOKONOVÁ, Jekaterina. Умер Дмитрий Язов - последний маршал Советского Союза [online]. Komsomolskaja Pravda, [cit. 2020-02-25]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]