Gustav Peichl

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Gustav Peichl
Gustav Peichl
Narodenie18. marec 1928
Viedeň, Rakúsko
Úmrtie17. november 2019 (91 rokov)
Viedeň, Rakúsko
Deti3
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Gustav Peichl

Gustav Peichl (* 18. marec 1928, Viedeň, Rakúsko – † 17. november 2019, tamže[1]) bol rakúsky architekt a karikaturista. Patrí do skupiny medzinárodne známych rakúskych architektov, „ktorí pomohli tvarovať rakúsku sebestačnosť“ (Friedrich Achleitner).

Život[upraviť | upraviť kód]

Ako architekt sa stal známym vďaka stavbe šiestich budov štúdia ORF, ktoré sú postavené na rovnakom princípe. V Nemecku sú známe jeho stavby spolkového domu umenia v Bonne a družiny pri Ríšskom sneme v Berlíne. V Taliansku je oceňované centrum Palazzo Tergesteo v Terste. V poslednej dobe sa zviditeľnil druhou najvyššou budovou Rakúska Millenium Tower s výškou 202 metrov. Vlastní architektonické štúdio Peichl & Partner ZT (od roku 2002 v súčasnom zložení).

Ako politický karikaturista sa objavil pod menom Ironimus prvýkrát v roku 1954 v týždenníku Die Presse. Neskôr kreslil aj pre Süddeutsche Zeitung a ORF. Mával pravidelnú výstavu spolu s Manfredom Deixom v Múzeu karikatúr v Kremse.

Býval v rodinnom dome na Himmelstrasse č. 19 vo Viedni, ktorý si sám navrhol.

Je ženatý, má 3 deti: 

  • Markus (najskôr žurnalista, dnes riaditeľ redakcie Talkshow Reinholda Beckmanna)
  • Sebastian (prednosta dizajnérskej agentúry ART+COM AG, Berlín)
  • Ina (scénografička a módna dizajnérka)

Číselná tabuľka[upraviť | upraviť kód]

  • 1938 Chlapčenská stredná škola v Mähirsch-Trübau
  • 1943 – 1944 Štátna technická škola vo Vienna-Mödling
  • 1947 Federálna Technická škola v Linzi
  • 1949 Maturita
  • 1950 – 1954 Štúdium na Akadémii výtvarných umení vo Viedni
  • 1952 – 1954 Prácia v štúdiu prof. Rolanda Rainera vo Viedni
  • 1954 Začiatok kariéry karikaturistu pod pseudonymom Ironimus
  • 1955 Otvorenie architektonickej kancelárie vo [Viedni
  • 1960 Prvý dokončený projekt – dom na Himmelstrasse vo Viedni
  • 1964 Založenie časopisu BAU (žurnál pre architektúru a urbanizmus) spolu s Hansom Holleinom, Walterom Pichlerom a Oswaldom Oberhuberom
  • 1969 Cena mesta Viedeň za architektúru
  • 1971 Veľká rakúska štátna cena architektúru
  • 1972 Zvolenie do Rakúskeho umeleckého senátu
  • 1973 – 1996 Pôsobenie na Akadémii výtvarných umení vo Viedni ako profesor
  • 1975 Reynolds Memorial Award
  • 1975 Participácia na bienále vo Venice s projektom Molino Stucky
  • 1979 Založenie osemdňového Art State Artopia v Albachu (spolupráca s André Hellerom a Horstom Gerhardom Haberlom)
  • 1982 Gerambova cena za dobrú architektúru za ORF- regionálne štúdio Steiermark v Grazi
  • 1984 Zvolenie za člena Akadémie umení v Berlíne
  • 1985 Štajerská cena za architektúru za Rádiovú stanicu Alfenz.
  • 1985 Menovanie za čestného člena Federácie nemeckých architektov
  • 1986 Cena Miesa van der Roheho za PEA Enviromental Building v Berlíne
  • 1991 Založenie ateliéru Peichl & Partner
  • 1991 Participácia na Bienále architektov vo Venice
  • 1993 Veľká sudetskonemecká kultúrna cena
  • 1993 Zlatá medaila za záslužnú prácu pre mesto Viedeň
  • 1993 Nemecká cena za architektúru za Spolkové múzeum umenia v Bonne
  • 1995 Zvolenie za konzultanta a člena Komisie pre výstavbu novej Nemeckej spolkovej kancelárie v Berlíne
  • 1995 Zvolenie za čestného člena Associazione Architetti Triest
  • 1995 Zvolenie za čestného člena Amerického inštitútu architektov
  • 2002 Novozaloženie Peichl & Partner ZT spolu s prof. Rudolfom F. Weberom

Charakteristika tvorby[upraviť | upraviť kód]

Názory Gustava Peichla na architektúru sa nachádzajú niekde medzi tradičným a avantgardným. Jeho tvorba reprezentuje hi-tech svojej doby s duchom klasickej moderny. Peichl nikdy neprepadol módnym trendom postmoderny ani dekonštruktivizmu. Neznamená to ale, že prvky týchto avantgardných štýlov sa neobjavili v jeho architektúre. Jeho tvorba je ťažko kategorizovateľná, vždy si išiel svojimi vlastnými estetickými princípmi.

Architektúru opisuje ako „ výsledok funkcie, materiálu, farby, svetla, priestoru a objemu“. Peichl vnáša do svojich diel aj zmysel pre humor a záľubu v karikatúrach.

Charakteristický prvok, ktorý sa opakuje na viacerých jeho budovách je ihlanovitý alebo kužeľovitý svetlík. Fasády budov sú čisté, väčšinou z jedného druhu materiálu ako napr. pohľadový betón.

Dielo[upraviť | upraviť kód]

  • Škola Atriumschule Krim, 1961 – 64, Viedeň, Rakúsko
  • Rehabilitačné centrum Meidling für Hirnverletzte, 1965 – 67, Meidling, Rakúsko
  • ORF-Landesstudios, 1969 – 82, Dornbirn, Eisenstadt, Graz, Innsbruck, Linz, Salzburg, Rakúsko
  • Phosphateliminierungsanlage, 1980 – 85, Berlín, Nemecko
  • Javisko pre návštevu pápeža na Heldenplatz, 1983, Viedeň, Rakúsko
  • Dom umenia (Kunst- und Ausstellungshalle der Bundesrepublik Deutschland), 1985 – 92 Bonn, Nemecko
  • Prístavba múzea, 1987 – 91, Frankfurt nad Mohanom, Nemecko
  • Divadlo Werkraumtheater pre Mníchovské komorné divadlo, 1990, Mníchov, Nemecko
  • EVN Forum, 1991 – 93, Maria Enzersdorf, Dolné Rakúsko
  • Mestské divadlo, 1993, Gütersloh, Nemecko
  • Múzeum Wilhelma Buscha, 1994, Hannover, Nemecko
  • Rakúsky pavilón na Expo 96, 1994, Budapešť, Maďarsko
  • Kombinovaná základná a stredná škola, 1994 – 96, Ocwirkgasse, Viedeň, Rakúsko
  • Palazzo Tergesteo, 1995, Terst, Taliansko
  • Európske filmové centrum, 1995, Berlín, Nemecko
  • Bibliotéka, 1996, Dortmund, Nemecko
  • ORF Landesstudio Niederösterreich, 1997, St. Pölten, Rakúsko
  • Skúšobná budova Mníchovského komorného divadla, 1997 – 01, Mníchov, Nemecko
  • Millenium Tower, 1997 – 99, Viedeň, Rakúsko
  • Družina pre deti Nemeckého spolkového snemu, 1998 – 99, Berlín, Nemecko
  • Messe Wien Neu- Viedenské trhy, 2002 – 03, Viedeň

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Stararchitekt Gustav Peichl verstorben [online]. wien.orf.at, 2019-11-18, [cit. 2019-11-18]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]

Zdroj[upraviť | upraviť kód]

Caryl Ch. a kol.: Gustav Peichl : neue Projekte. Birkhäuser, Basel, 1995, ISBN 3-7643-5351-1