Gustav Peichl

	Gustav Peichl
Narodenie	18. marec 1928; Viedeň, Rakúsko
Úmrtie	17. november 2019 (91 rokov); Viedeň, Rakúsko
Deti	3
Odkazy
Commons	Gustav Peichl
	Biografický portál

Gustav Peichl (* 18. marec 1928, Viedeň, Rakúsko – † 17. november 2019, tamže^[1]) bol rakúsky architekt a karikaturista. Patrí do skupiny medzinárodne známych rakúskych architektov, „ktorí pomohli tvarovať rakúsku sebestačnosť“ (Friedrich Achleitner).

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Ako architekt sa stal známym vďaka stavbe šiestich budov štúdia ORF, ktoré sú postavené na rovnakom princípe. V Nemecku sú známe jeho stavby spolkového domu umenia v Bonne a družiny pri Ríšskom sneme v Berlíne. V Taliansku je oceňované centrum Palazzo Tergesteo v Terste. V poslednej dobe sa zviditeľnil druhou najvyššou budovou Rakúska Millenium Tower s výškou 202 metrov. Vlastní architektonické štúdio Peichl & Partner ZT (od roku 2002 v súčasnom zložení).

Ako politický karikaturista sa objavil pod menom Ironimus prvýkrát v roku 1954 v týždenníku Die Presse. Neskôr kreslil aj pre Süddeutsche Zeitung a ORF. Mával pravidelnú výstavu spolu s Manfredom Deixom v Múzeu karikatúr v Kremse.

Býval v rodinnom dome na Himmelstrasse č. 19 vo Viedni, ktorý si sám navrhol.

Je ženatý, má 3 deti:

Markus (najskôr žurnalista, dnes riaditeľ redakcie Talkshow Reinholda Beckmanna)
Sebastian (prednosta dizajnérskej agentúry ART+COM AG, Berlín)
Ina (scénografička a módna dizajnérka)

Číselná tabuľka[upraviť | upraviť zdroj]

1938 Chlapčenská stredná škola v Mähirsch-Trübau
1943 – 1944 Štátna technická škola vo Vienna-Mödling
1947 Federálna Technická škola v Linzi
1949 Maturita
1950 – 1954 Štúdium na Akadémii výtvarných umení vo Viedni
1952 – 1954 Prácia v štúdiu prof. Rolanda Rainera vo Viedni
1954 Začiatok kariéry karikaturistu pod pseudonymom Ironimus
1955 Otvorenie architektonickej kancelárie vo [Viedni
1960 Prvý dokončený projekt – dom na Himmelstrasse vo Viedni
1964 Založenie časopisu BAU (žurnál pre architektúru a urbanizmus) spolu s Hansom Holleinom, Walterom Pichlerom a Oswaldom Oberhuberom
1969 Cena mesta Viedeň za architektúru
1971 Veľká rakúska štátna cena architektúru
1972 Zvolenie do Rakúskeho umeleckého senátu
1973 – 1996 Pôsobenie na Akadémii výtvarných umení vo Viedni ako profesor
1975 Reynolds Memorial Award
1975 Participácia na bienále vo Venice s projektom Molino Stucky
1979 Založenie osemdňového Art State Artopia v Albachu (spolupráca s André Hellerom a Horstom Gerhardom Haberlom)
1982 Gerambova cena za dobrú architektúru za ORF- regionálne štúdio Steiermark v Grazi
1984 Zvolenie za člena Akadémie umení v Berlíne
1985 Štajerská cena za architektúru za Rádiovú stanicu Alfenz.
1985 Menovanie za čestného člena Federácie nemeckých architektov
1986 Cena Miesa van der Roheho za PEA Enviromental Building v Berlíne
1991 Založenie ateliéru Peichl & Partner
1991 Participácia na Bienále architektov vo Venice
1993 Veľká sudetskonemecká kultúrna cena
1993 Zlatá medaila za záslužnú prácu pre mesto Viedeň
1993 Nemecká cena za architektúru za Spolkové múzeum umenia v Bonne
1995 Zvolenie za konzultanta a člena Komisie pre výstavbu novej Nemeckej spolkovej kancelárie v Berlíne
1995 Zvolenie za čestného člena Associazione Architetti Triest
1995 Zvolenie za čestného člena Amerického inštitútu architektov
2002 Novozaloženie Peichl & Partner ZT spolu s prof. Rudolfom F. Weberom

Charakteristika tvorby[upraviť | upraviť zdroj]

Názory Gustava Peichla na architektúru sa nachádzajú niekde medzi tradičným a avantgardným. Jeho tvorba reprezentuje hi-tech svojej doby s duchom klasickej moderny. Peichl nikdy neprepadol módnym trendom postmoderny ani dekonštruktivizmu. Neznamená to ale, že prvky týchto avantgardných štýlov sa neobjavili v jeho architektúre. Jeho tvorba je ťažko kategorizovateľná, vždy si išiel svojimi vlastnými estetickými princípmi.

Architektúru opisuje ako „ výsledok funkcie, materiálu, farby, svetla, priestoru a objemu“. Peichl vnáša do svojich diel aj zmysel pre humor a záľubu v karikatúrach.

Charakteristický prvok, ktorý sa opakuje na viacerých jeho budovách je ihlanovitý alebo kužeľovitý svetlík. Fasády budov sú čisté, väčšinou z jedného druhu materiálu ako napr. pohľadový betón.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Škola Atriumschule Krim, 1961 – 64, Viedeň, Rakúsko
Rehabilitačné centrum Meidling für Hirnverletzte, 1965 – 67, Meidling, Rakúsko
ORF-Landesstudios, 1969 – 82, Dornbirn, Eisenstadt, Graz, Innsbruck, Linz, Salzburg, Rakúsko
Phosphateliminierungsanlage, 1980 – 85, Berlín, Nemecko
Javisko pre návštevu pápeža na Heldenplatz, 1983, Viedeň, Rakúsko
Dom umenia (Kunst- und Ausstellungshalle der Bundesrepublik Deutschland), 1985 – 92 Bonn, Nemecko
Prístavba múzea, 1987 – 91, Frankfurt nad Mohanom, Nemecko
Divadlo Werkraumtheater pre Mníchovské komorné divadlo, 1990, Mníchov, Nemecko
EVN Forum, 1991 – 93, Maria Enzersdorf, Dolné Rakúsko
Mestské divadlo, 1993, Gütersloh, Nemecko
Múzeum Wilhelma Buscha, 1994, Hannover, Nemecko
Rakúsky pavilón na Expo 96, 1994, Budapešť, Maďarsko
Kombinovaná základná a stredná škola, 1994 – 96, Ocwirkgasse, Viedeň, Rakúsko
Palazzo Tergesteo, 1995, Terst, Taliansko
Európske filmové centrum, 1995, Berlín, Nemecko
Bibliotéka, 1996, Dortmund, Nemecko
ORF Landesstudio Niederösterreich, 1997, St. Pölten, Rakúsko
Skúšobná budova Mníchovského komorného divadla, 1997 – 01, Mníchov, Nemecko
Millenium Tower, 1997 – 99, Viedeň, Rakúsko
Družina pre deti Nemeckého spolkového snemu, 1998 – 99, Berlín, Nemecko
Messe Wien Neu- Viedenské trhy, 2002 – 03, Viedeň