Henáná z Adiabény

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Henáná z Adiabény
sýrsky teológ, spisovateľ a pedagóg
Osobné informácie
Narodenie6. storočie
 kraj Adiabéna
Úmrtieasi 610
Národnosťsýrska
Alma maternisibiská škola
Zamestnanieškolský pedagóg, vedúci nisibiskej školy
Dielo
Žánrekomentáre k Biblii, exegetické diela, traktáty
Obdobiepatristická literatúra (stredovek)

Henáná z Adiabény[1] alebo len Henáná[2] (sýr. ܚܢܢܐ – Hənānā)[3] (* 6. storočie, Adiabéna – † 610) bol sýrsky teológ a spisovateľ, vedúci predstaviteľ teologickej školy v Nisibis v druhej polovici 6. storočia. Jeho konfesia je ťažko opísateľná. Vyrastal síce v oblastiach, kde mal silný vplyv nestorianizmus, no jeho náuka bola monofyzitská (miafyzitská) alebo neochalcedoniánska. Napísal viacero diel v sýrskom jazyku, zachovala sa však len časť z nich.[2][4][5][6]

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Henáná pochádzal z kraja Adiabéna, ktorý sa nachádzal východne od Nisibisu (približne dnešné pohraničie Sýrie, Iraku, Turecka a Iránu). Pod vedením akéhosi Mojžiša študoval v časoch Abraháma Béth Rabbána na škole v Nisibis, kde následne zostal aj vyučovať. Niektoré jeho vyjadrenia pokiaľ ide o christológiu vyvolávali nevôľu, a tak bol za episkopátu biskupa Pavla z Nisibisu prinútený mesto na istý čas opustiť. Vrátil sa krátko po tom, čo zomrel vedúci školy Abrahám. V roku 572 sa stal hlavným predstaveným školy.[2][4][5]

Spočiatku škola pod jeho vedením prekvitala. Henáná bol údajne skvelým lektorom a jeho prednášky malo navštevovať okolo 800 študentov. Jeho žiakmi boli neskorší patriarchovia Íšó’jab II. a Íšó’jab III., ako aj teológ Barhadbešabbá z Halvánu. Podpore sa tešil aj u vládnych štruktúr Perzskej ríše. Pre svoje ortodoxné zmýšľanie však budil odpor vo vedúcich kruhoch nestoriánskej cirkvi, ako aj u nestoriánskeho cirkevného otca Bábaju Veľkého, ktorý proti Henánovi tvrdo vystúpil. V roku 585 bol Henáná na synode odsúdený nestoriánskym katolikom, patriarchom Východu, Íšó’jabom I., čo malo dopad aj na školu. Henáná proti svojim oponentom vystúpil, na čo zo školy na protest odišla značná časť študentov. Celkový počet nie je známy, mohlo však ísť až tri stovky[5], čo viedlo k úpadku školy. O rok neskôr revidoval stanovy nisibiskej školy (590) a nechal ich potvrdiť nisibiským biskupom, no úpadok už nezastavil.[2][4][5]

Henánove názory sa okrem iného prejavili v tom, že zreformoval miestnu liturgiu a zavrhol niektoré hymny (možno od sýrskeho nestoriánskeho teológa Narsaia). Opakovane bol Henána odsúdený aj patriarchom Sabrišom (596) a Gregorom I. z Kaškaru (605). Zomrel v roku 610 po tridsiatich ôsmich rokoch vo funkcii vedúceho nisibiskej školy.[2][4][5]

Myšlienky a dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Henáná napísal viacero diel v sýrčine. Šlo najmä o komentáre k Starému zákonu, no i komentár k Marekovmu evanjeliu a listom svätého Pavla. Napísal tiež niekoľko traktátov: O pôste Ninivčanov, O symbole (rozumej: Vyznaní viery), O piatku po Turíciach, Zachovala sa časť jeho diela, ktorú možno nájsť v knihe Gannat Bussame (Záhrada rozkoší) a v diele Íšó’dáda z Mervu.[2] V celku sa zachovalo dielo O pôste Ninivčanov a O piatku.[5] Svojou literárnou prácou a vedením školy významne ovplyvnil východo-sýrsku exegézu, teologický diskurz a liturgiu.[7]

Henáná bol odporcom nestoriánstva i Theodora z Mopsuestie ako autoritatívneho biblického exegétu. Naopak isté sympatie prechovával k Jánovi Zlatoústemu. Podľa obvinení uznával hypostatickú úniu,[2] hoci zo zachovaných zlomkov sa to nedá presne usúdiť.[4] Mal uznávať aj titul Márie Bohorodičky (Theotokos). Prijal tiež náuku o prvotnom hriechu a uznával žiadostivosť ako jej následok. Bábajom Veľkým bol obviňovaný z panteizmu a origenizmu. Hoci mu vytýkal aj fatalizmus, z dochovaných diel ho nemožno potvrdiť.[2][8] Jeho náuka bola miafyzitská alebo neochalcedoniánska.[2]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. GEBELT, Jiří, et al. Ve stínu islámu / Menšinová náboženství na Blízkém východě. Praha : Vyšehrad, 2017. ISBN 978-80-7429-844-8. S. 108. (po česky)
  2. a b c d e f g h i HENÁNÁ In: STAROWIEYSKI, Marek. Slovník raněkřesťanské literatury Východu: arabská, arménská, etiopská, gruzínská, koptská a syrská literatura. Preklad Walerian Bugel, Kateřina Mervartová. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2012. 369 s. (Pro Oriente; zv. 7.) ISBN 978-80-7465-021-5. S. 131 – 132. (po česky)
  3. Henana of Adiabene - ܚܢܢܐ ܚܕܝܒܝܐ In: The Syriac Biographical Dictionary [online]. http://syriaca.org/, [cit. 2020-11-25]. Dostupné online.
  4. a b c d e HENANA of Adiabene In: Encyclopedia of Ancient Christianity. Downers Grove : InterVarsity Press, 2014. ISBN 978-0-8308-9717-9. S. 2:211 – 2:212. (po anglicky)
  5. a b c d e f Ḥenānā' (Ḥadiabāiā') of Adiabene (d. ca. 610) In: The Encyclopedia of Early Christianity. Ed. Everett Ferguson, Michael P. McHugh, Frederick W. Norris. 2nd edition New York : Routledge, 1999. ISBN 0-8153-3319-6, 978-0-8153-3319-7. S. 518 – 519. (po anglicky)
  6. Ḥenānā v. Adiabene In: Lexikon für Theologie und Kirche. Ed. Michael Buchberger, Walter Kasper. 3., völlig neubearb. Aufl. Band 4. Franca bis Hermenegild. Freiburg, Basel, Rom, Wien : Verlag Herder, 1995. ISBN 3-451-22003-2. S. 1420. (po nemecky)
  7. Henana In: Gorgias Encyclopedic Dictionary of the Syriac Heritage. Ed. Sebastian P. Brock, Aaron M. Butts, George A. Kiraz and Lucas Van Rompay. Piscataway : Gorgias Press. [Cit. 2020-11-25]. Dostupné online. ISBN 978-1-59333-714-8. S. 194.
  8. Henana In: The Oxford Dictionary of Late Antiquity. New York : Oxford University Press, 2018. ISBN 978-0-19-866277-8. S. 707.