Hepatitída typu A

Hepatitída typu A je infekčná choroba spôsobená vírusom hepatitídy typu A. Hlavným symptómom je akútny zápal pečene (hepatitída). Hepatitída typu A nikdy neprebieha chronicky a lieči sa väčšinou spontánne bez závažných komplikácií. Prenáša sa kontaminovanou vodou alebo potravinami (napr. mušľami) a v našich zemepisných šírkach sa vyskytuje väčšinou ako importované ochorenie po pobyte v rizikových oblastiach. Očkovanie je v súčasnosti najlepšou ochranou proti hepatitíde typu A.

Pôvodca ochorenia

Vírus hepatitídy typu A (HAV) je neobalený jedno(+)-vláknový RNA vírus, jediný zástupca rodu Hepatovirus čeľade Picornaviridae. Je najrozšírenejšou príčinou akútnej vírusovej hepatitídy na celom svete. Tento vírus sa v krajinách s vysokým hygienickým štandardom vyskytuje len zriedka. Vírus je veľmi odolný voči vysokým teplotám, kyslým a zásaditým látkam (napr. mydlám a iným čistiacim prostriedkom).

Výskyt

Vírus hepatitídy typu A sa vyskytuje predovšetkým v Juhovýchodnej Ázii, Rusku, na Blízkom východe, v Stredomorskej oblasti, Afrike, v Strednej a Južnej Amerike a často sa prináša z ciest z týchto krajín.

Prenos

K prenosu vírusu hepatitídy typu A dochádza fekálno-orálne (napr. stolicou/močom, rukami, ústami) kontaktnou alebo priamou infekciou. V krajinách s dobrým hygienickým štandardom sú nositeľmi vírusu predovšetkým deti predškolského a školského veku, u ktorých infekcia prebieha väčšinou bez symptómov. To znamená, že sa vírusy môžu prenášať tak priamym kontaktom, ako aj kontaminovanou pitnou vodou, šťavami alebo nedostatočne uvarenými potravinami. Zvýšené riziko predstavuje zelenina hnojená organickými hnojivami (napr. šaláty) alebo aj plody mora (napr. mušle). V niektorých druhoch mušlí môže HAV zotrvávať niekoľko mesiacov.

Symptómy

Po uplynutí približne 28 dní sa prejaví celková únava, bolesti svalov, symptómy podobné nádche, horúčka, nevoľnosť, zvracanie, bolesť brucha, strata chuti do jedla, zožltnutie kože a očných bielok, tmavý moč, svetlá stolica, zápcha alebo hnačka, svrbenie bez vyrážok a možná cholestáza (zastavenie odtoku žlče).

Diagnóza

K základným diagnostickým metódam patrí:

Rozbor krvi: typické je zvýšenie hladiny bilirubínu (výsledkom je ožltnutie kože čiže žltačka) a pečeňových enzýmov, ktoré môže stúpnuť až na tridsaťnásobok normálnej hodnoty.
Ukazovatele infekcie čiže látky svedčiace o prítomnosti infekcie, a to prítomnosť samotných vírusových častíc v krvi, ako aj protilátok vytvorených proti nim imunitným systémom organizmu.
Ultrazvukové vyšetrenie brucha: umožňuje posúdiť zväčšenie pečene a vylúčiť iné ochorenia pečene alebo žlčových ciest, ktoré sa môžu prejavovať podobnými symptómami.
Biopsia pečene: špeciálnou ihlou sa získa vzorka pečeňového tkaniva na jeho ďalšiu analýzu. V prípade diagnostiky hepatitíd sa táto metóda využíva len zriedkavo.

Klinický priebeh

Inkubačná doba tohto vírusu je 15 až 50 dní, priemerne mesiac. Hepatitída typu A môže prebiehať akútne niekoľko týždňov až mesiacov. V porovnaní s ostatnými typmi hepatitíd je ale toto ochorenie relatívne mierne. Predovšetkým u detí prebieha spravidla bez komplikácií, často úplne bez symptómov. Nikdy nie je chronická a aj preto nevedie k trvalému poškodeniu pečene. Najrizikovejšie obdobie nakazenia je približne jeden až dva týždne pred vypuknutím ochorenia. Pacienti sú však ešte približne týžden po vypuknutí nákazliví. Aj keď sa väčšina chorých relatívne bez problémov vylieči, musí byť každý hospitalizovaný na infekčnom oddelení a to minimálne po dobu 14 dní, aby sa zamedzilo šíreniu nákazy. Liečba spravidla trvá štyri až osem týždňov (ojedinele až 18 mesiacov).

Infekcia HAV môže u pacientov s už poškodenou pečeňou alebo s chronickou infekciou vírusom hepatitídy typu B alebo C (HBV, HCV) viesť ku kritickému obmedzeniu funkcie pečene.

Na celom svete existuje len niekoľko veľmi zriedkavých prípadov, u ktorých pri infekcii HAV došlo k akútnemu rozpadu kmeňových buniek kostnej drene (agranulocytóza) so smrteľným koncom. V tejto súvislosti sa diskutuje o imunologických efektoch HAV. Takmer pri každej infekcii HAV bol zistený nepatrný a dočasný rozpad periférnych imúnnych buniek.

Prevencia

Možným spôsobom prevencie je očkovanie, ktoré sa odporúča pri cestách do rizikových oblastí (napr. Južná Európa). Existuje pasívna a aktívna imunizácia. Očkovacia látka sa podáva trikrát intramuskulárne (vo výnimočných prípadoch, napr. u pacientov so zvýšenou krvácavosťou (napr. hemofíliou), môže byť očkovacia látka podaná aj podkožne), druhýkrát po približne dvoch až štroch týždňoch, tretíkrát po pol roku. Druhá možnosť základnej imunizácie spočíva v tom, že sa pri prvom čiastkovom očkovaní podá dvojitá dávka a druhé a zároveň posledné čiastkové očkovanie nasleduje po uplynutí jedného roka vo forme jednoduchej dávky. Okrem toho existuje možnosť dvojfázového očkovania v odstupe štyroch až šiestich mesiacov, pričom už prvé očkovanie poskytuje ochranu pri plánovanej ceste. Deti je možné očkovať od 12 mesiaca veku.