Hermann Samuel Reimarus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Hermann Samuel Reimarus
nemecký filozof, orientalista a pedagóg
Hermann Samuel Reimarus
Narodenie22. december 1694
Hamburg, Nemecko
Úmrtie1. marec 1768 (73 rokov)
Hamburg, Nemecko
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Hermann Samuel Reimarus

Hermann Samuel Reimarus (* 22. december 1694, Hamburg – † 1. marec 1768, Hamburg) bol nemecký filozof, gymnaziálny profesor orientálnych jazykov, prívrženec deizmu a jeden z osvieteneckých priekopníkov uplatňovania historicko-kritickej metódy v biblickom výskume.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Hermann Samuel Reimarus sa narodil 22. decembra 1694 v Hamburgu. Jeho otec, Nikolaus Reimarus, pochádzal z luteránskej farárskej rodiny, a matka, Johanna Wetken, zas zo starej hamburskej patricijskej rodiny.

Základné vzdelanie získal v hamburskom Johanneu, v ktorom, mimochodom, ako učiteľ pôsobil aj jeho otec. Od roku 1710 bol študentom Akademického gymnázia v Hamburgu, výrazne ho tu ovplyvnil teológ a klasický filológ Johann Albert Fabricius.

V roku 1714 začal Reimarus na univerzite v Jene študovať teológiu, filozofiu a orientálne jazyky. V roku 1716 prestúpil na univerzitu vo Wittenbergu, kde neskôr aj úspešne ukončil svoje štúdiá Dišputou o hebrejskej lexikológii a dosiahol magisterský titul. V roku 1719 tu získal miesto asistenta na filozofickej fakulte.

Roky 1720 a 1721 strávil na študijnej ceste v Holandsku a Anglicku. Po návrate však vo Wittenbergu pobudol už len krátky čas, v roku 1723 sa stal rektorom štátneho gymnázia v meste Wismar.

V roku 1728 sa rozhodol prijať miesto profesora orientálnych jazykov na Akademickom gymnáziu v Hamburgu. V tom istom roku sa aj oženil, za manželku si vzal dcéru svojho niekdajšieho učiteľa Johanna Alberta Fabricia – Johannu Frederiku (1707 – 1783). Z ich siedmich detí sa však napokon dožili dospelosti len dve – najstarší syn Johann Albert a dcéra Elise.

Hermann Samuel Reimarus sa nakoniec stal rektorom hamburského Akademického gymnázia a zastával tento úrad nasledujúcich štyridsať rokov. Stal sa autorom veľkého množstva filologických, teologických a filozofických diel. Patril k najváženejším osobnostiam Hamburgu, pohyboval sa v osvieteneckých kruhoch a nadväzoval kontakty s ďalšími významnými ľuďmi svojej doby. Reimarus bol v roku 1765 jedným z iniciátorov založenia Hamburskej spoločnosti na podporu umení a prospešných remesiel (Hamburger Gesellschaft zur Beförderung der Künste und nützlichen Gewerbe). Okrem toho bol už od roku 1760 aj členom Ruskej akadémie vied so sídlom v Petrohrade[1].

Reimarus zomrel 1. marca 1768 v Hamburgu. Údajne niekoľko dní pred svojou smrťou pozval svojich priateľov na večeru, počas ktorej im oznámil, že je to ich posledné, rozlúčkové stretnutie.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Reimarus bol celý život mimoriadne plodným spisovateľom. Po niekoľkých menších štúdiách a editáciách sa mu v roku 1734 podarilo dokončiť a vydať preklad a komentár ku starozákonnej knihe Jób (išlo pôvodne o nedokončenú prácu v roku 1731 zosnulého hamburského osvieteneckého autora Johanna Adolfa Hoffmanna).

V roku 1737 uverejnil Reimarus publikáciu o živote a diele svojho svokra Johanna Alberta Fabricia (1668 – 1736). Fabriciovo nedokončené dielo – zobrané spisy rímskeho historika Dia Cassia (155 – 235 po Kr.) – publikoval nakoniec až Reimarus v rokoch 1750 a 1752.

Rad vlastných filozofických spisov otvoril Reimarus v roku 1754 uverejnením desiatich úvah o Najvznešenejších pravdách prirodzeného náboženstva (Die vornehmsten Wahrheiten der natürlichen Religion). Týmto dielom sa etabloval ako „typický predstaviteľ nemeckého osvietenstva“ a „filozoficky obratný zástanca kresťanskej viery proti ateizmu francúzskeho alebo anglického typu“[2]. Na toto mimoriadne úspešné dielo nadviazal v roku 1756 spis Náuka o rozume ako návod k správnemu používaniu rozumu v poznávaní pravdy (Vernunftlehre als eine Anweisung zum richtigen Gebrauch der Vernunft in der Erkenntnis der Wahrheit) a v roku 1760 Všeobecné úvahy o zvieracích pudoch (Allgemeine Betrachtungen über die Triebe der Thiere).

Vďaka týmto dielam sa Reimarus stal jedným z najvýznamnejších dobových popularizátorov osvieteneckej filozofie.

Za jeho najvýznamnejšie dielo sa však považuje Apológia alebo obhajoba tých, ktorí uctievajú Boha rozumom (Apologie oder Schutzschrift für die vernünftigen Verehrer Gottes)[2]. Pracoval na ňom popri písaní iných diel od roku 1736 až do roku 1768, no za svojho života sa ho neodvážil publikovať. Zrejme si uvedomoval, že jeho súčasníci ešte neboli pripravení na takýto typ biblickej a vôbec náboženskej kritiky. Reimarus sa tu totiž stavia proti biblicizmu a kresťanskej ortodoxii a celé dielo vyúsťuje do principiálnej negácie zjaveného charakteru kresťanského náboženstva. Autor samotný si o Apológii poznamenal:

„Tento spis nech ostane ležať v skrytosti, na úžitok len chápavým, rozumným priateľom. Nech zostane neuverejnený dovtedy, kým sa nezlepšia časy“[3].

Po Reimarovej smrti sa stal vlastníkom jednej z ranejších verzií Apológie rodinný priateľ a spisovateľ Gotthold Ephraim Lessing (1729 – 1781), ktorý od roku 1774 začal aj publikovať niektoré jej pasáže. V snahe maximálne chrániť Reimarovu rodinu, nikdy neuviedol meno skutočného autora. Identita autora sa stala známou až v roku 1814, po tom, čo Reimarov syn, Johann Albert Heinrich Reimarus (1729 – 1814), odkázal hamburskej knižnici kompletný rukopis Apológie. Následkom však bolo aj to, že sa Hermann Samuel Reimarus, počas svojho života vážený učenec, stal po smrti razom kontroverznou postavou.

Lessingovo postupné uverejňovanie fragmentov Reimarovej Apológie pod názvom Fragmenty anonyma z Wolfenbüttelu však bolo príčinou tzv. „sporu o fragmenty“ (Fragmentenstreit), najväčšieho nemeckého teologického sporu 18. storočia.

Reimarova deistická kritika náboženstva sa stala východiskovým bodom nasledujúceho historicko-kritického výskumu biblických textov, zvlášť však podnietila hľadanie „Ježiša histórie“. Reimarus napr. v Apológii vymenúva desať protirečení, ktoré sa nachádzajú v evanjeliových správach o Ježišovom zmŕtvychvstaní. Voči týmto kontroverzným Wolfenbüttelským fragmentom sa ostro ohradzovali hlavne nemecké cirkvi. Celý text Apológie bol v Nemecku uverejnený až v roku 1972.

Jedným z najostrejších Lessingových a Reimarových kritikov bol radikálny zástanca pietizmu Johann Daniel Müller (1716 – 1785) z Eschenburgu. Je autorom kritického spisu:

  • Der Sieg der Wahrheit des Worts Gottes über die Lügen des Wolfenbüttelschen Bibliothecarii, Ephraim Lessing, und seines Fragmenten-Schreibers in ihren Lästerungen gegen Jesum Christum, seine Jünger, Apostel, und die ganze Bibel. (1780). (Víťazstvo pravdy Božieho slova nad klamstvami wolfenbüttelského knihovníka, Ephraima Lessinga, a autora jeho fragmentov vo veci ich hanobenia Ježiša Krista, jeho učeníkov, apoštolov a celej Biblie.)

Pramene[upraviť | upraviť zdroj]

  • Abhandlungen von den vornehmsten Wahrheiten der natürlichen Religion (1754)
  • Die Vernunftlehre, als eine Anweisung zum richtigen Gebrauch der Vernunft in der Erkenntnis der Wahrheit (1756)
  • Allgemeine Betrachtungen über die Triebe der Thiere, hauptsächlich über ihre Kunsttriebe. Zum Erkenntniss des Zusammenhanges der Welt, des Schöpfers und unser selbst. (1760)[4]
  • Apologie oder Schutzschrift für die vernünftigen Verehrer Gottes (Napísané medzi rokmi 1735–1767/68, ako celok známe od roku 1814, v kompletnej verzii vyšlo tlačou až v roku 1972.)
  • Kleine gelehrte Schriften. Vorstufen zur Apologie oder Schutzschrift für die vernünftigen Verehrer Gottes. (Vydal Wilhelm Schmidt-Biggemann vo vydavateľstve Vandenhoeck & Ruprecht, Göttingen 1994. S. 656. ISBN 3-525-86270-9.)
  • Abhandlungen von den vornehmsten Wahrheiten der natürlichen Religion. (5. vydanie, redigoval a poznámkami doplnil Johann Albert Heinrich Reimarus (1729–1814). Hamburg: Bohn, 1781. S. 704.)

Sekundárna literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • BÜTTNER, Wilhelm. Hermann Samuel Reimarus als Metaphysiker. Paderborn: Schöningh, 1909.
  • FLEISCHER, Dirk. Reimarus, Hermann Samuel. In: Neue Deutsche Biographie (NDB). Band 21. Berlin: Duncker & Humblot, 2003. S. 337. ISBN 3-428-11202-4. (Dostupné).
  • GROETSCH, Ulrich : Hermann Samuel Reimarus (1694-1768): Classicist, Hebraist, Enlightenment Radical in Disguise. Leiden: Brill, 2015. ISBN 978-90-04-27299-6.
  • KELLERWESSEL, Wulf. Hermann Samuel Reimarus' Bibel- und Religionskritik. In: Aufklärung und Kritik. Bd. 17. 2010. H. 1. S. 159–169.
  • KLEIN, Dietrich. Hermann Samuel Reimarus (1694-1768). Das theologische Werk. Tübingen: Mohr Siebeck, 2009. ISBN 978-3-16-149912-8.
  • MULZER, Martin. Reimarus, Hermann Samuel. In: BAUKS, Michaela - KOENEN, Klaus - ALKIER, Stefan (vyd.). Das wissenschaftliche Bibellexikon im Internet. Stuttgart, 2006.
  • LACHNER, Raimund. Hermann Samuel Reimarus. In: Biographisch-Bibliographisches Kirchenlexikon. Band 7. Herzberg: Bautz, 1994. S. 1514–1520. ISBN 3-88309-048-4.
  • OVERHOFF, Jürgen. Reimarus, Hermann Samuel. In: Hamburgische Biografie. Band 4. Göttingen: Wallstein, 2008. S. 278–280. ISBN 978-3-8353-0229-7.
  • PRANTL, Carl von. Reimarus, Samuel. In: Allgemeine Deutsche Biographie. Band 27. Leipzig: Duncker & Humblot, 1888. S. 702–704.
  • SCHULTZE, Harald. Reimarus, Hermann Samuel. In: Theologische Realenzyklopädie. Bd. 28. 1997. S. 470–473.
  • STEIGER, Johann Anselm. Bibliotheca Reimariana. Die Bibliothek des Hamburger Aufklärers und Gelehrten Hermann Samuel Reimarus (1694-1768). In: Wolfenbütteler Notizen zur Buchgeschichte. ISSN 0341-2253. Bd. 30. 2005. H. 2. S. 145–154.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Reimarus H.S. - General info [online]. www.ras.ru, [cit. 2017-02-28]. Dostupné online.
  2. ↑ a b KERBER, Hannes. Rezension von Ulrich Groetsch: "Hermann Samuel Reimarus (1694–1768). Classicist, Hebraist, Enlightenment Radical in Disguise".. Philosophisches Jahrbuch 123:1 (2016), s. 256-259. Dostupné online [cit. 2017-02-28]. (po anglicky)
  3. ↑ LACHNER, Raimund. Hermann Samuel Reimarus. In: Biographisch-Bibliographisches Kirchenlexikon. Band 7.. Herzberg : Bautz, 1994. S. 1514–1520..
  4. ↑ REIMARUS, Hermann Samuel. Allgemeine Betrachtungen über die Triebe der Thiere: hauptsächlich über ihre Kunsttriebe zum Erkenntniss des Zusammenhanges der Welt, des Schöpfers und unser selbst. [s.l.] : Johann Carl Bohn, 1762-01-01. Google-Books-ID: c3FRAAAAMAAJ. Dostupné online. (po nemecky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Hermann Samuel Reimarus na nemeckej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Hermann_Samuel_Reimarus&oldid=7469124“