Honorárny konzul

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Honorárny konzul je v diplomacii a medzinárodnom práve čestná funkcia zahraničného zástupcu štátu. Ním vykonávaný úrad sa nazýva honorárny konzulárny úrad. Honorárny konzul však nie je štátnym úradníkom ani zamestnancom ministerstva zahraničia. Honorárni konzuli zastupujú štát v mieste svojho pôsobenia a na rozdiel od riadnych konzulárnych úradov tak činia bez nároku na plat. Majú však právo na honorár z poplatkov za nimi vykonané úkony. Ide tak o úspornejší variant konzulárneho styku. Obvykle ide o obyvateľov prijímajúcej krajiny, ktorí sa zaoberajú obchodom a ktorí sú občanmi krajiny, ktorá ich nominuje, alebo krajiny, v ktorej majú bydlisko. Vzťahujú sa na nich iba obmedzené výsady a imunity podľa Viedenského dohovoru o konzulárnych stykoch z roku 1963.[1][2]

Pôsobenie[upraviť | upraviť zdroj]

Štát zriaďuje honorárne konzuláty v štátoch alebo na územiach, kde nemá dostatočné vlastné konzulárne zastúpenie. Konzulom sa stávajú zvyčajne dobre postavené osoby, ktoré sa samy ponúknu, majú dostatočné priestory a sú schopné hradiť chod konzuláte z vlastných zdrojov. Napríklad honorárny konzul Slovenskej republiky pre územie Palestíny[3] má v Betleheme obchod s pútnickými predmetmi, do ktorého smerujú zájazdy cestovných kancelárií zo Slovenska.

Pre výkon funkcie honorárneho konzula je potrebné mať poverovaciu listinu vysielajúceho štátu, tzv. konzulský patent a súhlas prijímajúcej krajiny, tzv. exequatur. V zmysle medzinárodného práva nie sú diplomatmi, ktorých chráni absolútnu imunita. Honorárny konzul, na rozdiel od bežného konzula nemá konzulárne výsady. Nie sú tiež chránení konzulárnou imunitou, ktorú upravuje Viedenský dohovor. Požívajú len obmedzené imunity, nie sú napríklad na základe medzinárodného práva oslobodení od daní a poplatkov či od prehliadok.[1]

Za ministra zahraničia Mikuláša Dzurindu honorárni konzuli prišli o špeciálne modré značky, vďaka ktorým sa vo väčšine prípadov vyhli pokutám za dopravné priestupky. Minister Miroslav Lajčák im však privilégium vrátil späť.[4]

Činnosť konzulov sa končí ich odvolaním, odňatím exequaturu alebo úmrtím.

Vybrané zoznamy konzulov[upraviť | upraviť zdroj]

Zoznam honorárnych konzulov SR v zahraničí[3][upraviť | upraviť zdroj]

Zoznam bývalých honorárnych konzulov v SR[upraviť | upraviť zdroj]

Zoznam aktuálnych honorárnych konzulov v SR[4][upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b JANKUV, Juraj, et al. Medzinárodné právo verejné. Druhá časť. 1. vyd. Plzeň : Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2016. ISBN 978-80-7380-559-3. S. 243, 245.
  2. Consul In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2021-03-03]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. a b Slovak Honorary Consulates Abroad [online]. Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, [cit. 2021-03-02]. Dostupné online.
  4. a b TURČEK, Martin. Honorárnym konzulom je oligarcha aj podnikateľ z kauzy CT. Nová vláda ich nerieši [online]. Aktuality.sk, [cit. 2021-03-02]. Dostupné online.

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]