Zobrazenie zdroja stránky Io (mesiac)

{{Dobrý článok}}
{{Infobox Mesiac
<!-- Zakladne vlastnosti --> 
| Názov           = Io
| Obrázok         = Io highest resolution true color.jpg 
| Popis           = Mesiac Io
| Objaviteľ       = [[Galileo Galilei]],<br />[[Simon Marius]]<ref name=Galilei>Galilei, G.; [http://www.physics.emich.edu/jwooley/chapter9/Chapter9.html ''Sidereus Nuncius''] {{Webarchive|url=https://web.archive.org/web/20090823094340/http://www.physics.emich.edu/jwooley/chapter9/Chapter9.html |date=2009-08-23 }} (13. marca 1610)</ref>
| Dátum objavenia = [[7. január]] [[1610]]
| Satelit         = [[Jupiter]]
| Poradie od planéty = 
| Skupina         = 
| Iné označenia   = Jupiter I
<!-- Orbitalne vlastnosti -->
| Epocha          = J2000.0
| Veľká polos     = 
| Obvod orbity    = {{km|2649600|m|w}}
| Excentricita    = 0,0041
| Pericentrum     = {{km|420000|m|w}}
| Apocentrum      = {{km|423400|m|w}}
| Perióda obehu   = 1,769137786 d (152 853,5047 s)
| Priemerná obežná rýchlosť           = {{kms|17.334|m|w}}
| Uhol sklonu dráhy k rovníku planéty = 0,05°
| Uhol sklonu dráhy k ekliptike       = 2,21° 
| Dĺžka výstupného uzla               = 
| Argument pericentra                 = 
<!-- Fyzikálne vlastnosti -->
| Rovníkový priemer     = {{km|3642.6|m}} (0,286 Zeme)
| Polárny priemer       = 
| Sploštenosť           = 
| Rozmery               = (3660,0×3637,4×{{km|3630.6|m}})
| Plocha povrchu        = {{km2|41910000|w}} (0,082 Zeme)<ref group=pozn.>Plocha povrchu je odvodená z polomeru ''r'': <math>4\pi r^2</math>'''.</ref> 
| Objem                 = 2,53e+{{km3|10|w}} (0,023 Zeme)<ref group=pozn.>Objem ''v'' je odvodený z polomeru ''r'': <math>4\pi r^3/3</math>'''.</ref>
| Hmotnosť              = 8,9319 x 10<sup>22</sup> [[kilogram|kg]] (0,015 Zeme)<ref>[http://adsabs.harvard.edu/cgi-bin/nph-bib_query?bibcode=2004cosp.meet.2014P&db_key=AST&data_type=HTML&format=&high=43a5c7f7b426048]</ref>|
hustota = 3,528 g/cm<sup>3</sup>
| Priemerná hustota     = 
| Gravitácia na rovníku = 1,79 [[zrýchlenie|m/s<sup>2</sup>]] (0,183 G)<ref group=pozn.>Povrchová gravitácia odvodená z hmotnosti ''m'', [[gravitačná konštanta|gravitačnej konštanty]] a polomeru ''r'': <math>Gm/r^2</math>.</ref>
| Úniková rýchlosť      = {{km|2.6|m}}/s<ref group=pozn.>Úniková rýchlosť odvodená z hmotnosti ''m'', [[gravitačná konštanta|gravitačnej konštanty]] a polomeru ''r'': <math>\textstyle\sqrt{\frac{2Gm}{r}}</math>.</ref>
| Perióda rotácie       = 
| Rýchlosť rotácie      = {{km|271|m}}/h
| Odklon osi rotácie k orbite mesiaca = 
| Odklon osi rotácie k ekliptike      = 
| Rektascenzia          = 
| Deklinácia            = 
| Albedo                = 0,63 ± 0,02<ref>[http://www.psi.edu/pds/archive/astdata04/simps04/diamalb.tab]</ref>
| Priemerná povrchová teplota = 130 K (-143,15 °C)
| Jasnosť               = 
<!-- Atmosfericke vlastnosti -->
| Atmosferický tlak  = 
| Hustota atmosféry  = 
| Výška atmosféry    = 
| Zloženie atmosféry = [[oxid siričitý]] 90 %
<!-- Dalsie odkazy -->
| Commons            = Io
}}
'''Io''' je jedným z [[Mesiac (družica)|mesiacov]] planéty [[Jupiter]], najvnútornejší zo skupiny [[Galileove mesiace|mesiacov objavených Galileom]]. S priemerom {{km|3642.6|m}} ide o štvrtý najväčší mesiac v [[slnečná sústava|slnečnej sústave]]. Pomenovaný bol podľa [[grécka mytológia|gréckej mytológie]] po [[Io (mytológia)|Ió]] – kňažnej [[Héra (bohyňa)|Héry]], ktorá sa stala milenkou vládcu bohov [[Zeus|Dia]] (v [[Rímska mytológia|rímskej mytológii]] bol jeho ekvivalentom [[Jupiter (boh)|Jupiter]]). 

Na povrchu mesiaca sa nachádza viac ako 400 aktívnych [[sopka|sopiek]] a Io je tak [[geológia|geologicky]] najaktívnejším telesom v slnečnej sústave.<ref name="book">{{Citácia knihy | titul = Encyclopedia of the Solar System | kapitola = Io: The Volcanic Moon | autor = Rosaly MC Lopes | vydavateľ = Academic Press | rok = 2006 | korporácia = Lucy-Ann McFadden, Paul R. Weissman, Torrence V. Johnson | strany = 419-431 | isbn = 978-0120885893}}</ref><ref name="Lopes2004">{{Citácia periodika | titul = Lava lakes on Io: Observations of Io's Volcanic activity from Galileo NIMS during the 2001 fly-bys | periodikum = Icarus | priezvisko = Lopes | meno = R.M.C. | spoluautori =''et al.''| strany = 140-174 | ročník = 169 | číslo = | rok = 2004 | doi = 10.1016/j.icarus.2003.11.013 | issn = 0019-1035 }}</ref> Extrémne [[vulkanická aktivita]] je výsledkom silných [[slapové javy|slapových javov]] spôsobených Jupiterom, [[Európa (mesiac)|Európou]] a [[Ganymedes (mesiac)|Ganymedom]]. Slapové sily pôsobiace na celý mesiac vyvolávajú [[trenie]], ktoré je príčinou zahrievania jeho vnútra. [[Sopečná erupcia|Erupcie]] na povrchu vytvárajú oblaky [[síra|síry]] a [[Oxid siričitý|oxidu siričitého]], ktoré dosahujú výšku až {{km|500|m}}. Povrch je pokrytý viac ako stovkou [[Vrch (vyvýšenina)|vrchov]], ktoré vznikli vyzdvihnutím častí kôry vplyvom extrémneho stlačenia [[kremičitan]]ového [[planetárny plášť|plášťa]]. Niektoré z týchto vrchov siahajú vyššie ako najvyšší pozemský vrch [[Mount Everest]].<ref name="Schenk2001">{{Citácia periodika |priezvisko = Schenk | meno = P. | spoluautori =''et al.''| rok = 2001 | titul = The Mountains of Io: Global and Geological Perspectives from ''Voyager'' and ''Galileo''| periodikum = Journal of Geophysical Research | ročník = 106 | číslo = E12 | strany = 33201-33222 | doi = 10.1029/2000JE001408}}</ref> Na rozdiel od väčšiny mesiacov vo vonkajšej slnečnej sústave, ktoré majú na povrchu hrubú vrstvu [[ľad]]u, je Io zložený prevažne zo kremičitanových [[hornina|hornín]]. Tie obklopujú roztavené železné alebo síro-železné [[planetárne jadro|jadro]]. Väčšina povrchu mesiaca je charakteristická rozsiahlymi pláňami pokrytými sírou alebo [[mráz|zmrznutým]] [[oxid siričitý|oxidom siričitým]], čo spôsobuje jeho zvláštne sfarbenie.

Povrchový vulkanizmus je zodpovedný za veľké množstvo unikátnych útvarov na Io. Sopečné mračná a [[lávový prúd|lávové prúdy]] neustále pretvárajú povrch mesiaca. Jeho sfarbenie, ktoré sa vyskytuje v rôznych odtieňoch červenej, žltej, bielej, čiernej a zelenej, je spôsobené väčšinou zlúčeninami síry. Veľké množstvo lávových prúdov, niekoľko z nich dlhších než {{km|500|m}}, prispievajú k rýchlym zmenám vzhľadu povrchu. Pri pohľade z vesmíru povrch mesiaca pripomína povrch [[pizza|pizze]]. Sopečné erupcie neustále dopĺňajú materiál do slabej [[atmosféra (kozmického telesa)|atmosféry]] Io a druhotne aj do rozsiahlej [[Magnetosféra|magnetosféry]] [[Jupiter|Jupitera]].

Io obieha okolo Jupitera po [[eliptická dráha|eliptickej trajektórii]] s [[veľká polos|veľkou polosou]] {{km|421700|m|w}} (0,002819 [[Astronomická jednotka|AU]]), pričom jeden obeh trvá len 1,8 dňa.

Mesiac Io hral významnú úlohu v rozvoji [[astronómia|astronómie]] v [[17. storočie|17.]] a [[18. storočie|18. storočí]]. Objavený bol už v roku [[1610]] [[Galileo Galilei|Galileom Galileim]], spolu s ďalšími veľkými satelitmi Jupitera. Objav týchto mesiacov podporil všeobecné prijatie [[Mikuláš Kopernik|Kopernikovho]] [[Heliocentrizmus|heliocentrického]] modelu slnečnej sústavy, vývoj [[Johannes Kepler|Keplerových]] [[Keplerove zákony|pohybových zákonov]] a prvé merania [[rýchlosť svetla|rýchlosti svetla]].<ref name="IobookChap2">{{Citácia knihy | priezvisko = Cruikshank | meno = D.P. | spoluautori = Nelson, R.M. | korporácia = Lopes, R.M.C.; and Spencer, J.R. | titul = Io after Galileo | rok = 2007 | vydavateľ = Springer-Praxis | isbn = 3-540-34681-3 | strany = 5-33 | kapitola = A history of the exploration of Io}}</ref> Až do konca [[19. storočie|19. storočia]] zostával Io pre pozorovateľov len obyčajným bodom. Zlepšenie astronomických ďalekohľadov na začiatku [[20. storočie|20. storočia]] umožnilo rozpoznať tmavo červené polárne a svetlé rovníkové oblasti. V druhej polovici 20. storočia preleteli okolo mesiaca dve kozmické sondy [[Voyager 1]] a [[Voyager 2]], ktoré priniesli poznatky o jeho geologickej aktivite a mladom povrchu bez zjavného pokrytia [[impaktný kráter|impaktnými krátermi]]. V 90. rokoch a na začiatku roka [[2000]] okolo mesiaca niekoľkokrát preletela kozmická sonda [[Galileo (kozmická sonda)|Galileo]], čo prispelo k získaniu poznatkov o vnútornej stavbe mesiaca. Prieskum Io pokračoval v prvých mesiacoch roku [[2007]] preletom sondy [[New Horizons]].

== Fyzikálne vlastnosti ==
So svojím stredným priemerom {{km|3640|m}} je tretím najväčším Jupiterovým mesiacom a teda len o málo väčší ako zemský [[Mesiac]], ktorý má priemer {{km|3476|m}}. Váži 8,93.10<sup>22</sup> kg pričom priemerná [[hustota]] dosahuje 5,3g.cm<sup>−3</sup>. Pre porovnanie, Mesiac dosahuje hmotnosť 7,4.10<sup>22</sup> kg, čo je o 21 % viac, pri priemernej hustote 3,3 g.cm<sup>−3</sup>. Medzi Galileovými mesiacmi je v uvedených parametroch pred Európou, ale za [[Kallisto (mesiac)|Kallisto]] a Ganymedom.

== Dráha a rotácia ==
=== Obežná dráha ===
[[Súbor:Galilean moon Laplace resonance animation.gif|thumb|right|Animácia ukazuje Laplaceovu rezonanciu mesiaca Io s Europou a Ganymedom]]
Io obieha okolo Jupitera vo vzdialenosti {{km|421700|m}} od stredu planéty a {{km|350000|m}} od [[atmosféra Jupitera|horných vrstiev jeho mračien]]. Ide o najvnútornejší z Galileových mesiacov Jupitera. Jeho obežná dráha leží medzi dráhami mesiaca [[Thebe (mesiac)|Thebe]] a [[Európa (mesiac)|Európa]]. Ak sa berú do úvahy všetky (známe) malé mesiace, je Io piatym mesiacom najbližším mesiacom k Jupiteru. Jeho obeh okolo Jupitera je v [[dráhová rezonancia|dráhovej rezonancii]] v pomere 2:1 s Európou a 4:1 s Ganymedom, čo znamená, že stihne vykonať dva obehy okolo planéty, za rovnaký čas, než Európa raz obehne Jupiter, a štyri, než jeden obeh uskutoční Ganymedes. Vzájomná rezonancia pomáha udržať sklon obežnej osi,<!-- to je čo? --> ktorý je 0,0041°, a súčasne pomáha generovať vnútorné teplo potrebné pre sopečnú činnosť mesiaca.<ref name="Peale1979a" /> Bez tejto vzájomnej interakcie by Io bol menej aktívny svet. Počas obehu je postupne priťahovaný k Európe a Ganymedovi, čím sa vychyľuje zo svojej pôvodnej dráhy. Keď sa od týchto mesiacov vzdiali, je opäť pritiahnutý Jupiterom na pôvodnú dráhu. Tento pohyb mimo dráhu vyvoláva trenie a vydúvanie povrchu, ktoré dosahuje až sto metrov.<ref name="astro" /> Táto [[synchronicita]] poskytuje taktiež definíciu [[zemepisná dĺžka|zemepisnej dĺžky]] na Io. Hlavný [[poludník]] pretína [[rovník]] v bode najbližšom k Jupiteru.<ref name="Lopes2005">{{Citácia periodika | titul = Io after Galileo| periodikum = [[Reports on Progress in Physics]] | priezvisko = Lopes | meno = R.M.C. | spoluautori = D.A. Williams | strany = 303-340 | ročník = 68 | číslo = | rok = 2005 | doi = 10.1088/0034-4885/68/2/R02}}</ref> Strana mesiaca, ktorá je vždy privrátená k Jupiteru, je známa ako subjoviánska hemisféra, kým opačná strana sa nazýva antijoviánska hemisféra. Strana, ktorá je natočená do smeru obehu, sa nazýva ''predná'' ({{eng|leading}}), opačná strana sa nazýva ''zadná'' ({{eng|trailing}}). Jeho obeh trvá 42,5 hodín, čo je dostatočná rýchlosť pre pozorovanie jeho pohybu počas jednej [[noc]]i.

=== Rotácia ===
Podobne ako ostatné Galileove mesiace či pozemský Mesiac má aj Io k Jupiteru privrátenú stále rovnakú stranu a teda má [[viazaná rotácia|viazanú rotáciu]], čo sa využíva pre definíciu pozičných súradníc.

=== Slapové javy ===
[[Súbor:Iorotateing1day.ogg|thumb|Snímka rotujúceho povrchu Io; veľký červený kruh je okolo sopky [[Pele (sopka)|Pele]]]]
Na rozdiel od Zeme a Mesiaca získava Io hlavnú časť tepla skôr pôsobením slapových javov na jeho jadro ako z [[rádioaktívny rozpad|rádioaktívneho rozpadu]] [[izotop]]ov. Množstvo takto vzniknutého tepla je závislé od vzdialenosti od Jupitera, rotačnej osi, zloženia a stavu materiálu tvoriaceho vnútornú časť mesiaca.<ref name="IobookChap5" /> Dráhová rezonancia s Európou a Ganymedom udržiava excentricitu obežnej dráhy Io a zabraňuje tomu, aby slapové trenie vnútri Io zmenilo túto dráhu na kruhovú. Rezonančná obežná dráha tiež udržuje vzdialenosť Io od Jupitera; inak by slapy generované Jupiterom spôsobili, že by sa Io pomaly od svojej materskej planéty vzďaľoval.<ref name="Yoder1979">{{Citácia periodika | priezvisko = Yoder | meno = CF | spoluautori = et al.| titul = How tidal heating in Io drives the Galilean orbital resonance locks | periodikum = Nature | ročník = 279 | číslo = | strany = 767-770 | rok = 1979 | url = | doi = 10.1038/279767a0}}</ref> Vertikálna zmena prílivovej výdute Io medzi okamihmi, keď sa mesiac nachádza v [[Apsida (astronómia)|apocentre]] a [[Apsida (astronómia)|pericentre]] svojej obežnej dráhy, môže byť až 100 metrov.<ref name="astro" /> [[Slapové trenie]], ktoré vzniká vo vnútri Io, vďaka premene slapovej sily, ktorá by – nebyť rezonančnej obežnej dráhy – viedla k zmene obežnej dráhy na kruhovú, spôsobuje veľké slapové zahrievanie vo vnútri Io, vedúce k [[tavenie|taveniu]] významnej časti mesačného plášťa a jadra. Množstvo takto produkovanej tepelnej energie je až 200 krát vyššie ako množstvo energie z rádioaktívneho rozpadu prvkov.<ref name="book" /> Táto energia sa uvoľní vo forme vulkanickej aktivity, vedúcej k pozorovanému vysokému tepelnému toku (globálny úhrn: 0,6 až 1,6 × 10<sup>14</sup> [[Watt (jednotka)|W]]). Modely jeho obežnej dráhy ukazujú, že objem prílivového zahrievania vnútra Io sa s časom mení a v súčasnosti pozorovaný tepelný tok nie je reprezentatívnym dlhodobým priemerom.<ref name="IobookChap5" />

<!-- == Vznik a vývoj ==
Predtým ako boli vyslané prvé [[kozmická sonda|sondy]], ktoré mali skúmať aj Io, vedci predpokladali, že sondy získajú zábery povrchu pokrytého mnohými nárazovými [[impaktný kráter|krátermi]] a na základe ich koncentrácie približne určia vek povrchu. Namiesto nárazových kráterov je povrch pokrytý [[sopka|sopečnými]] krátermi. Presnejšie treba hovoriť o stovkách vulkanických [[kaldera|kaldier]] čo sú kráterové priehlbiny dosahujúce v priemere až 30 km a vznikajú rozmetaním povrchu sopky výbuchom. Z týchto zistení je známe, že povrch je veľmi mladý. -->
== Interakcia s magnetosférou Jupitera ==
[[Súbor:Jupiter magnetosphere schematic.jpg|thumb|250px|left|Schematický nákres magnetosféry Jupitera a zložiek ovplyvňujúcich mesiac Io (v blízkosti stredu obrázka): plazmatický torus (červená), neutrálny oblak (žltá), indukčné trubice (zelená) a magnetické indukčné čiary (modrá)<ref name="SpencerGraphic">{{Citácia elektronického dokumentu | url = http://www.boulder.swri.edu/~spencer/digipics.html | titul = John Spencer's Astronomical Visualizations | dátum prístupu = 2007-05-25 | priezvisko = Spencer | meno = J. | spoluautori = | dátum = | rok = | mesiac = | formát = | edícia = | vydavateľ = | strany = | jazyk = | archiveurl = | archivedate = | quote =}}</ref>]]
<!-- {{Pozri aj|Magnetické pole Jupitera}} -->

Io hrá významnú úlohu v celkovom tvare [[magnetosféra|magnetosféry]] Jupitera. Magnetosféra odvádza plyny a [[prach]] z tenkej atmosféry Io rýchlosťou približne 1 tona za sekundu.<ref name="IobookChap11">{{Citácia knihy | priezvisko = Schneider | meno = N.M. | spoluautori = Bagenal, F. | korporácia = Lopes, R.M.C; and Spencer, J.R. | titul = Io after Galileo | rok = 2007 | vydavateľ = Springer-Praxis | isbn = 3-540-34681-3 | strany = 265-286 | kapitola = Io's neutral clouds, plazma torus, and magnetospheric Interactions}}</ref> Tento materiál je prevažne zložený z ionizovanej a atomárnej [[síra|síry]], [[kyslík]]a a [[chlór]]u, atomárneho sodíka a [[draslík]]a, molekúl oxidu siričitého a síry a taktiež [[Chlorid sodný|draselnosodíkovej soli]].<ref name="IobookChap11" /><ref name="Postberg2006">{{Citácia periodika | priezvisko = Postberg | meno = F. | spoluautori = et al.| titul = Composition of jovian dust stream Particles | periodikum = Icarus | ročník = 183 | číslo = | strany = 122-134 | rok = 2006 | url = | doi = 10.1016/j.icarus.2006.02.001}}</ref> Tieto látky majú priamy pôvod v sopečnej činnosti mesiaca, ktorá ich vyvrhla do atmosféry mesiaca. Získaný materiál v závislosti na svojom [[elektrický náboj|elektrickom náboji]] skončí v rôznych prachových [[oblak]]och a [[radiačné pásy|radiačných pásoch]] jupiterovskej magnetosféry a v niektorých prípadoch môže dokonca opustiť gravitačnú oblasť ovládanú Jupiterom.

Do vzdialenosti šiestich priemerov Io od jeho povrchu sa okolo mesiaca nachádza oblak neutrálnych [[atóm]]ov síry, kyslíka, sodíka a draslíka. Tieto častice pochádzajú z vrchnej atmosféry mesiaca, ale sú [[Excitácia (zvýšenie energie)|excitované]] zrážkami s [[Ión (častica)|iónmi]] v plazmovom toruse (pozri nižšie) a ostatnými procesmi. Plnia [[Hillova sféra|Hillovu sféru]] Io, čo je oblasť, kde mesačná gravitácia dominuje nad Jupiterovou. Niektoré tieto častice nakoniec uniknú z gravitačného pôsobenia mesiaca a sú stiahnuté na obežnú dráhu okolo Jupitera. Počas dvadsiatich hodín sa tieto uniknuté častice rozložia do neutrálneho mračna v tvare banánu, ktorý sa môže ťahať až do vzdialenosti šiestich priemerov mesiaca.<ref name="IobookChap11" /> Zrážky, ktoré excitujú tieto častice, tiež občas poskytnú [[elektrón]] sodíkovým iónom v plazmovom toruse, takže tieto nové "rýchle" neutrálne častice sú z torusu rýchlo odstránené, pričom si však stále udržujú svoju rýchlosť ({{km|70|m}}/s v porovnaní s obežnou rýchlosťou Io {{km|17|m}}/h), ktorá tieto častice vo výtryskoch vystreľuje preč z Io.<ref name="Burger1999">{{Citácia periodika | priezvisko = Burger | meno = M.H. | spoluautori = et al.| titul = Galileo's close-up view of Io sodium jet | periodikum = Geophys. Res. Let. | ročník = 26 | číslo = 22 | strany = 3333-3336 | rok = 1999 | url = | doi = 10.1029/1999GL003654}}</ref>

Io obieha vo vnútri pásu intenzívneho žiarenia elektrónov a iónov odchytených magnetickým poľom Jupitera.<ref name="astro" /> Tento pás má tvar pneumatiky a je známy ako [[plazmový torus]] mesiaca Io. [[plazma (fyzika)|Plazma]] obsahujúca síru, kyslík, sodík a chlór, ktorá vzniká pri ionizácii neutrálnych atómov v oblaku obklopujúcom Io, je odnášaná Jupiterovou magnetosférou.<ref name="IobookChap11" /> Na rozdiel od častíc v neutrálnom oblaku, tieto častice s ňou aj spolu rotujú. Okolo Jupitera obiehajú rýchlosťou {{km|74|m}}/s. Podobne ako zvyšok Jupiterovho magnetického poľa je aj plazmový torus naklonený k obežnej rovine a rovine Jupiterovho rovníka. To znamená, že Io je niekedy pod a inokedy nad jadrom plazmového toru. Ako bolo spomenuté vyššie, vysoké rýchlosti a energie iónov sú z časti zodpovedné za odnášanie neutrálnych atómov a molekúl z atmosféry mesiaca Io do rozsiahlejšieho neutrálneho oblaku.

Torus sa skladá z troch častí: vonkajšieho, "teplého toru", ktorý leží mimo obežnej dráhy Io; zvisle pretiahnutej oblasti známej ako "ribbon" zloženej z neutrálnej oblasti a chladnejšej plazmy, ktorá sa nachádza vo vzdialenosti zodpovedajúcej veľkosti mesiaca Io. Poslednou je vnútorný "chladný torus" zložený z častíc, ktoré v [[špirála]]ch pomaly padajú k Jupiteru.<ref name="IobookChap11" /> Po asi 40 dňoch strávených v tore častice z teplého toru unikajú, čo spôsobuje netypicky veľkú magnetosféru Jupitera.<ref name="Krimigis2002">{{Citácia periodika | priezvisko = Krimigis | meno = S.M. | spoluautori = et al.| titul = A Nebula of gases from Io surrounding Jupiter | periodikum = [[Nature]] | ročník = 415 | číslo = | strany = 994-996 | rok = 2002 | url = | doi = 10.1038/415994a}}</ref> Častice z Io detegované ako zmeny v magnetosférickej plazme ďaleko v [[magnetochvost]]e boli zachytené sondou New Horizons. Zatiaľ nebola nájdená spojitosť s vulkanickou aktivitou na povrchu mesiaca a tak sa za zdroj týchto častíc považujú neutrálne sodíková mračná.<ref name="Mendillo2004">{{Citácia periodika | priezvisko = Medillo | meno = M. | spoluautori = et al.| titul = Io's Volcanic control of Jupiter's extended neutral clouds | periodikum = Icarus | ročník = 170 | číslo = | strany = 430-442 | rok = 2004 | url = | doi = 10.1016/j.icarus.2004.03.009}}</ref>

Sonda [[Ulysses (sonda)|Ulysses]] počas svojho priblíženia v roku [[1992]] zaznamenala prúdy častíc veľkosti [[prach]]u vyvrhovaného mimo sústavu Jupitera.<ref name="Grun1993">{{Citácia periodika | priezvisko = Grün | meno = E. | spoluautori = et al.| titul = Discovery of Jovian dust Streams and Interstellar grains by the Ulysses spacecraft | periodikum = Nature | ročník = 362 | číslo = | strany = 428-430 | rok = 1993 | url = | doi = 10.1038/362428a0}}</ref> Prach, ktorý sa v týchto prúdoch pohyboval rýchlosťou až niekoľko stoviek kilometrov za sekundu, mal priemernú veľkosť zrna 10 mikrometrov a je tvorený prevažne chloridom sodným.<ref name="Postberg2006" /><ref name="Zook1996">{{Citácia periodika | priezvisko = Zook | meno = H.A. | spoluautori = et al.| titul = Solar Wind Magnetic Field Bending of Jovian Dust Trajectories | periodikum = Science | ročník = 274 | číslo = 5292 | strany = 1501-1503 | rok = 1996 | url = | doi = 10.1126/science.274.5292.1501}}</ref> Neskoršie merania sondy Galileo dokázali, že tieto prachové prúdy pochádzajú z Io. V súčasnosti ale nie je známy mechanizmus ich vzniku.<ref name="Grun1996">{{Citácia periodika | priezvisko = Grün | meno = E. | spoluautori = et al.| titul = Dust Measurements During Galileo's Approach to Jupiter and Io Encounter | periodikum = Science | ročník = 274 | číslo = | strany = 399-401 | rok = 1996 | url = | doi = 10.1126/science.274.5286.399}}</ref>

Pohyb Io v magnetickom poli vytvára princíp [[generátor]]a, ktorý vytvára napätie so silou 400 000 [[Volt|V]] naprieč svojím priemerom a [[elektrický prúd]] s hodnotou 3 miliónov [[ampér]]ov prúdiaci do ionosféry planéty pozdĺž magnetického poľa Jupitera.<ref name="astro" />

== Atmosféra ==
[[Súbor:Io Aurorae color.jpg|thumb|250px|right|[[Polárna žiara]] vo vrchných vrstvách atmosféry. Rozdielne farby sú spôsobené rôznymi časticami v atmosfére (zelené atómy sodíka, červené atómy kyslíka a modré molekuly plynov ako napríklad oxidu siričitého). Snímka zhotovený počas zatmenia Io]]
Io má extrémne riedku [[atmosféra (kozmického telesa)|atmosféru]], ktorá sa skladá hlavne z [[oxid siričitý|oxidu siričitého]] s [[atmosférický tlak|tlakom]] rádovo iba 10<sup>−3</sup> [[Pascal (jednotka)|Pa]].<ref name="Pearl1979" /> V prípade vyslania sondy na povrch mesiaca nebude možné brzdiť sondu [[padák]]om a sonda nebude potrebovať ani [[tepelný štít]], ale pre mäkké pristátie musí použiť [[raketový motor]]. Taká riedka atmosféra nezabraňuje ani prieniku ionizujúceho žiarenia, ktoré intenzívne dopadá aj na povrch mesiaca.

Radiácia neustále rozkladá častice v atmosfére, z čoho vyplýva, že musia byť sústavne dopĺňané.<ref name="IobookChap10">{{Citácia knihy | priezvisko = Lellouch | meno = E.; et al.| korporácia = Lopes, R.M.C.; and Spencer, J.R. | titul = Io after Galileo | rok = 2007 | vydavateľ = Springer-Praxis | isbn = 3-540-34681-3 | strany = 231-264 | kapitola = Io's atmosphere}}</ref> Hlavným zdrojom nových častíc je sopečná činnosť, ktorá dodáva oxid siričitý. Okrem toho sa do atmosféry dostáva veľké množstvo plynu tiež [[Sublimácia (pevná látka)|sublimáciou]] zmrznutého oxidu siričitého z povrchu. Najhustejšia atmosféra je pri povrchu, kde je najteplejšie a kde dochádza k najväčšej sublimácii a úniku [[sopečné plyny|sopečných plynov]] z aktívnych sopiek.<ref name="Feldman2000">{{Citácia periodika | priezvisko = Feldman | meno = P.D. | spoluautori = et al.| titul = Lyman-α imaging of the SO<sub>2</sub> distribution on Io | periodikum = Geophys. Res. Lett. | ročník = 27 | číslo = | strany = 1787-1790 | dátum = 2000 | url = | doi = 10.1029/1999GL011067}}</ref> Hrúbka atmosféry nie je rovnomerná. Závisí od blízkosti zdrojov a od osvetlenia (odvrátená strana od Jupitera je viac pokrytá ľadovým oxidom siričitým než strana privrátená).<ref name="IobookChap10" />

Snímky vo vysokom rozlíšení získané v čase, keď došlo k zatmeniu mesiaca, ukázali [[polárna žiara|polárnu žiaru]]. Tá je, podobne ako na Zemi, spôsobená interakciami ionizujúceho žiarenia s časticami atmosféry. Zvyčajne sa vyskytuje nad magnetickými pólmi planét, ale v prípade Io sa objavuje v oblasti rovníka, pretože Io nemá vlastné magnetické pole, a tak sa elektróny pohybujú v magnetickom poli Jupitera, kým sa stretnú s atmosférou mesiaca. Viac elektrónov koliduje s atmosférou za vzniku jasnejšej žiary v oblasti, kde sú siločiary kolmé na satelit (t. j. v blízkosti rovníka), pretože stĺpec plynov, ktorým prechádzajú, je tu dlhší. Žiary súvisiace s týmito bodmi na tangentách sú zaznamenávané s meniacou sa orientáciou Jupiterovho nakloneného magnetického dipólu.<ref name="Retherford2000">{{Citácia periodika | priezvisko = Retherford | meno = KD | spoluautori = et al. | titul = Io's Equatorial Spots: Morphology of Neutral UV Emissions | periodikum = J. Geophys. Res. | ročník = 105 | číslo = A12 | strany = 27,157-27,165 | rok = 2000 | url = | doi = 10.1029/2000JA002500}}</ref>

== Povrch ==
Na základe poznatkov prastarého [[Povrch Mesiaca|povrchu Mesiaca]], [[Povrch Marsu|Marsu]] a [[Povrch Merkúru|Merkúru]] vedci predpokladali, že aj povrch Io je zbrázdený množstvom impaktných kráterov, ktoré budú dobre viditeľné na prvých snímkach povrchu zo sondy Voyager 1. Z [[Počítanie množstva kráterov|množstva kráterov]] by potom bolo možné stanoviť vek mesiaca. Ale prvé snímky prekvapivo ukázali, že povrch je takmer bez kráterov. Namiesto toho bol pokrytý hladkými planinami narušovanými horami rôznej veľkosti a tvaru, lávovými výlevmi a prúdmi.<ref name="Smith1979" /> Celý povrch je navyše rôzne zafarbený v závislosti od materiálu, ktorý sa v určitej oblasti nachádza, čo viedlo k prirovnaniu mesiaca k pomaranču alebo pizze.<ref name="Britt2000">{{Citácia elektronického dokumentu | priezvisko = Britt | meno = Robert Roy | titul = Pizza Pie in the Sky: Understanding Io's Riot of Color | vydavateľ = [[Space.com]] | dátum vydania = March 16, 2000 | url = http://www.space.com/scienceastronomy/solarsystem/galileo_io_volcanoes_000316.html | dátum prístupu = 2007-07-25}}</ref> Neprítomnosť väčších impaktných kráterov napovedá, že povrch mesiaca je [[stratigrafia|geologicky]] veľmi mladý, podobne ako povrch Zeme, čo je dané neustálym ukladaním sopečného materiálu a pochovávaním starších kráterov. Tieto závery následne potvrdili snímky sondy Voyager 1 ukazujúce 9 aktívnych sopiek.<ref name="Strom1979" />

Teplota na povrchu dosahuje v priemere −143 °C, ale rozsiahle oblasti vplyvom sopečnej činnosti majú teplotu okolo 17 °C. Špekuluje sa, že tieto oblasti by mohli byť lávovými jazerami, ktoré sú na povrchu čiastočne stuhnuté.<ref name="astro">{{Citácia elektronického dokumentu
| priezvisko = 
| meno = 
| odkaz na autora = 
| titul = Mesiace planéty Jupiter - Io
| url = http://planety.astro.cz/jupiter/107/
| dátum vydania = 
| dátum aktualizácie = 
| dátum prístupu = 2009-6-4
| vydavateľ = astro.cz
| miesto = 
| jazyk = po česky 
}}</ref>
[[Súbor:Io from Galileo and Voyager missions.jpg|thumb|center|800px|Mapa povrchu Io]]
=== Zloženie povrchu ===

Rôzne farebné oblasti na povrchu Io sú pravdepodobne zapríčinené rôznym materiálom vyvrhovaným na povrch počas sopečnej činnosti. Ide o silikáty (napr. [[pyroxén|ortopyroxén]]), síru a [[oxid siričitý]].<ref name="IobookChap9">{{Citácia knihy | priezvisko = Carlson | meno = R.W.; et al.| korporácia = Lopes, R.M.C.; and Spencer, J.R. | titul = Io after Galileo | rok = 2007 | vydavateľ = Springer-Praxis | isbn = 3-540-34681-3 | strany = 194-229 | kapitola = Io's surface composition}}</ref> Celý povrch mesiaca je pokrytý zmrznutým oxidom siričitým, ktorý vytvára oblasti s bielym až šedivým povlakom. Depozity síry na rôznych miestach mesiaca sa naproti tomu javia v žltej až žlto-zelenej farbe. Uloženiny síry v stredných šírkach a polárnych oblastiach sú vystavené pôsobeniu radiácie, čo mení stabilitu síry prejavujúcej sa zmenou počtu väzieb na 8 a zmenou farby na červeno-hnedú.<ref name="Barnard1894" />

Explozívne erupcie sopiek mnohokrát vytvárajú mračná v tvare dáždnika, keď späť na povrch dopadá materiál tvorený sírou a silikátmi. Materiál z mračien dosadajúcich na povrch je často červenkastý, čo je spôsobené prítomnosťou síry. Vo všeobecnosti mračná vznikajú nad trhlinami, kde sa na povrch vylieva [[láva]] a dochádza k úniku [[sopečné plyny|sopečných plynov]], v ktorých má veľké zastúpenie S<sub>2</sub> prejavujúci sa práve červenou farbou.<ref name="Spencer2000b">{{Citácia periodika | titul = Discovery of Gaseous S<sub>2</sub> in Io's Pele Plume | periodikum = Science | priezvisko = Spencer | meno = J. | spoluautori = et al.| strany = 1208-1210 | ročník = 288 | číslo = | rok = 2000 | doi = 10.1126/science.288.5469.1208}}</ref> Príkladom červených usadenín je okolie sopky Pele. Tieto červené usadeniny sú pravdepodobne tvorené sírou (reťazcov troch až štyroch molekúl síry), oxidom siričitým a možno aj Cl<sub>2</sub>SO<sub>2</sub>.<ref name="IobookChap9" /> Ak sa žeravá láva dostane do oblastí, kde už existujú ložiská uloženej síry a alebo oxidu siričitého, dochádza k vzájomnej interakcii, ktorá sa prejavuje vznikom bielych alebo sivých mračien.

Mapovanie chemického zloženia a vysoká hustota mesiaca naznačujú, že voda sa na mesiaci nachádza len minimálnom množstve alebo vôbec, aj napriek tomu, že malé množstvo vodného ľadu alebo [[hydratácia|hydratovaných]] minerálov bolo už na povrchu zaznamenané, a to prevažne v oblasti severozápadných svahov [[Gish Bar Mons]].<ref name="Doute2004">{{Citácia periodika | priezvisko = Doute | meno = S. | spoluautori = et al.| titul = Geology and activity around Volcanoes on Io from the analysis of NIMS | periodikum = Icarus | ročník = 169 | číslo = | strany = 175-196 | rok = 2004 | url = | doi = 10.1016/j.icarus.2004.02.001}}</ref> Neprítomnosť väčšieho množstva [[voda|vody]] je pravdepodobne dôsledok podmienok, ktoré panovali v Jupiterovej sústave v čase [[Jupiter#Vznik_mesiacov|vzniku]]. Vtedy bol Jupiter dostatočne horúci na to, aby sa prchavé látky v oblasti obežnej dráhy mesiaca Io vyparili, ale nie dostatočne horúci, aby sa to stalo aj u jeho vzdialenejších ľadových mesiacov.

=== Vulkanizmus ===
{{Pozri aj|Vulkanizmus na Io}}
[[Súbor:Tvastarpic2.jpg|thumb|300 px|Aktívny lávový prúd v sopečnej oblasti [[Tvashtar Paterae]] Snímky vyhotovené sondou ''Galileo'' v novembri 1999 a februári 2000.]]
Počas preletov sond [[Voyager 1]] a [[Voyager 2]] bol na mesiaci ako na prvom telese mimo Zem objavený aktívny vulkanizmus. Vďaka postupnému preletu oboch sond bolo možné mesiac pozorovať s odstupom času, čo umožnilo zaznamenať 9 sopiek počas erupcie a následným porovnaním snímok objaviť ďalšie sopky na povrchu mesiaca. Počas silných erupcií môžu vzniknúť prúdy, ktoré sú až stovky kilometrov dlhé. Sú zložené prevažne z [[bazalt]]ických láv bohatých na [[horčík]]. Počas erupcií sa do atmosféry dostane značné množstvo materiálu, ktorý dosahuje výšku až {{km|500|m}}, odkiaľ je zase pozvoľna [[gravitácia|priťahovaný]] na povrch, alebo unikne do voľného priestoru. Niektoré pozorované úlomky mali [[rýchlosť]] aj viac ako 1 [[km/s]].<ref name="calvin">{{Citácia elektronického dokumentu
| priezvisko = Hamilton
| meno = Calvin
| odkaz na autora = Calvin J. Hamilton
| titul = The Voyager Planetary Mission
| url = http://www.solarviews.com/eng/vgrfs.htm
| dátum vydania = 
| dátum aktualizácie = 
| dátum prístupu = 2008-3-2
| vydavateľ = Jet Propulsion Laboratory
| miesto = 
| jazyk = po anglicky
}}</ref>

Povrch Io je pokrytý depresiami známymi ako ''paterae''.<ref name="Radebaugh2001">{{Citácia periodika | titul = Paterae on Io: A new type of Volcanic Caldera? | periodikum = J. Geophys. Res. | priezvisko = Radebaugh | meno = D. | spoluautori = et al.| Strany = 33005-33020 | ročník = 106 | číslo = | rok = 2001 | doi = 10.1029/2000JE001406}}</ref> Všeobecne sa ''paterae'' vyznačuje rovným povrchom ohraničeným strmými svahmi, čo zodpovedá v pozemskej analógii [[kaldera|kalderám]], ale v súčasnosti nie je známe, či je ich vznik spojený s vyprázdnením [[magmatický kozub|magmatického kozuba]] a následným zrútením stropu. Oproti kalderám na [[Mars]]e či na [[Zem]]i nie sú na Io tieto útvary situované na vrcholoch štítových sopiek a sú väčšie so stredným priemerom okolo {{km|41|m}} (najväčší známy sa nachádza v oblasti [[Loki Patera]] s priemerom {{km|202|m}}).<ref name="Radebaugh2001" /> Mechanizmus vzniku, morfológia a rozmiestnenie napovedajú, že väčšina týchto útvarov má spojitosť so štrukturálnymi deformáciami terénu. Približne polovica z nich je obklopená zlomami či horami.<ref name="Radebaugh2001" /> Nachádzajú sa na strane sopečných erupcií, takže lávové prúdy sa často rozlejú na ich rovnom povrchu, ako sa stalo roku 2001 v oblasti [[Gish Bar Patera]]. Ďalšou možnosťou je, že ich vyplnením lávou dôjde k vzniku [[lávové jazero|lávového jazera]].<ref name="Lopes2004" /><ref name="Perry2003">{{Citácia elektronického dokumentu | titul = Gish Bar Patera, Io : Geology and Volcanic Activity, 1997-2001 | vydavateľ = [[Lunar and Planetary Science Conference|LPSC XXXIV]] | miesto = [[Clear Lake (Texas)]] | priezvisko = Perry | meno = J.E. | spoluautori = et al. | rok = 2003 | id = Abstract#1720 | url = http://www.lpi.usra.edu/meetings/lpsc2003/pdf/1720.pdf | formát = PDF}}</ref> 

Lávové prúdy sú ďalším výrazným morfologickým činiteľom na povrchu mesiaca. Magma vystupuje na povrch cez praskliny alebo zlomy, odkiaľ sa začne rozlievať do okolia podobne ako v prípade pozemskej sopky [[Kilauea]] na Havaji. Snímky zo sondy Galileo ukázali, že väčšina hlavných lávových výlevov (ako napríklad v okolí sopiek [[Prometheus (sopka)|Prometheus]] a [[Amirani (sopka)|Amirani]]) vzniká prekrývaním starších väčších lávových výlevov menšími mladšími výlevmi.<ref name="Keszthelyi2001">{{Citácia periodika | titul = Imaging of Volcanic activity on Jupiter's moon Io by Galileo during the Galileo Europa Mission and the Galileo Millennium Mission | periodikum = J. Geophys. Res. | priezvisko = Keszthelyi | meno = L. | spoluautori = et al.| strany = 33025-33052 | ročník = 106 | číslo = | rok = 2001 | doi = 10.1029/2000JE001383}}</ref> Medzi preletmi sond Voyager a Galileo v roku [[1996]] bol neďaleko sopky Prometheus pozorovaný lávový výlev, ktorý sa predĺžil zo {{km|75|m}} na {{km|95|m}}. Ďalšia pozorovaná erupcia v roku [[1997]] pokryla čerstvou lávou viac ako {{km2|3500}} v okolí Pillan Patera.<ref name="Mcewen1998b" />

Analýza snímok zo sond Voyager viedla vedcov k názoru, že výlevy sú tvorené rôznymi druhmi roztavenej síry. Neskoršie pozemné pozorovania v oblasti infra-žiarenia a merania sondy Galileo však naznačili, že môže ísť o lávové výlevy tvorené bazaltmi s výrazným zastúpením [[mafity|mafických]] a [[Ultramafická hornina|ultramafických hornín]]. Táto hypotéza je založená na meraní teploty tzv. "horúcich škvŕn" alebo oblastí s emisiami tepla, ktoré môžu dosahovať teplotu medzi 1200 K až 1600 K.<ref name="Keszthelyi2007">{{Citácia periodika | titul = New estimates for Io eruption temperatures: Implications for the interior | periodikum = Icarus | priezvisko = Keszthelyi | meno = L. | spoluautori = et al.| strany = 491-502 | ročník = 192 | číslo = | rok = 2007 | doi = 10.1016/j.icarus.2007.07.008}}</ref> Prvé výsledky modelov naznačovali teploty až okolo 2000 K,<ref name="Mcewen1998b" /> ale neskôr boli upravené na základe použitia lepšieho termálneho modelu pre teplotu.<ref name="Keszthelyi2007" />

Objavenie mračien nad sopkami Pele a Loki bol prvý dôkaz toho, že je mesiac geologicky aktívny.<ref name="Morabito1979" /> Vyvrhovaný materiál v mračnách môže obsahovať sodík, draslík a chlór.<ref name="Roesler1999">{{Citácia periodika | url = | titul = Far-Ultraviolet Imaging Spectroscopy of Io's Atmosphere with HST/STIS | periodikum = Science | priezvisko = Roesler | meno = F.L. | spoluautori = et al.| strany = 353-357 | ročník = 283 | číslo = 5400 | rok = 1999 | doi = 10.1126/science.283.5400.353 | formát = za poplatok}}</ref><ref name="Geissler1999">{{Citácia periodika | url = | titul = Galileo Imaging of Atmospheric Emissions from Io | periodikum = Science | priezvisko = Geissler | meno = P.E. | spoluautori = et al.| strany = 448-461 | ročník = 285 | číslo = 5429 | rok = 1999 | doi = 10.1126/science.285.5429.870 | formát = za poplatok}}</ref> Mračná sa vyskytujú v dvoch typoch.<ref name="McEwen1983">{{Citácia periodika | titul = Two classes of Volcanic plume on Io | periodikum = Icarus | priezvisko = McEwen | meno = A.S. | spoluautori = Soderblom, L.A. | strany = 197-226 | ročník = 58 | číslo = | rok = 1983 | doi = 10.1016/0019-1035(83)90075-1}}</ref> Najväčšie mračná sú tvorené plynnou formou síry a oxidu siričitého, ktorý uniká z vyvrhovanej magmy v procese tzv. "odplynenia magmy". Usadzovaním častíc z mračna vznikajú červené (obsahujúce síru) alebo čierne (obsahujúce silikáty) usadeniny na povrchu, ktoré môžu dosahovať až {{km|1000|m}} v priemere. Vyskytujú sa napríklad v okolí sopky Pele, Tvashtar a alebo [[Dazhbog Patera]]. Druhý typ mračien vzniká pri kontakte vyvretej lávy so zmrznutým oxidom siričitým, čím dochádza k jeho zahriatiu a [[vyparovanie|vyparovaniu]]. Takto vzniknuté mračná sú väčšinou svetlé a majú výšku najviac {{km|100|m}}. Vyskytujú sa napríklad v okolí sopiek Prometheus, Amirani a [[Masubi (sopka)|Masubi]].

[[Súbor:Tohil Mons.jpg|left|thumb|Snímka hory [[Tohil Mons]] vysokej {{km|5.4|m}} zo sondy ''Galileo'']]

=== Vrchy a pohoria ===
<!-- {{Pozri aj| Zoznam pohorí a vrchov na Io}} -->
Na povrchu Io sa nachádza 100 až 150 vrchov, ktoré sú v priemere {{km|6|m}} vysoké. Maximálne výšky dosahujú v južnej oblasti [[Boösaule Montes]] 17,5 ± {{km|1.5|m}}.<ref name="Schenk2001" /> Vrchy sa často vyskytujú ako ohromné izolované telesá (v priemere sú {{km|157|m}} široké), ktoré nespája očividná globálna [[tektonika|tektonická]] udalosť ako je tomu na Zemi.<ref name="Schenk2001" /> Na základe ich tvaru sa dá usudzovať, že ich zloženie vyžaduje vyšší obsah silikátových hornín než zlúčenín síry.<ref name="Clow1980">{{Citácia periodika | titul = Stability of sulfur slopes on Io | periodikum = Icarus | priezvisko = Clow | meno = G.D. | spoluautori = Carr, M.H. | strany = 268-279 | ročník = 44 | číslo = | rok = 1980 | doi = 10.1016/0019-1035(80)90022-6}}</ref>

Aj napriek rozsiahlym prejavom vulkanizmu, ktoré dávajú Io jeho charakteristický vzhľad, sú takmer všetky hory na povrchu tektonického pôvodu a nie sopečného. Predpokladá sa, že väčšina hôr vznikla v dôsledku stláčania podloží [[Litosféra|litosféry]], ktoré často vyústi do zdvihu, náklonu časti kôry mesiaca a následného [[strih (geológia)|strihu]].<ref name="SchenkBulmer1998">{{Citácia periodika | priezvisko = Schenk | meno = P.M. | spoluautori = Bulmer, M.H. | titul = Origin of mountains on Io by Thrust faulting and large-scale mass movements | periodikum = Science | ročník = 279 | číslo = | strany = 1514-1517 | rok = 1998 | url = | doi = 10.1126/science.279.5356.1514}}</ref> Následne dochádza k [[Subsidencia|subsidencii]] vrchov, ktoré sú neustále prekrývané ďalším sopečným materiálom.<ref name="SchenkBulmer1998" /> Globálne rozloženie vrchov je v priamej opozícii so sopečnými telesami; v oblasti, kde sa nachádza viac vrchov, je menej sopiek a naopak.<ref name="McKinnon2001">{{Citácia periodika | priezvisko = McKinnon | meno = W.B. | spoluautori = et al.| titul = Chaos on Io: A model for formation of mountain blocks by crustal heating, melting, and tilting | periodikum = Geology | ročník = 29 | číslo = | strany = 103-106 | rok = 2001 | url = | doi = 10.1130/0091-7613(2001)029<0103:COIAMF>2.0.CO;2}}</ref> Táto skutočnosť naznačuje, že veľké oblasti litosféry sú vo fáze [[kompresia (geológia)|kompresie]] (vrchy) a [[extenzia (geológia)|extenzie]] (sopky).<ref name="Tackley2001">{{Citácia periodika | priezvisko = Tackley | meno = P.J. | titul = Convection in Io's asthenosphere: Redistribution of nonuniform tidal heating by mean flows | periodikum = J. Geophys. Res. | ročník = 106 | číslo = | strany = 32971-32981 | rok = 2001 | url = | doi = 10.1029/2000JE001411}}</ref> V iných oblastiach sú ale obe hlavné časti vzájomne prekryté, takže je pravdepodobné, že magma často na povrch putuje aj rôznymi [[zlom]]ami, ktoré sa v kôre nachádzajú.<ref name="Radebaugh2001" />

Hory na povrchu Io majú rôzny [[morfológia|morfologický]] vzhľad, vrcholok najčastejšie tvoria tzv. [[plató]].<ref name="Schenk2001" /> Tieto útvary reprezentujú rozsiahle telesá s rovným vrchom tzv. [[mesa|mesy]] s drsným povrchom. Ostatné vrchy sa zdajú byť naklonenými blokmi kôry s málo príkrymi svahmi, ktoré vznikli vytlačením z pôvodne rovného povrchu. Obidva dva hlavné typy majú z jednej alebo z viacerých strán ostré [[svah]]y. Len malé množstvo vrchov na povrchu má vulkanický pôvod, ide pravdepodobne o nízke [[štítová sopka|štítové sopky]] so sklonmi medzi 6° až 7° a malou depresiou na vrchole, ktorá by mohla byť centrálna kaldera.<ref name="Schenk2004">{{Citácia periodika | priezvisko = Schenk | meno = P.M. | spoluautori = et al.| titul = Shield volcano Topography and the rheology of lava flows on Io | periodikum = Icarus | ročník = 169 | číslo = | strany = 98-110 | rok = 2004 | url = | doi = 10.1016/j.icarus.2004.01.015}}</ref> Vulkanické hory sú väčšinou menšie než ostatné hory, sú vysoké iba 1 až {{km|2|m}} a široké od 40 do {{km|60|m}}. Niektoré ďalšie štítové sopky s ešte menej naklonenými svahmi je možné pozorovať na snímkach oblasti [[Ra Patera]], ale zatiaľ sa nedajú zmerať.<ref name="Schenk2004" />

Zdá sa, že všetky pozorované hory javia známky silnej [[erózia|erózie]]. Na ich úbočiach je možné pozorovať [[zosuv]]y materiálu, ktorý sa hromadí pri úpätí vrchov, čo naznačuje, že ide o dominantný erozívny činiteľ.<ref name="Moore2001">{{Citácia periodika | priezvisko = Moore | meno = J.M. | spoluautori = et al.| titul = Landform degradation and slope processes on Io: The Galileo view | periodikum = J. Geophys. Res. | ročník = 106 | číslo = | strany = 33223-33240 | rok = 2001 | url = | doi = 10.1029/2000JE001375}}</ref>

== Vnútorná stavba ==
[[Súbor:PIA01129 Interior of Io.jpg|thumb|left|Model možnej vnútornej stavby mesiaca so železným alebo síro-železným jadrom (šedá), vonkajšou silikátovou kôrou (hnedá) a čiastočne nataveným plášťom (oranžová)]]
Zložený hlavne zo silikátov a železa je Io viac podobný [[Terestriálna planéta|terestrickým planétam]] ako ostatným mesiacom vonkajšej oblasti slnečnej sústavy, ktoré sú väčšinou tvorené zmesou vodného ľadu a silikátov. Io má hustotu 3,5275 g/cm<sup>3</sup>, najvyššiu hustota zo všetkých mesiacov v slnečnej sústave (vrátane pozemského Mesiaca) a výrazne vyššiu než ostatné Galileove mesiace.<ref name="Schubert2004">{{Citácia knihy | priezvisko = Schubert | meno = J. ''et al.''| Korporácia = F. Bagenal''et al.''| titul = Jupiter: The Planet, Satellites, and Magnetosphere | rok = 2004 | vydavateľ = Cambridge University Press | strany = 281-306 | isbn = 978-0521818087 | kapitola = Interior composition, structure, and dynamics of the Galilean Satellites.}}</ref> Modely založené na meraní sond Voyager a Galileo hmotnosti mesiaca, veľkosti a [[kvadrupolové gravitačné koeficienty]] (číselné hodnoty spojené s tým, ako je hmotnosť rozložená okolo telesa) naznačujú, že vnútorná stavba mesiaca je odlišná medzi silikátovou kôrou, plášťom a železným či síroželezitým jadrom.<ref name="Anderson1996" /> Kovové jadro mesiaca tvorí približne 20 % celkovej hmotnosti.<ref name="Anderson2001">{{Citácia periodika | priezvisko = Anderson | meno = JD | spoluautori = ' 'et al.''| titul = Io's gravity field and interior structure | periodikum = J. Geophys. Res. | ročník = 106 | číslo = | strany = 32963-32969 | rok = 2001 | url = | doi = 10.1029/2000JE001367}}</ref> Vypočítaná veľkosť jadra závisí od obsahu síry v jadre. Ak by bolo čisto železné, bude veľké 350 až {{km|650|m}}. Ak obsahuje významnejší podiel síry, môže mať veľkosť medzi 550 až {{km|900|m}}. Magnetometrom sondy Galileo sa nepodarilo detegovať žiadne magnetické pole mesiaca, preto jadro zrejme nie je tekuté.<ref name="Kivelson2001">{{Citácia periodika | priezvisko = Kivelson | meno = MG | spoluautori =''et al.''| titul = Magnetized or Unmagnetized: Ambiguity persists following Galileo's Encounters with Io in 1999 and 2000 | periodikum = J. Geophys. Res. | ročník = 106 | číslo = A11 | strany = 26121-26135 | rok = 2001 | url = | doi = 10.1029/2000JA002510}}</ref>

Modely plášťa naznačujú, že by mohol byť tvorený minimálne 75 % na [[horčík]] bohatým [[minerál]]om [[forsterit]]om s minoritným zastúpením podobným [[chondrit|L chondritom]] a LL chondritom ([[meteorit]]y s vyšším obsahom železa).<ref name="Sohl2002">{{Citácia periodika | priezvisko = Söhl | meno = F. | spoluautori = et al.| titul = Implications from Galileo observations on the interior structure and chemistry of the Galilean Satellites | periodikum = Icarus | ročník = 157 | číslo = | strany = 104-119 | rok = 2002 | url = | doi = 10.1006/icar.2002.6828}}</ref><ref name="Kuskov2001">{{Citácia periodika | priezvisko = Kuskov | meno = O.L. | spoluautori = V.A. Kronrod | titul = Core sizes and internal structure of the Earth's and Jupiter's Satellites | periodikum = Icarus | ročník = 151 | číslo = | strany = 204-227 | rok = 2001 | url = | doi = 10.1006/icar.2001.6611}}</ref> Pozorovaný [[Vedenie tepla|tepelný tok]]  napovedá, že 10 až 20 % plášťa by malo byť v tekutom stave, kvôli oblastiam s vysokoteplotným vulkanizmom.<ref name="IobookChap5">{{Citácia knihy | priezvisko = Moore | meno = W.B. et al.| korporácia = R.M.C. Lopes and J.R. Spencer | titul = Io after Galileo | rok = 2007 | vydavateľ = Springer-Praxis | strany = 89-108 | isbn = 3-540-34681-3 | kapitola = The Interior of Io.}}</ref> Litosféra Io sa skladá z bazaltov a sírových uloženín vytvorených silnou a pravidelnou vulkanickou aktivitou. Odhaduje sa, že by mohla byť až {{km|12|m}} hrubá, ale podľa niektorých vedcov by mohla siahať až do hĺbky {{km|40|m}}.<ref name="Anderson2001" /><ref name="Jaeger2003">{{Citácia periodika | priezvisko = Jaeger | meno = W.L. | spoluautori = et al.| titul = Orogenic tectonism on Io | periodikum = J. Geophys. Res. | ročník = 108 | číslo = | strany = 12-1 | rok = 2003 | url = | doi = 10.1029/2002JE001946}}</ref>

== História objavu a pozorovaní ==
[[Súbor:Tvashtarvideo.gif|thumb|left|Erupcia [[Sopka|sopky]] [[Tvashtar]] ako ju zachytila sonda [[New Horizons]]. Materiál bol vyvrhnutý až do výšky {{km|290|m}} nad povrch mesiaca.]]
Mesiac bol objavený [[7. januára]] [[1610]] [[Galileo Galilei|Galileom]] počas pohybu spolu s ďalšími troma telesami, o ktorých sa pôvodne domnieval, že ide o hviezdy. Keď sa ale začali pohybovať inak ako predpokladal, svoj názor prehodnotil.<ref name="astro" /> Tento objav publikoval v marci 1610 v diele ''[[Sidereus nuncius]]''.<ref name="IobookChap2" /> [[Simon Marius]] publikoval podobné výsledky svojho pozorovania roku [[1614]] v ''Mundus Jovialis'', kde uvádzal, že objavil mesiac jeden týždeň pred Galileom a to už na konci roka [[1609]]. Galileo o Mauriusovom objave pochyboval a jeho prácu označil za [[plagiát]]. Vzhľadom na to, že dielo Galilea bolo publikované skôr, sa objav pripisuje jemu.

Nasledujúce dve a pol storočia zostával Io pre astronómov iba bodom s jasnosťou 5. magnitúdy. V 17. storočí [[Vodná doprava|námorníci]] používali mesiace objavené Galileom pre určovanie presnej [[zemepisná dĺžka|zemepisnej dĺžky]].<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| autor = O'Connor, J.J.; Robertson, E.F. | mesiac = február | rok = 1997 
| url = http://www-groups.dcs.st-and.ac.uk/~history/HistTopics/Longitude1.html
| titul = Longitude and the Académie Royale
| vydavateľ = University of St. Andrews
| dátum prístupu = 2007-06-14}}</ref> Objav týchto mesiacov podporil všeobecné prijatie [[Mikuláš Kopernik|Kopernikovho]] [[Heliocentrizmus|heliocentrického]] modelu slnečnej sústavy, pomohol vývoju [[Johannes Kepler|Keplerových]] [[Keplerove zákony|pohybových zákonov]] a umožnil prvé merania [[rýchlosť svetla|rýchlosti svetla]], keď bolo možné odmerať čas, ktorý svetlo potrebuje na prekonanie vzdialenosti medzi Zemou a Jupiterom.<ref name="IobookChap2" /> Na vysvetlenie rezonančných obežných dráh Io, Európy a Ganymeda vytvoril [[Pierre Simone de Laplace|Laplace]] matematickú teóriu založenú na údajoch [[Giovanni Domenico Cassini|Domenica Cassiniho]] a ďalších.<ref name="IobookChap2" /> Neskôr sa ukázalo, že táto rezonancia má významný vplyv na geológiu spomínaných telies.

Rozvoj optickej astronómie na konci 19. a začiatku 20. storočia umožnil astronómom zlepšiť pozorovania a rozlišovať veľké útvary na povrchu mesiaca. V roku [[90. roky 19. storočia|90. rokoch 19. storočia]] [[Edward Emerson Barnard|Edward E. Barnard]] ako prvý pozoroval a opísal rozdiely v jase [[polárne oblasti|polárnych]] a rovníkových oblastí Io. Následne správne určil, že tieto rozdiely sú spôsobené rôznym [[albedo]]m a rozdielnymi farbami oboch regiónov. Jeho súčasník [[William Henry Pickering]] navrhoval iné vysvetlenie, a to, že Io má vajíčkový tvar, alebo že ide o dve telesá.<ref name="Barnard1894">{{Citácia periodika | priezvisko = Barnard | meno = E.E. | odkaz na autora = Edward Emerson Barnard | rok = 1894 | titul = On the Dark Poles and Bright Equatorial Belt of the First Satellite of Jupiter | periodikum = Monthly Notices of the Royal Astronomical Society | ročník = 54 | číslo = 3 | strany = 134-136 | url = http://adsabs.harvard.edu/abs/1894MNRAS..54..134B}}
</ref><ref name="Dobbins">{{Citácia periodika | priezvisko = Dobbins | meno = T. | odkaz na autora = | spoluautori = and Sheehan, W. | rok = 2004 | titul = The Story of Jupiter's Egg Moons | periodikum = Sky & Telescope | ročník = 107 | číslo = 1 | strany = 114-120}}
</ref><ref name="Barnard1891">{{Citácia periodika | priezvisko = Barnard | meno = E.E. | odkaz na autora = Edward Emerson Barnard | rok = 1891 | titul = Observations of the Planet Jupiter and his Satellites during 1890 with the 12 -inch Equatorial of the Lick Observatory | periodikum = Monthly Notices of the Royal Astronomical Society | ročník = 51 | číslo = 9 | strany = 543-556 | url = http://adsabs.harvard.edu/abs/1891MNRAS..51.. 543B}}
</ref> Neskoršie pozorovania potvrdili, že polárne oblasti majú hnedú a rovníkové žlto-bielu farbu.<ref name="Minton1973">{{Citácia periodika | priezvisko = Minton | meno = R.B. | rok = 1973 | titul = The Red Polar Caps of Io | periodikum = Communications of the Lunar and Planetary Laboratory | ročník = 10 | strany = 35-39 | url = http://adsabs.harvard.edu/abs/1973CoLPL..10...35M}}
</ref>

V druhej polovici 20. storočia prišli poznatky poukazujúce na nezvyčajný charakter mesiaca. Podľa [[Spektroskopia|spektroskopického]] pozorovania na povrchu Io nie je vodný ľad, ktorý sa zvyčajne nachádza u ostatných podobných telies v okolí, a na ktorých bol aj pozorovaný.<ref name="Lee1972">{{Citácia periodika | priezvisko = Lee | meno = T. | rok = 1972 | titul = Spectral Albedos of the Galilean Satellites | periodikum = Communications of the Lunar and Planetary Laboratory | ročník = 9 | číslo = 3 | strany = 179-180 | url = http://adsabs.harvard.edu/abs/1972CoLPL...9..179L}}</ref> Rovnaké pozorovanie ukázalo, že povrch je tvorený prevažne soľami [[sodík]]a a síry.<ref name="Fanale1974">{{Citácia periodika | titul = Io : A Surface Evaporite Deposit? | periodikum = [[Science]] | priezvisko = Fanale | meno = F.P. | spoluautori = et al.| Strany = 922-925 | ročník = 186 | číslo = 4167 | rok = 1974 | doi = 10.1126/science.186.4167.922 | pmid = 17730914}}</ref> Radioteleskopické pozorovania Io odhalili vplyv na magnetosféru Jupitera, ktorý sa prejavuje emisiami decimetrových vĺn s periódou zodpovedajúcou obežnej dobe Io.<ref name="Bigg1964">{{Citácia periodika | priezvisko = Bigg | meno = E.K. | rok = 1964 | titul = Influence of the Satellite Io on Jupiter's Decametric Emission | periodikum = Nature | ročník = 203 | strany = 1008-1010 | url = | doi = 10.1038/2031008a0}}
</ref>

=== Sondy ===
==== Pioneer 10 a 11 ====
{{Pozri aj|Pioneer 10|Pioneer 11}}
Prvými sondami, ktoré preleteli okolo mesiaca, boli sondy [[Pioneer 10]] (3. decembra [[1973]]) a [[Pioneer 11]] (2. decembra [[1974]]).<ref name="PioneerChap5">{{Citácia elektronického dokumentu | url = http://history.nasa.gov/SP-349/ch5.htm | titul = First into the Outer Solar System | dátum prístupu = 2007-06-05 | priezvisko = Fimmel | meno = RO | spoluautori = et al.| rok = 1977 | mesiac = | formát = | edícia = Pioneer Odyssey | vydavateľ = NASA | strany = | jazyk = | archiveurl = | archivedate = | quote =}}</ref> Rádiové pozorovanie pomohlo určiť hmotnosť Io a jej porovnaním s veľkosťou mesiaca vedci zistili, že Io má najväčšiu hustotu zo 4 Galileových mesiacov a teda bude zložený pravdepodobne zo silikátových hornín a nie vodného ľadu.<ref name="Anderson1974">{{Citácia periodika | priezvisko = Anderson | meno = J.D. | spoluautori = et al.| titul = Gravitational parameters of the Jupiter system from the Doppler tracking of Pioneer 10 | periodikum = Science | ročník = 183 | číslo = | strany = 322-323 | rok = 1974 | url = | doi = 10.1126/science.183.4122.322}}</ref> Sondy Pioneer taktiež odhalili prítomnosť tenkej atmosféry okolo Io a intenzívne [[Van Allenove pásy|radiačné pásy]] v blízkosti obežnej dráhy mesiaca. Kamera na palube sondy Pioneer 11 vyhotovila kvalitné fotografie len severnej oblasti.<ref name="Pioneer11image">{{Citácia elektronického dokumentu | url = http://www2.jpl.nasa.gov/galileo/io/pioio.html | titul = Pioneer 11 Images of Io | edícia = Galileo Home Page | dátum prístupu = 2007-04-21}}</ref> Detailnejšie snímky mala podľa plánu zaobstarať sonda Pioneer 10, ale tie boli stratené vplyvom vysokej [[radiácia|radiácie]] v okolí mesiaca.<ref name="PioneerChap5" />

==== Voyager 1 a 2 ====
[[Súbor:Ra Patera Voyager.jpg| thumb | right | Mozaika snímok sondy ''[[Voyager 1]]'' oblasti lávového prúdu [[Ra Patera]]]]
{{Pozri aj|Voyager 1|Voyager 2}}
Keď v roku [[1979]] preletela okolo Io dvojica sond [[Voyager 1]] a [[Voyager 2]], ich vyspelejšia zobrazovacia technika umožnila získať oveľa podrobnejší obraz povrchu. Voyager 1 preletel okolo Io [[5. marec|5. marca]] 1979 vo vzdialenosti {{km|20600|m}}.<ref name="VoyagerDesc">{{Citácia elektronického dokumentu | url = http://pds-rings.seti.org/voyager/mission/ | titul = Voyager Mission Description | dátum prístupu = 2007-04-21 | priezvisko = | meno = | spoluautori = | dátum = 1997-02-19 | rok = | mesiac = | formát = | edícia = NASA PDS Rings Node | vydavateľ = | strany = | jazyk = | archiveurl = | archivedate = | quote =}}</ref> Snímky, ktoré zaslal na Zem, ukázali krajinu mnohých farieb bez prítomnosti väčších impaktných kráterov.<ref name="Smith1979">{{Citácia periodika | titul = The Jupiter system through the eyes of Voyager 1 | periodikum = Science | priezvisko = Smith | meno = B.A. | spoluautori = et al.| strany = 951-972 | ročník = 204 | číslo = | rok = 1979 | doi = 10.1126/science.204.4396.951}}</ref> Detailné zábery zobrazovali mladé útvary zvláštnych tvarov, hlboké depresie, hory vyššie ako Mount Everest a telesá pripomínajúce lávové prúdy známe zo Zeme.

Krátko po prelete si navigačná inžinierka [[Linda A. Morabito]]vá všimla tmavý oblak vychádzajúci z povrchu na jednom zo záberov.<ref name="Morabito1979">{{Citácia periodika | priezvisko = Morabito | meno = L.A. | spoluautori = et al. | titul = Discovery of currently active extraterrestrial volcanism | periodikum = Science | ročník = 204 | číslo = | strany = 972 | rok = 1979 | url = | doi = 10.1126/science.204.4396.972}}</ref> Analýza ďalších snímok objavila deväť takýchto mračien rozptýlených po celej ploche mesiaca, ktoré dokazovali, že Io je vulkanicky aktívnom telesom.<ref name="Strom1979">{{Citácia periodika | titul = Volcanic eruption plumes on Io | periodikum = [[Nature]] | priezvisko = Strom | meno = R.G. | spoluautori = et al.| strany = 733-736 | ročník = 280 | číslo = | rok = 1979 | doi = 10.1038/280733a0}}</ref> Tento záver potvrdil predchádzajúcu štúdiu napísanú Stanom J. Pealeom, Patrickom Cassenom a R.T. Reynoldsom publikovanú pred cestou sondy Voyager 1. Autori štúdie predpovedali a spočítali, že vnútorné jadro Io musí získavať ohromné množstvo tepla vplyvom slapového pôsobenia Jupitera a obežnej rezonancie s Európou a Ganymedom.<ref name="Peale1979a">{{Citácia periodika | titul = Melting of Io by Tidal Dissipation | periodikum = Science | priezvisko = Peale | meno = S.J. | spoluautori = et al.| strany = 892-894 | ročník = 203 | číslo = | rok = 1979 | doi = 10.1126/science.203.4383.892}}</ref> Údaje z preletu taktiež odhalili dominantné zastúpenie síry a zmrznutého oxidu siričitého na povrchu planéty a podobné zloženie tenkej atmosféry mesiaca. Za mesiacom bol súčasne pozorovaný [[torus]].<ref name="Soderblom1980">{{Citácia periodika | priezvisko = Soderblom | meno = L.A. | spoluautori = et al.| titul = Spectrophotometry of Io: Preliminary Voyager 1 results | periodikum = Geophys. Res. Lett. | ročník = 7 | číslo = | strany = 963-966 | rok = 1980 | url = | doi = 10.1029/GL007i011p00963}}</ref><ref name="Pearl1979">{{Citácia periodika | priezvisko = Pearl | meno = J.C. | spoluautori = et al.| titul = Identification of gaseous SO<sub>2</sub> and new upper limits for other gases on Io | periodikum = Nature | ročník = 288 | číslo = | strany = 757-758 | dátum = 1979 | url = | doi = 10.1038/280755a0}}</ref><ref name="Broadfoot1979">{{Citácia periodika | priezvisko = Broadfoot | meno = A.L. | spoluautori = et al. | titul = Extreme ultraviolet observations from ''Voyager 1'' encounter with Jupiter | periodikum = Science | ročník = 204 | číslo = | strany = 979-982 | rok = 1979 | url = | doi = 10.1126/science.204.4396.979}}</ref>

Voyager 2 preletel okolo Io [[9. júl]]a vo vzdialenosti {{km|1130000|m}}. Nešlo o taký tesný prelet ako v prípade sesterskej sondy, ale porovnávacia analýza urobených snímok ukázala niekoľko zmien na povrchu, ku ktorým došlo v priebehu iba piatich mesiacov medzi preletom oboch sond. Osem z deviatich sopečných mračien pozorovaných pri prvom prelete bolo v čase druhého preletu stále na pôvodnom mieste a sopky boli teda stále aktívne. Medzi preletom sond ukončila sopečnú činnosť iba sopka [[Pele (sopka)|Pele]].<ref name="Strom1982">{{Citácia knihy | priezvisko = Strom | meno = R.G. | spoluautori = Schneider, N.M. | korporácia = Morrison, D. | titul = Satellites of Jupiter | rok = 1982 | vydavateľ = University of Arizona Press | isbn = 0-8165-0762-7 | strany = 598-633 | kapitola = Volcanic eruptions on Io}}</ref>
[[Súbor:Artwork Galileo-Io-Jupiter.JPG|thumb|left|Umelecká predstava preletu sondy Galileo okolo mesiaca Io s Jupiterom v pozadí]]

==== Sonda Galileo ====
{{Pozri aj|Galileo (kozmická sonda)}}
Sonda Galileo doletela k Jupiteru v roku 1995 po šesťročnej ceste od Zeme v snahe pokračovať v prieskume sústavy Jupitera tam, kde skončili sondy Voyager 1 a 2. Keďže je mesiac Io umiestnený do oblasti jedného z najsilnejších radiačných pásov Jupitera, sonda nad ním nemohla vykonávať pravidelné nízke prelety. Aj tak však uskutočnila jeden tesný prelet pred navedením na dvojročnú primárnu dráhu. Hoci počas preletu zo [[7. december|7. decembra]] [[1995]] nevznikli žiadne snímky, podarilo sa potvrdiť existenciu veľkého železného [[planetárne jadro|jadra]] mesiaca podobného tomu, aké majú terestrické planéty vnútornej časti slnečnej sústavy.<ref name="Anderson1996">{{Citácia periodika | priezvisko = Anderson | meno = J.D. | spoluautori = et al.| titul = Galileo Gravity Results and the Internal Structure of Io | periodikum = science | ročník = 272 | číslo = | strany = 709-712 | rok = 1996 | url = | doi = 10.1126/science.272.5262.709}}</ref>

Aj keď sonda nevykonávala priame prelety nad mesiacom a mala technické ťažkosti, ktoré neumožňovali odoslať všetky údaje, podarilo sa získať množstvo dát, ktoré rozšírili poznatky o Io a podpísali sa pod významné objavy. Sonda pozorovala erupciu sopky [[Pillan Patera]] a potvrdila, že vyvrhovaný materiál je zložený prevažne z kremičitej magmy [[mafity|mafického]] a [[ultramafity|ultramafického]] zloženia s obsahom síry a oxidu siričitého hrajúceho rovnakú úlohu ako voda a oxid uhličitý na Zemi.<ref name="Mcewen1998b">{{Citácia periodika | titul = High-temperature silicate volcanism on Jupiter's moon Io | periodikum = Science | priezvisko = McEwen | meno = A.S. | spoluautori = et al.| strany = 87-90 | ročník = 281 | číslo = | rok = 1998 | doi = 10.1126/science.281.5373.87 }}</ref> Vzdialené snímkovanie Io ukázalo veľké množstvo aktívnych sopiek na povrchu, značné množstvo vrchov s rôznou morfológiou a niekoľko významných zmien oblastí zaznamenaných sondami Voyager či dokonca aj oblastí vyfotografovanými sondou Galileo dávnejšie.<ref name="IobookChap3">{{Citácia knihy | priezvisko = Perry | meno = J.; et al.| korporácia = Lopes, R.M.C.; and Spencer, J.R. | titul = Io after Galileo | rok = 2007 | vydavateľ = Springer- Praxis | isbn = 3-540-34681-3 | strany = 35-59 | kapitola = A Summary of the Galileo mission and its observations of Io}}</ref> 

Misia sondy bola dvakrát predĺžená ([[1997]] a [[2000]]). Počas týchto predĺžení preletela sonda okolo Io trikrát, a to v druhej polovici [[1999]] a na začiatku roka [[2000]], a potom ešte trikrát na konci roku [[2001]] a na začiatku [[2002]]. Prelety pomohli zmapovať rozsah vulkanickej aktivity, vylúčiť existenciu magnetického poľa mesiaca a zmapovať sopky a pohoria.<ref name="IobookChap3" /> 

V decembri 2000 preletela okolo Jupitera sonda [[Cassini-Huygens]] na svojej ceste k [[Saturn]]u a vykonala spoločné pozorovanie mesiaca, ktoré odhalilo nový chochol v atmosfére v oblasti [[Tvashtar Paterae]] a polárnu žiaru okolo Io.<ref name="Porco2003">{{Citácia periodika | priezvisko = Porco | meno = C.C. | autorlink = Carolyn Porco | spoluautori = et al.| titul = Cassini imaging of Jupiter's atmosphere, Satellites, and rings | periodikum = science | ročník = 299 | číslo = | strany = 1541-1547 | rok = 2003 | url = | doi = 10.1126/science.1079462}}</ref>

=== Následné pozorovania ===
[[Súbor:Iosurface cs.jpg|thumb|300 px|Zmeny povrchových útvarov za osem rokov medzi pozorovaniami sondou Galileo a [[New Horizons]]]]
Po plánovanom navedení sondy Galileo do [[atmosféra Jupitera|atmosféry Jupitera]] a jej zániku sa v septembri [[2003]] uskutočnilo ďalšie pozorovania mesiaca prostredníctvom výkonných pozemských ďalekohľadov. Použitie [[adaptívna optika|adaptívnej optiky]] z teleskopu [[Keck]] na [[Havaj]]i a [[Hubblov vesmírny ďalekohľad|Hubbleovho teleskopu]] umožnilo sledovať aktívne prejavy vulkanizmu.<ref name="Marchis2005">{{Citácia periodika | priezvisko = Marchis | meno = F. | spoluautori = et al.| titul = Keck AO survey of Io global Volcanic activity between 2 and 5 mikrometrov | periodikum = Icarus | ročník = 176 | číslo = | strany = 96-122 | rok = 2005 | url = | doi = 10.1016/j.icarus.2004.12.014}}</ref><ref name="SpencerBlog02232007">{{Citácia elektronického dokumentu | url = http://planetary.org/blog/article/00000874/ | titul = Here We Go! | dátum prístupu = 2007-06-03 | priezvisko = Spencer | meno = John | spoluautori =  | dátum = 2007-02-23 | rok =  | mesiac =  | formát =  | edícia =  | vydavateľ =  | strany =  | jazyk =  | archiveurl =  | archivedate =  | quote =  | url archívu = https://web.archive.org/web/20070829220423/http://www.planetary.org/blog/article/00000874 | dátum archivácie = 2007-08-29 }}</ref> Tieto nové pozorovania vedcom umožnili sledovať sopky na Io bez nutnosti vyslať do systému ďalšiu sondu. Ani čoraz dokonalejšie pozemské prístroje však dobre nedovidia na póly Io.<ref name="peklo" />

==== New Horizons ====
{{Pozri aj|New Horizons}}
[[28. február]]a [[2007]] preletela systémom Jupitera sonda [[New Horizons]] na svojej ceste k [[134340 Pluto|Plutu]] a [[Kuiperov pás|Kuiperovmu pásu]]. Počas preletu prebehli pozorovania Io. Snímky ukázali veľké sopečné mračná v oblasti Tvashtar, čo bolo prvé detailné pozorovanie obrovských erupcií porovnateľných s mračnami okolo Pele v roku 1979.<ref name="Spencer2007">{{Citácia periodika | titul = Io Volcanism Seen by New Horizons: A Major Eruption of the Tvashtar Volcano | periodikum = Science | priezvisko = Spencer | meno = J.R. | spoluautori = et al.| strany = 240-243 | ročník = 318 | číslo = | rok = 2007 | doi = 10.1126/science.1147621}}</ref> Sonda súčasne pozorovala mračná okolo [[Girru Patera]] v počiatočnom štádiu erupcií a niekoľko ďalších, ktoré sa už objavili v čase misie sondy Galileo.<ref name="Spencer2007" />

==== Juno ====
V auguste [[2011]] odštartovala americká sonda [[Juno (sonda)|Juno]], ktorá využíva infračervený [[spektrometer]] [[JIRA]]. Sonda Juno pozoruje Io na ultrafialových, optických aj infračervených vlnových dĺžkach. Vďaka tým posledným mapuje toky tepla z povrchu mesiaca, aby sme tak porozumeli, aká je vnútorná stavba Io.<ref name="peklo">{{Citácia periodika
 | titul = Ak existuje peklo, nájdeme ho pri Jupiteri
 | periodikum = Kozmos
 | odkaz na periodikum = KOZMOS (časopis)
 | rok = 2022
 | mesiac = apríl - máj
 | ročník = 53
 | číslo = 2
 | strany = 18 - 23
 | dátum prístupu = 2022-05-19
 | issn = 0323-049
}}</ref> Sonda Juno by okolo mesiaca io mala preletieť celkove 11-krát. Dva z týchto preletov vykonaných v rokoch 2023 a 2024 spoločne skrátia obežnú dráhu sondy.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
 | titul = Co přinese prodloužená mise sondy Juno?
 | url = https://kosmonautix.cz/2021/01/co-prinese-prodlouzena-mise-sondy-juno/
 | odkaz na periodikum = KOZMOS (časopis)
 | dátum prístupu = 2022-05-19
}}</ref>

=== Budúce misie ===
Vznikol návrh misie kozmickej sondy, ktorá by mesiac mapovala nepretržite a zodpovedala na otázku jeho vnútorného zloženia. Táto misia IVO ([[Io Volcano Observer]]) je však zatiaľ len v štádiu plánov. Ak vzlietne, nie pred rokom 2029.

== Názvoslovie ==
Mesiac bol pomenovaný podľa [[grécka mytológia|gréckej mytológie]] po kňažnej [[Io (mytológia)|Ió]], jednej z mnohých lások boha [[Zeus|Dia]], ktorý prevzal v [[Rímska mytológia|rímskej mytológii]] meno Jupiter. Aj keď Simonovi Mariusovi nebol priznaný objav mesiaca pred Galileom, jeho názvy pre mesiace sa používajú dodnes. V jeho publikácii z roku 1614 ''Mundus Jovialis'' hovorí o mesiaci ako o Io, milenke Dia.<ref name="Marius">{{Citácia elektronického dokumentu | priezvisko = Marius | meno = S. | odkaz na autora = Simon Marius | rok = 1614 | titul = Mundus Iovialis anno M.DC.IX Detectus ope Perspicilli Belgica | url = http://galileo.rice.edu/sci/marius.html}} (v ktorom priznáva [http://galileo.rice.edu/sci/observations/jupiter_satellites.html nápad] Johannesovi Keplerovi)</ref> Jeho názvy zapadli až do začiatku [[20. storočie|20. storočia]], keď sa opäť začali používať.  V literatúre staršieho dáta vystupoval mesiac Io iba pod jednoduchým názvom ''Jupiter I'' (alebo prvý mesiac Jupitera).

=== Povrchové útvary ===
Útvary na povrchu mesiaca sú pomenované po osobách a miestach spojených s mytológiou Io, podobne ako po bohoch ohňa, sopiek či [[Slnko|Slnka]] a ďalších mýtických objektoch ako napr. z [[Dante Alighieri|Danteho]] Pekla.<ref name="NameCategories">{{Citácia elektronického dokumentu | priezvisko = Blue | meno = Jennifer | dátum vydania = 16. október 2006 | url = http://planetarynames.wr.usgs.gov/append6.html | titul = Categories for Naming Features on Planets and Satellites | vydavateľ = USGS | dátum prístupu = 2007-06-14}}</ref> Od detailnejšieho prieskumu mesiaca sondou Voyager 1 [[Medzinárodná astronomická únia]] pomenovala približne 225 sopiek, pohorí, rovín a výrazných albedových útvarov. Bolo schválené používanie označení napr. ''patera'', ''mons'', ''mensa'', ''planum'', ''fluctus'' ([[lávový prúd|lávové prúdy]]) alebo ''tholus'' pre rôzne povrchové útvary v závislosti od ich tvaru, sklonu, veľkosti atď.<ref name="NameCategories" />

== Galéria ==
<gallery>
Image:Voyager 2 Jupiter Io.jpg|Io nad mrakmi Jupitera, záber zo sondy [[Voyager 2]]
Image:PIA02879 - A New Year for Jupiter and Io.jpg|Io v blízkosti [[terminátor]]a Jupitera. Fotografiu zhotovila [[Cassini (sonda)|sonda Cassini]] pri svojom prelete okolo planéty
Image:PIA01667-Io's Pele Hemisphere After Pillan Changes.jpg|Io zo sondy Galileo. Jasnooranžový materiál obklopuje vulkán ''[[Pelé]]''.
Image:Io Earth Moon Comparison.png|Porovnanie veľkosti Io so Zemou a jej [[Mesiac]]om
Image:Jupiter&Io.jpg|Jupiter a Io vyfotografované pri prelete sondy [[New Horizons]]
Image:Io, moon of Jupiter, NASA.jpg|Io na zábere zo sondy [[Galileo (kozmická sonda)|Galileo]]
Image:Tvashtarvideo.gif|Aktívny vulkán [[Tvashtar]] na sekvencii záberov sondy New Horizons
Image:PIA01081-Color Mosaic and Active Volcanic Plumes on Io.jpg|Sopečná explózia na okraji Io
Image:Vulcanic Explosion on Io.jpg|Sopečná explózia zachytená [[Voyager 1|Voyagerom 1]]
Image:Volcanic crater with radiating lava flows on Io.jpg|[[Sopečný kráter]] s lúčovitými prúdmi lávy, záber zo sondy Voyager 1
Image:021206 Galileo Io at sunset.jpg|Rozhranie svetla a tmy na Io zo sondy Galileo
</gallery>

== Poznámky ==
<references group="pozn."/>

== Referencie ==
{{referencie}}

== Iné projekty ==
{{Projekt}}

== Zdroj ==
* {{Preklad|cs|Io|6399811}}

{{Mesiace Jupitera}}
{{Slnečná sústava}}
[[Kategória:Io (mesiac)| ]]
[[Kategória:Mesiace Jupitera]]
[[Kategória:Astronomické objekty objavené v roku 1610]]