Ján Čaplovič (etnograf)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Ján Čaplovič de Jeszenova
slovenský publicista, etnograf
Ján Čaplovič
Narodenie22. september 1780
Horné Príbelce, Slovensko
Úmrtie29. máj 1847 (66 rokov)
Viedeň, Rakúsko
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Ján Čaplovič

Ján Čaplovič de Jeszenova (* 22. september 1780, Horné Príbelce – † 29. máj 1847, Viedeň) bol slovenský evanjelický advokát, publicista, etnograf.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Pochádzal zo starého šľachtického rodu Čaplovič z Jasenovej (Csaplovics de Jeszenova; otec Jonáš Čaplovič, matka Judita rod. Szúdyová). Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici (s podporou podžupana Juraja Radvanského), v Lučenci a v Banskej Štiavnici. Od 1798 pôsobil v službách advokátov v Banskej Bystrici, od 1799 notársky a podžupanský úradník Zvolenskej župy, 1805 – 1808 advokát v Banskej Bystrici, 1808 – 1809 a 1813 dvorský agent vo Viedni, od 1813 v službách grófa Schönborna, správca a riaditeľ jeho zakarpatsko-ukrajinských majetkov.

Jeho mottom bolo: "Slavus sum natis et educatus". Prívrženec pojozefínskych reformných úsilí v Uhorsku v rámci osvietenského absolutizmu. Protagonista slovenského národného hnutia, prívrženec liberálneho vývoja nemaďarských národností v rámci zachovania Uhorska.

Autor šiestich obrán slovenského národa proti maďarizácii, autor početných etnografických prác a spoluzakladateľ slovenskej etnografie ako nezávislého vedného odboru. V etnografii ho ovplyvnil najmä Montesquieu a Herderova filozofia. Považuje sa za pokračovateľa a spolupracovníka Jána Kollára a Pavla Jozefa Šafárika. Napísal 31 kníh a viac než 400 článkov v rôznych periodikách. Svojím vplyvom vo viedenských politických kruhoch 1813 zasiahol v prospech Palkovičovho Týdeníka, 1845 urýchlil vydanie licencie Štúrových Slovenských národných novín. Osvietenský propagátor progresívnych postupov v poľnohospodárstve. Od 1814 člen C.k. prírodovedeckej spoločnosti vo Viedni, od 1815 zahraničný prispievajúci člen Prírodovedeckej spoločnosti v Halle.

Písal nemecky, latinsky, slovensky i maďarsky.

Zo sveta odišiel samovraždou, zrejme kvôli bolestiam spojeným s ťažkou chorobou.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • Slawonien und zum Theil Croatien (1819)
  • Slawismus und Pseudomagyarismus (Lipsko 1842 anonymne) – bola to prvá kniha, ktorú pre cenzúru musel tlačiť za hranicami Rakúsko-Uhorska. Napísal ju za rekordných päť dní, napriek ostražitosti uhorských úradov – zhabali skoro celý náklad 560 kusov – zostalo Čaplovičovi tridsať exemplárov, ktoré rozdistribuoval svojim priateľom. Dielo vzbudilo ostrú reakciu na maďarskej politickej scéne.
  • Gemälde von Ungarn
  • Slováci v Uhorsku – skúmal meštiansku triedu a roľníkov, ako výskum sociálnych skupín v rámci urbánnej etnológie, pričom meštiansku triedu preňho reprezentovali remeselníci a drobní výrobcovia v mestečkách a dedinách. Už v 19. storočí navrhoval výskum mestského prostredia. Dielo napísané v dvadsiatych až tridsiatych rokoch 19. st. zostalo podobne ako iné diela obrodeneckej literatúry (napr. Hodžova Matora) v rukopise. Vyšlo až v roku 1997 vďaka úsiliu literárneho vedca Rudolfa Brtáňa, ktorý ťažko čitateľný 636 stránkový rukopis preložil z nemecko-latinsko-slovenského originálu do spisovnej slovenčiny.
  • Ungarns Industrie und Cultur
  • Paradoxen uber das Staats-und Volksleben (Brašov, 1845)
  • Autor hudobných skladieb pre klasický orchester, napísaných v mozartovskom duchu, ktoré vznikli najmä počas pôsobenia v Banskej Bystrici (1805 – 1808).

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]