Ján Balog

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
 Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality.
Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.
Ján Balog
podžupan, poslanec Uhorského snemu
Ján Balog
Štát pôsob.Rakúsko-Uhorsko
Narodenie22. február 1796
Ondrejovce, Uhorsko (dnes Slovensko)
Úmrtie11. január 1872 (75 rokov)
Nové Zámky, Uhorsko (dnes Slovensko)
Zamestnaniepodžupan, poslanec Uhorského snemu
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Ján Balog

Ján Balog[1] alebo Ján Balogh[1] (prídomok Balogh de Galántha; maď. Balogh János; * 22. február 1796, Ondrejovce[2] – † 11. január 1872, Nové Zámky) bol maďarský politik, podžupan, parlamentný vyslanec, poslanec uhorského snemu, armádny dôstojník, vládny komisár. Bol jedným z lídrov reformnej opozície. Zamestnaním úradník Tekovskej župy. Počas Uhorskej revolúcie bol veliteľ práporu a brigády. Po prehratej bitke pri Temešvári emigroval do Turecka. V neprítomnosti bol odsúdený na smrť a po dlhom vyhnanstve mu bolo dovolené vrátiť sa späť do Uhorska.

Rodina, začiatok kariéry[upraviť | upraviť zdroj]

Bol synom Jána Baloga, podžupana komárňanskej župy, vyslanca Tekovskej župy a Apollónie Csúzyovej. Jeho manželka bola Janka Skultétyová, s ktorou mal tri deti. Synovia Gyula a Viktor slúžili ako kapitáni v honvédskej armáde v rokoch 1848-1849. Po ukončení právnických štúdií sa Ján Balog stal v roku 1823 úradníkom Tekovskej župy a čoskoro sa stal jedným z vodcov vtedy sa formujúcej miestnej reformnej opozície.

Lídrom župnej reformnej opozície[upraviť | upraviť zdroj]

Svojimi vynikajúcimi rečníckymi schopnosťami si už v mladom veku získal obľubu v okolitých župách. Bol medzi prvými, ktorí naliehali na zrušenie nevoľníctva a emancipáciu Židov . Už na začiatku svojej kariéry čelil vládnej moci, keď po hromadnej rezignácii úradníkov Tekovskej župy v máji 1823, súd plánoval vzniesť proti nemu obžalobu pre nelojalitu.. Žalobe sa vyhol, avšak spolu s ďalšími opozičnými vodcami Tekovskej župy boli povolaný do Viedne, kde ich cisár František I. na osobnej audiencii napomenul.

Ján Balog ako vyslanec Tekovskej župy (30. roky 19. storočia). Litografia Jánosa Ruprechta

Po otcovej smrti, bol v rokoch 1832-1836 vyslaný za Tekovskú župnu do Uhorského snemu. Po potlačení poľského povstania v rokoch 1830 - 1831 navrhol v parlamente požiadať panovníka o diplomatickú intervenciu v záujme Poliakov. O návrhu sa nehlasovalo. Za plamenný prejav pri tejto príležitosti dostal 3. januára 1834 pokarhanie, ale to len zvýšilo jeho obľubu.

Ďalším jeho návrhom bola petičná akcia v záujme poddanskej reformy.

V roku 1835 za prejav podpory Mikulášovi Wesselényimu bola na neho podaná žaloba za nelojalitu, avšak tento návrh podporený nebol. Vláda urobila všetko pre to, aby Baloga Tekovská župa zo snemu stiahla, avšak ani tieto snahy neboli úspešné a zostal župným vyslancom.

Uhorské župy, okrem Tekovskej, Abovskej a Satumarskej poslali cisárovi list so žiadosťou o zrušenie žaloby za nelojálnosť proti Balogovi. Cisár tejto žiadosti vyhovel.

Jednou z požiadaviek maďarskej opozície, bolo, aby v maďarských plukoch cisársko-kráľovskej armády boli zamestnaní len dôstojníci maďarského pôvodu a aby sa používal maďarský jazyk. V 30. rokoch 19. storočia maďarská liberálna opozícia doplnila túto požiadavku o ďalšiu a to požiadavku civilnej transformácie armády. V apríli 1836 v rozprave Ján Balog vysvetlil, že maďarský vojak by nemal byť len vojakom, ale aj občanom, prisahať na ústavu, a ak ju chcú obrátiť proti národu, „buď radšej pripravený zložiť zbraň, ako byť katom svojej krajiny“ .

Pre zasadnutím Uhorského snemu v rokoch 1839-1840 sa pozície vlády posilnili a Tekovskej, ako aj v ďalších župách neboli opoziční vyslanci opäť zvolení.

Pre svoj luxusný životný štýl sa Ján Balog zadĺžil a bol nútený nastúpiť do vládnej funkcie. V rokoch 1842 až 1845 podžupanom Tekovskej župy, čo spôsobilo pokles jeho popularity.

Jeho úloha v uhorskej revolúcii v rokoch 1848-1849[upraviť | upraviť zdroj]

V prvých ľudových voľbách do Uhorského snemu bol zvolený za poslanca vo volebnom obvode Zlaté Moravce. Patril k ľavicovej skupine poslancov. Na schôdzi snemu 14. septembra po písomnej odpovedi navrhol vyslovenie nedôvery predsedovi vlády a žiadal odovzdať vládu Ľudovítovi Košutovi. 16. septembra 1848 sa Balog stal členom delegácie na čele s Františkom Deákom, ktorá odcestovala do Viedne informovať Rakúske národné zhromaždenie.

28. septembra bol pri vražde Ferenca Lamberga na plávajúcom moste spájajúcom Pešť s Budínom. Na základe následného vyšetrovania rakúske úrady uznali za skutočného páchateľa vraždy Györgya Kolosyho, ale za podnecovateľa a morálne zodpovedného za vraždu Jána Baloga. Jeho skutočnú rolu nemožno na základe protichodných svedectiev určiť. Dá sa však dokázať, že sa po udalostiach snažil držať ďalej od hlavného mesta. Ako prvý informoval o konflikte medzi Artúrom Görgeiom a Mórom Perczelom, ktorý neskôr spôsobil vážne problémy maďarskému vojenskému vedeniu. V dôsledku jeho správy sa výrazne zvýšila Görgeiova vojenská autorita a aj vďaka tomu, budúci hlavný veliteľ a minister vojny, bol na druhý deň vymenovaný za plukovníka.

19. októbra – podľa iného zdroja 5. novembra – získal titul major Domobrany. 12. novembra ho Ľudovít Košut vymenoval za vládneho komisára Bihárskej župy. 18. novembra a 21. novembra podal Košutovi dve správy o bezpečnostných opatreniach prijatých v nitrianskej a trenčianskej župe,v ktorých naznačil, že pre „podráždenú náladu ľudu“ nie je vhodné vyhlásiť ľudové povstanie. v týchto krajoch. [33]

Zúčastnil sa operácií proti jednotkám generála Balthasara Simunicha a potom podplukovníka Karla Frischeisena . Po rezignácii podplukovníka Ágostona Szilavetzkého viedol spolu s podplukovníkom Ferdinandom Querlonde a vládnym komisárom Ľudovítom Benickým maďarské vojská v bitke pri Budatíne 11. decembra . Po bitke chcel ísť príkladom a tak dal obesiť tucet slovenských povstalcov. O udalostiach informoval 13. decembra v podrobnej správe Povereníctvo národnej obrany.

Koncom decembra 1848 sa Ján Balog vrátil do hlavného mesta a v januári 1849 prevzal velenie 71. práporu národnej gardy . 16. júla 1849 bol povýšený na podplukovníka a stal sa veliteľom jednej z brigád novovzniknutej armády stredného potisia. Zúčastnil sa bojov sprevádzajúcich ústup hlavného maďarského vojska.

Jeho kariéra po revolúcii[upraviť | upraviť zdroj]

Po revolúcii utiekol do Vidinu, odkiaľ boli internovaní do Aleppa . Krátky čas slúžil ako plukovník v tureckej armáde, potom žil na ostrove Malta a v Londýne . Za úlohu pri vražde Lamberga v roku 1851 . 25. januára bol v neprítomnosti odsúdený na trest smrti. Do roku 1859 žil v exile. Po návrate domov bol zatknutý, no čoskoro bol prepustený a v roku 1861 bol zvolení do uhorského snemu. Život dožil v Nových Zámkoch, kde v roku 1872 zomrel.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b BALOG, Ján. In: Slovenský biografický slovník. Zväzok I. A – D. Martin : Matica slovenská, 1986. 544 s. S. 126 – 127.
  2. ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2022-12-15]. Dostupné online. Archivované 2022-12-15 z originálu.
  • Bona Gábor: Bona Gábor: Tábornokok és törzstisztek az 1848/49. évi szabadságharcban. Harmadik átdolgozott, javított kiadás. Budapest: Heraldika. 2000. ISBN 963-9204-12-9  
  • Csány László: Csány László kormánybiztosi iratai. 1848–1849. S.a.r. Hermann Róbert. Zalaegerszeg: Zala Megyei Levéltár. 1998. = Zalai gyűjtemény, 44.   (a katalógusokban formailag hibás ISBN-nel szerepel) ISBN 963-7226-29-X
  • Deák – Molnár: Deák Ágnes – Molnár András: Deák Ferenc. Budapest: Vince Kiadó. 2003. = Történeti életrajzok, ISBN 963-9323-94-2  
  • Gergely András: Gergely András: A magyar reformellenzék kialakulása és megszilárdulása (1830–1840). In Magyarország története 1790–1848. Főszerk. Mérei Gyula. Budapest: Akadémiai. 1983. 669–789. o. = Magyarország története tíz kötetben, 5. ISBN 963-9036-59-5  
  • Görgey István: Görgey István: 1848 júniusától novemberéig: (1848. szeptember 23. – 1848. október 16.). S.a.r. Katona Tamás. Budapest: Magyar Helikon. 1980. = Bibliotheca Historica, ISBN 963-2076-24-9  
  • Hermann Róbert, 1990: Hermann Róbert: Csány László mint a feldunai hadtest kormánybiztosa. In Kossuth kormánybiztosa: Csány László. 1790–1849. Szerk. Molnár András. Zalaegerszeg: Zala Megyei Levéltár. 1990. 133–220. o. = Zalai Gyűjtemény, 30. ISBN 963-7226-05-2  
  • Hermann Róbert, 1998: Hermann Róbert: A kormánybiztosi rendszer 1848–1849-ben. Hadtörténelmi közlemények, CXI. évf. 1. sz. (1998) 28–76. o.
  • Horváth Mihály: Horváth Mihály: Huszonöt év Magyarország történelméből: 1823-tól 1848-ig. második javított s bővített kiadás. Pest: Ráth Mór. 1868.  
  • Irányi – Chassin: Irányi Dániel – Charles-Louis Chassin: A magyar forradalom politikai története 1847–1849. S.a.r. Spira György–Ford. Szoboszlai Margit. Budapest: Szépirodalmi. 1989. ISBN 963-1538-51-6  
  • KLÖM XIII.: Kossuth Lajos az Országos Honvédelmi Bizottmány élén: 1848 szeptember – december. S.a.r. Sinkovics István. Budapest: Akadémiai. 1957. = Kossuth Lajos összes munkái XIII: Kossuth Lajos 1848/49-ben III,   elektronikus kiadás: Budapest: Arcanum. 2004. ISBN 963-9374-41-5
  • Limpár Péter: Limpár Péter: Hadi események a mai Szlovákia területén 1848–49-ben. In Hol sírjaik domborulnak: Az 1848-49-es forradalom és szabadságharc a mai Szlovákia területén. Összeállította: Görföl Jenő, Kovács László. Dunaszerdahely: NAP Kiadó. 2003. 11–20. o. ISBN 808-9032-33-8  
  • Molnár András: Molnár András: Hadügyi reformkisérletek 1848 előtt: Az önálló nemzeti haderő megteremtésének előzményei. Századok, CXXXIII. évf. 6. sz. (1999) 1193–1215. o.
  • Pap Dénes: A magyar nemzetgyűlés Pesten 1848-ban. S.a.r. Pap Dénes. Pest: (kiadó nélkül). 1866.  
  • Pálmány Béla: Pálmány Béla: Az 1848–1849. évi népképviselők névtára. In A magyar országgyűlés 1848/49-ben. Szerk. Szabad György. (hely nélkül): KIT Képzőművészeti Kiadó. 339–374. o. ISBN 963-3366-76-3 (é.n. [1999])  
  • Reiszig Ede: Reiszig Ede: Bars vármegye története. In Magyarország vármegyéi és városai: Bars vármegye. Szerk. Borovszky Samu. elektronikus kiadás. Budapest: Arcanum Adatbázis Kft. 2004. ISBN 963-9374-91-1  
  • Szinnyei József: Szinnyei József: Magyar írók élete és munkái I. (Aachs–Bzenszki). Budapest: Hornyánszky. 1891. 467. o.  
  • Urbán Aladár: Urbán Aladár: Batthyánytól Kossuthig: Hadsereg és politika 1848 nyarán és őszén. Budapest: Argumentum. 2009. ISBN 978-963-446-526-3  
  • Zachar Péter Krisztián: Zachar Péter Krisztián: Bécs versus Buda-Pest: Az 1848 őszi nyílt dinasztikus ellenforradalmi fordulat politikai-katonai háttere (október 4. – december 16.). Budapest: (kiadó nélkül). 2005.   Ph.D. disszertáció: Eötvös Loránd Tudományegyetem, Bölcsészettudományi Kar, Témavezető: Hermann Róbert

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ján_Balog&oldid=7713076“