Preskočiť na obsah

Jakov Tevosovič Ilikčjan

Pridať odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jakov Tevosovič Ilikčjan
sovietsky vojenský dôstojník
NarodenieTatársko,[1] Sovietsky zväz
Úmrtieleto 1944
Kamienka[2]/Ptičie[3], Slovensko

Mjr. Jakov Tevosovič Ilikčjan (rus. Яков Тевосович Иликчян; * ?, Tatárska ASSR,[1] Sovietsky zväz – † leto 1944, Kamienka[2]/Ptičie[3], Slovensko) bol sovietsky vojenský dôstojník, príslušník Červenej armády.

Pôsobenie vo vojne

[upraviť | upraviť zdroj]

Padol do zajatia, no z nemeckého zajateckého tábora sa mu podarilo utiecť a ukrýval sa u profesora práva Josefa Grňu, pracovníka z odbojovej organizácie Rada troch (R3), ktorá pôsobila prevažne na Českomoravskej vrchovine. Koncom februára 1944 generál Vojtěch Luža z R3 požiadal Viktora Ryšánka, aby mu pomohol na Slovensko prepraviť Ilikčjana na východné Slovensko. Luža a Grňa predpokladali, že ak sa Ilikčjanovi podarí nadviazať spojenie s východoslovenskými partizánmi a s ich pomocou sa dostať na sovietsku stranu, tam sa pričiní o to, aby sovietske vojenské orgány nadviazali spojenie s R3. Ryšánek bol však konfidentom brnianskej riadiacej služobne Gestapa, ktorá so zámerom súhlasila, snažiac sa tak upevniť Lužovu dôveru v Ryšáka, overiť si spojovacie kanály na Slovensko a preniknúť do partizánskeho hnutia na východnom Slovensku. Vedúci referátu IV N (spravodajská služba a evidencie konfidentov) brnianskej služobne Hauptsturmführer Ewald Taudt touto úlohou poveril pracovníkov svojho referátu, Wolfganga Dycka (krycie meno „Karel Zeman“) a Richarda Schetkeho („Vladimír Vítkovský“), ktorí sa vďaka perfektnej znalosti češtiny spoľahlivo vydávali za českých odbojárov. Dyck o tom vypovedal:[4]

„ Ryšánek prevzal začiatkom marca 1944 ruského majora od Robotku v okolí Val.[ašského] Meziříčí. Odviezol ho služobným vozom s krim.[inálnym] zam.[estnancom] Prudkým do Strážnice, kde ich očakával krim.[inálny] as.[istent] Urlaube zo Zlína. Tento poznal prechody moravsko-slovenskej hranice zo svojho služobného pôsobenia a previedol majora v noci ilegálne do Skalice, kde sme ho prevzali ja a Schetke. Odišli sme autom cez Holíč, Senicu, Jablonicu, Nadaš [sic] a Trnavu do Veľkých Rišnoviec, kde sme ho chceli ukryť v mlyne u pi. [pani] [Otílie] Vlčkovej. Túto som poznal od Ryšánka, ktorý na ňu dostal typ od spravodajcu Daňka, ktorého bola príbuznou. Pri tejto príležitosti sa s ňou zoznámil Schetke. “

Vlčková ale Ilikčjana ukryť nemohla, preto ich odporúčala na roľníka Jozefa Horňáka v Kľačanoch, ktorí ale ukrýval viacerých ľudí a obával sa, že by týmto riskoval prezradenie. Preto ich zaviedol k statkárovi (tzv. zvyškárovi), bývalému agrárnikovi Martinovi Tomešovi v Kľačanoch, ktorí Dyckovi, Schetkemu a Ilikčjanovi poskytol na niekoľko dní prístrešie. Skupina napokon dorazila do Slovenskej Vsi, kde Dyck a Schetke nechali Ilikčjana u miestnych odbojárov s tým, že sa o niekoľko dní vrátia a budú pokračovať v ceste. Ilikčjan ale nedočkavo vyrazil a s pomocou slovenských odbojárov dorazil do Víravy.[5]

Nadviazal spojenie s partizánskym oddielom Pugačov a od 10. apríla 1944 pôsobil vo funkcii náčelníka štábu tohto oddielu, v ktorej nahradil Nikolaja Leontoviča Kačurovského.[6] Zomrel v lete 1944, kedy ho „vo vihorlatských lesoch zavraždil zdemoralizovaný pseudopartizán“. Na mieste jeho úmrtia bol postavený pomník, nachádzajúci sa v lokalite Rázcestie v katastrálnom území obce Kamienka.[2][7][8]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b Giľmanov, E. I. (1981), Trudjaščiesja Tatarii na frontach Velikoj Otečestvennoj vojny, Kazaň: Tatarskoje knižnoje izdateľstvo, str. 248 
  2. ↑ a b c Jablonický, Jozef (2006), Samizdat o odboji, II., Štúdie a články (1. vyd.), Bratislava: Kalligram, str. 561, ISBN 80-7149-781-9 
  3. ↑ a b Plevza, Viliam, ed. (1984), „Ilikčian, Jakov Tarasovič“, Dejiny Slovenského národného povstania 1944, 5. zväzok, Encyklopédia odboja a SNP (1. vyd.), Bratislava: Nakladateľstvo Pravda, str. 195 
  4. ↑ Citované podľa: Jablonický, Jozef (1969), Z ilegality do povstania : (Kapitoly z občianskeho odboja) (1. vyd.), Bratislava: Nakladateľstvo Epocha, str. 377 
  5. ↑ Jablonický, Jozef (1969), Z ilegality do povstania : (Kapitoly z občianskeho odboja) (1. vyd.), Bratislava: Nakladateľstvo Epocha, str. 376 – 378 
  6. ↑ Plevza, Viliam, ed. (1984), „Pugačov“, Dejiny Slovenského národného povstania 1944, 5. zväzok, Encyklopédia odboja a SNP (1. vyd.), Bratislava: Nakladateľstvo Pravda, str. 446 
  7. ↑ Rosičová, Gabriela (2012), „[archiv.podvihorlatskenoviny.sk/wp-content/uploads/46_2012.pdf#page=6 Tradícia hodná nasledovania]“, Podvihorlatské noviny (Humenné: FAMM PRESS) 53 (46): 6, 2012-11-12, archiv.podvihorlatskenoviny.sk/wp-content/uploads/46_2012.pdf#page=6, dost. 2018-01-07 
  8. ↑ GR (2016), „XVII. ročník športovo-brannej a vedomostnej súťaže“, Bojovník : dvojtýždenník antifašistov (Bratislava: Slovenský zväz protifašistických bojovníkov) 61 (22): 7, 2016-10-27, ISSN 0323-2018, https://issuu.com/szpb/docs/bojovnik_222016, dost. 2018-01-07 

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Tento článok týkajúci sa biografie osobnosti je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Jakov_Tevosovič_Ilikčjan&oldid=6928414“