Jean Chapelain
| Jean Chapelain | |
 Jean Chapelain – portrét neznámeho autora | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Narodenie | 4. december 1595 |
| Paríž | |
| Úmrtie | 22. február 1674 (78 rokov) |
| Paríž | |
| Národnosť | francúzska |
| Zamestnanie | básnik, kritik |
| Dielo | |
| Žánre | kritika, báseň |
| Obdobie | klasicizmus |
| Významné ocenenia | Prvý člen Francúzskej akadémie – 7. kreslo |
| Odkazy | |
 | Jean Chapelain (multimediálne súbory na commons) |
Jean Chapelain (* 4. december 1595, Paríž Francúzsko – † 22. február 1674, Paríž) bol francúzsky básnik, literárny kritik a prvý člen Académie des inscriptions et belles-lettres.
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Bol synom notára. V mladosti si získal renomé niekoľkými básňami, čo bolo podporené aj jeho parížskymi známosťami. Vychovávateľ synov veľkého prepošta pána La Trousseho sa stal určitou literárnou autoritou, hoci sám nič vážne nenapísal. Potom, ako uverejnil niekoľko ód a jeden preklad pikareskného románu Guzman de Alfarache od autora Mateo Alemán, sa stal skutočným orákulom literatúry.
Viacero rokov pripravoval svoju epickú poému La Pucelle ou la France délivrée, ktorá živila zvedavosť spoločenských salónov. Témou bol život Johanky z Arku. Vďaka tomu, že autor deklamoval niekoľko veršov z tejto poémy a jeho značnej reputácii sa hovorilo o skvelom majstrovskom diele. Keď bolo dvanásť prvých spevov publikovaných v roku 1656, spôsobili všeobecné pohoršenie, dvanásť posledných nebolo počas jeho života vytlačených. Nicolas Boileau zasypával Chapelaina epigramami, tie mu získali tú trochu slávy, ktorá sa zachovala do dnešných čias.
Jean Chapelain zanechal výraznejšiu stopu po sebe vo francúzskej literárnej kritike, pre ktorú stanovil základné východiská a aplikoval empirické štandardy.
Chapelain ostal obľúbencom dvora. Richelieu ho povolal do Francúzskej akadémie už pri jej založení a udelil mu penziu 3000 livrov. Poveril ho zostavovaním Dictionnaire a Grammaire de l'Académie a redigovaním kritiky divadelnej hry Cid od Pierra Corneilla. Jean-Baptiste Colbert ho poveril vytvorením zoznamu spisovateľov a vedcov, ktorí si zaslúžia kráľovskú odmenu a majú nárok na apanáž od Ľudovíta XIV.
Jedna legenda hovorí, že Chapelain bol extrémny lakomec: vraj raz ochorel na smrť, lebo sa radšej brodil v rieke, než by mal zaplatiť prevozné.
Ako však podčiarkuje s erudíciou Gustave Lanson, riaditeľ École Normale Supérieure: Bojím sa, že je veľký podiel fantázie a legendy vo všetkých historkách, ktoré Tallemant, Ménage a iní púšťali do obehu o Chapelainovom lakomstve. Je pravdou, že nosil ošúchaný plášť a úbohú parochňu a že si v izbe rozrábal len biedny oheň. On sám sa nám zveril, že vykonával návštevy vzdialených známych počas dní, keď mrzlo, aby sa nemusel "postarať o špinavosti". Dostával penzie, ktoré nazýval "značnými" od Richelieua, Mazarina, vojvodu de Longueville, princa de Contiho, od Ľudovíta XIV., po jeho smrti našli v jeho kufri päťdesiattisíc écu. Ale tento domnelý lakomec uprednostňoval vždy svoju dôstojnosť a prácu pred majetkom.
Richelieu ho chcel menovať tajomníkom ambasády v Ríme: on odmietol, pretože vyslanec pán de Noailles mu chcel zveriť domáce záležitosti. Jeho hrdosť mu totiž kázala slúžiť len kráľovi. Mazarin mu ponúkol, že ho pošle s tým istým titulom sekretára na kongres v Munsteri a urobí z neho štátneho radcu, čím získa viac dôstojnosti. On však nevyťažil nič z týchto dobrých ponúk, hoci politiku vášnivo miloval. V roku 1662 odmietol miesto vychovávateľa dauphina, ktoré mu ponúkol Montausier. Vzhľadom k veku princa to bola len výnosná sinekúra. Rád požičiaval peniaze svojim priateľom, Flamarensovcom, Rambouilletovcom až do výšky tridsaťtisíc livrov.
S noblesou znášal dosť vysoké straty pri rôznych príležitostiach vysvetľujúc, že je mužom, ktorého vášeň pre peniaze vôbec neovláda. V konečnom výsledku, Chapelain bol veľmi čestný muž, možno šetrný, možno nedbalý oblečenia, no nezištný, hrdý, bez chtivosti a závisti, obetavý voči priateľom, nápomocný voči cudzím ľuďom, ochranca všetkých talentov. (citát: G. Lanson, Histoire de la Littérature française, Paris, 1894)
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]- Le Gueux, ou la Vie de Guzman d'Alfarache, rendue de l'original espagnol de Mateo Aleman (1619). Le Voleur, ou la Vie de Guzman d'Alfarache. Pourtrait du temps et miroir de la vie humaine. Piece non encore veuë, & renduë fidelement de l'original Espagnol de son premier & veritable Autheur Mateo Aleman. Seconde partie (1620)
- Lettre ou discours de M. Chapelain à M. Favereau, portant son opinion sur le poème d'Adonis du cavalier Marino (1623)
- Les Sentimens de l'Académie française sur la tragi-comédie du Cid (1638). Avec Valentin Conrart.
- Ode pour la naissance de Mgr le comte de Dunois (1646)
- Ode pour Mgr le duc d'Anguien (1646)
- La Pucelle, ou la France délivrée, poème héroique (1656)
Dielo vydané posmrtne
[upraviť | upraviť zdroj]- De la lecture des vieux romans (1870). Réédition : Slatkine, Genève, 1968. Texte en ligne
- Les Douze derniers chants du poëme de la Pucelle, publiés pour la première fois sur les manuscrits de la Bibliothèque nationale, par H. Herluison, précédés d'une préface de l'auteur et d'une étude sur le poème de la Pucelle par René Kerviler (1892)
- Opuscules critiques (1936)
- Soixante-dix-sept lettres inédites à Nicolas Heinsius : 1649 – 1658, publiées d'après le manuscrit de Leyde avec une introduction et des notes par Bernard Bray, M. Nijhoff, La Haye, 1966.
- Les Lettres authentiques à Nicolas Heinsius, 1649 – 1672 : une amitié érudite entre France et Hollande, édition établie, introduite et annotée par Bernard Bray, Champion, Paris, 2005.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jean Chapelain
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jean Chapelain na francúzskej Wikipédii.
- Encyklopédia Britannica
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]| Predchodca - |
Kreslo 7 Francúzska akadémia 1634 – 1674 |
Nástupca Isaac de Benserade |
