Josef Zvěřina

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Josef Zvěřina
český kňaz, teológ, filozof, pedagóg a historik umenia
Josef Zvěřina
Biografické údaje
Narodenie3. máj 1913
Střítež, Rakúsko-Uhorsko (dnešné Česko)
Úmrtie18. august 1990 (77 rokov)
Nettuno, Taliansko
Svätenia
Cirkevrímskokatolícka
Kňaz
Kňazská vysviacka11. júl 1937 (24 rokov)
Rím
Odkazy
Spolupracuj na Commons Josef Zvěřina

Prof. ThDr. Josef Zvěřina (* 3. máj 1913, Střítež – † 18. august 1990, Nettuno, Taliansko) bol český rímskokatolícky kňaz, teológ, historik umenia, filozof a vysokoškolský pedagóg.

Život[upraviť | upraviť kód]

Narodil sa na Českomoravskej vysočine, rodina sa ale čoskoro presťahovala do Viedne, kde otec pracoval ako strojný zámočník. Roku 1918 sa vrátil s rodičmi do Stříteži a na štúdium dlho nemal pomyslenie. Na odporúčanie miestneho farára sa nakoniec predsa odhodlal k štúdiu a zhodou okolností sa dostal 1924 do Prahy. V roku 1932 maturoval na Arcibiskupskom gymnáziu. Potom bol poslaný na rímske pápežské kolégium Nepomucénum študovať teológiu a filozofiu. Na kňaza bol vysvätený 11. júla 1937 v Ríme a rok tam bol predstaveným slovenskej koľaje. Roku 1938 sa vrátil do vlasti a bol kaplánom najprv vo vtedajšom Falknove (Sokolov), kde zažil národnostné napätia i nenávisť, naposledy u svätého Mikuláša na Malej Strane v Prahe. Po zrušení českých vysokých škôl v roku 1939 prednášal na náhradnom teologickom učilišti, pre protinemecký postoj bol však v rokoch 19421943 13 mesiacov internovaný v Zásmukách.

Po vojne nastúpil na obnovenú teologickú fakultu (spolu s Alexandrom Heidlerom) ako asistent prof. Josefa Cibulku pre odbor kresťanskej archeológie a dejín umenia. Jeho záujem síce smeroval k dogmatike, ale tú mu na fakulte nebolo dopriate prednášať. Nebol pre neho však problém sa zahryznúť do akéhokoľvek odboru. Počas ročného študijného pobytu v Paríži v rokoch 1946-1947 stihol spísať dizertáciu o freskách v juhofrancúzskom Tavant, ktorá bola pochvalne prijatá na medzinárodnom fóre. Doktorát mu dala Univerzita Karlova.[1]

Po zrušení teologických učilíšť v roku 1950 bol povolaný na vojenské cvičenie, kde 13 mesiacov manuálne pracoval. Začiatkom roku 1952 bol spolu s ďalšími tridsiatimi katolíkmi zatknutý a odsúdený na 22 rokov väzenia. Vrátil sa až po takmer štrnástich rokoch v roku 1965. Prešiel niekoľkými manuálnymi zamestnaniami, napriek tomu aj v tejto ťažkej dobe slúžil ako teológ v podzemnej Cirkvi. V roku 1969 nastúpil na bohosloveckú fakultu v Litoměřiciach na odbor Teológia sviatostí a kresťanská archeológia, ale už roku 1970 musel z fakulty odísť. Potom vykonával duchovnú správu na fare v obci Praskolesy u Zdic, kde si však získal takú vážnosť, že sa znepáčil úradom a v roku 1975 musel odísť do dôchodku. Býval v Prahe v Malvazinkách a venoval sa výučbe aj duchovnému vedeniu rehoľníčok a študentov, ktorí sa pripravovali na kňazstvo. Roku 1988 mu bol udelený čestný doktorát teológie na univerzite v Tübingen.

Nebol však slepý k problémom doby: ako jeden z prvých podpísal Chartu 77 a spolupracoval s disidentmi, ktorí neskôr zastávali vysoké miesta v štátnej správe. O jeho state bol aj veľký záujem v cudzine, kde publikoval v mnohých odborných časopisoch, a niekoľko jeho prác vyšlo v preklade aj knižne. Postupne si získal dôveru pražského arcibiskupa kardinála Tomáška a stal sa jeho radcom.

V novembri 1989 navštevoval štrajkujúcich študentov a často hovoril na pozvanie v teréne. Keď si bohoslovci v Litoměřiciach presadili personálne zmeny, vrátil sa tam ako profesor a dekan, a to s náročnou úlohou sprostredkovať štúdium teológie aj záujemcom mimo seminár. V tejto súvislosti založil tiež Českú kresťanskú akadémiu a stal sa jej prvým predsedom. Veľmi sa zblížil s pápežom Jánom Pavlom II., s ktorým sa stretol v Krakove a neskôr v Taliansku.

V Taliansku 18. augusta 1990 pri kúpaní v mori náhle zomrel. Pochovaný je na vyšehradskom cintoríne.

Citáty[upraviť | upraviť kód]

  • "Strach a lož sú najmocnejší spojencami všetkých diktatúr."[2]
  • "Človek musí byť tak trochu fantasta, zvlášť keď sú pomery zlé, aby nestratil elán."[3]
  • "O kriminál si nikto koledovať nemá, ale sú situácie, kedy proste človek musí splniť taký ten kategorický imperatív. A potom sa nepýta, čo z toho bude."[4]
  • "V kriminále sa asi človek naučí žiť to slovo evanjelia, že Boh zosiela dážď a svetlo na dobré aj zlé, teda isté veľkodušnosti."[5]

Ohlasy[upraviť | upraviť kód]

Kariéru Jozefa Zvěřiny najlepšie charakterizujú slová Oto Mádra: "Ku svojej eminentnej úlohe rástol od mladosti. V iných časoch by jeho kariéra zrejme vyvrcholila biskupskou mitrou a kardinálským purpurom, ako mu už za štúdií predpovedali kolegovia v rímskom Nepomucénu. Namiesto toho sa stal jeho život priamo modelom kariéry smerom nadol."[6]

Roku 1991 bol vyznamenaný Rádom T. G. Masaryka II. triedy in memoriam.

Bibliografia[upraviť | upraviť kód]

  • Les peintures de la crypte de Tavant, Roma: Institutum Orientalium Studiorum, 1947, 19 s
  • Znakovost obrazové složky filmu, Filmový ústav, 1968
  • Výtvarné dílo jako znak, Praha: Obelisk, 1971, 156 s
  • L'esperienza della Chiesa, Milano: Jaca Book, 1971, 179 s
  • Il Coraggio di essere Chiesa, Bologna: Centro Studi Europa Orientale, 1978, 142 s
  • Ich habe mich entschieden: Mut zum Glauben, Freiburg: Herder 1980, 160 s
  • Odvaha být církví, Mníchov: Opus Bonum, 1981, 176 s
  • Eva Kantůrková, Josef Zvěřina: Dialog o víře, Praha: Scriptum, 1993, 78 s (predchádzajúce vydania: Mníchov: Opus bonum, 1984)
  • Maria, Mníchov: Opus Bonum, 1988, 169 s
  • La gioa di essere Chiesa, Bologna: Centro Studi Europa Orientale, 1990, 127 s
  • Teológia Agapé: Dogmatika, Svazek I., Scriptum, 1992 (ďalšie vydania: Praha: Vyšehrad, 2003)
  • Teológia Agapé: Dogmatika, Svazek II., Scriptum, Praha, 1994
  • Pět cest k radosti, Zvon, Praha, 1995, ISBN 80-7113-136-9, (2. vydanie: Zvon, Praha, 1997, 3. vydanie: Vyšehrad, Praha 2003)
  • Fünf Wege zur Freude: Theologische Reflexionen über eine kämpfende Kirche, Leipzig: Benno 1995, 206 s
  • Vzdor ducha: z dopisů a kratších zamyšlení, Vyšehrad, Praha, 2002, ISBN 80-7021-524-0, (vybrala a usporiadala Jolana Poláková, predslov Oto Máder, doslov Marie Rút Křížková)

Literatúra[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Křížková, Žít jako znamení, str. 149.
  2. Křížková, str. 117.
  3. Křížková, str. 96.
  4. Křížková, str. 83.
  5. Křížková, str. 84.
  6. Cit. ve Zvěřina, Pět cest k radosti, str. 13

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]

Zdroj[upraviť | upraviť kód]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Josef Zvěřina na českej Wikipédii.