Kalenderberská kultúra

Kalenderberská kultúra (ojedinele statzendorfsko-gemeinlebarnský typ a bernhardsthalský typ) bola kultúra starej železnej doby v Dolnom Rakúsku, Burgenlande, juhozápadnom Slovensku a severozápadnom Maďarsku. Názov má odvodený od náleziska Kalenderberg v Rakúsku. Je súčasťou halštatskej kultúry, presnejšie tzv. východoalpskej halštatskej oblasti (východohalštatského okruhu, východoalpského okruhu) a v ňom tzv. severovýchodoalpskej halštatskej oblasti (severovýchodohalštatského okruhu, severovýchodoalpského okruhu). Východoalpská halštatská oblasť je pokračovaním stredodunajských popolnicových polí a etnicky zrejme súvisí s tzv. Panóncami (ilýrsky kmeň resp. etnikum príbuzné s Ilýrmi).

Charakteristika

Typické čisto pre túto kultúru v rámci severovýchodoalpského okruhu sú znaky ako mesiačikovité idoly (Kalenderberg, Bernolákovo), keramika s plastickou (tzv. kalenderberskou) výzdobou, keramika s plastickými antropomorfnými a zoomorfnými aplikáciami a najmä keramika s maľovanou a rytou figurálnou výzdobou (Šopron). Ďalej je pre ňu príznačné nízke percentuálne zastúpenie kovových predmetov v hrobovej výbave, vrátane mohylových hrobov určených elite, ako aj zvláštne postavenie niektorých pochovaných žien v spoločenskej hierarchii. Zo všeobecných halštatských znakov treba spomenúť prevládanie žiarového pochovávania, pochovávanie aj pod mohylami zrejme určenými pre elitu - náčelníkov/kniežatá (Nové Košariská, Gemeinlebarn, Krensdorf, Bernhardsthal), vznik veľkých hradísk ako sídiel náčelníkov/kniežat (Kalenderberg, Molpír, Malleiten). Pre kultúru je charakteristický intenzívny diaľkový obchod (južné importy, keramické napodobeniny etruských a gréckych bronzových výrobkov).

Kalenderberská kultúra na Slovensku

Na juhozápadnom Slovensku sa vyskytovala ca od 730 pred Kr. do 580 pred Kr. Počas tejto kultúry došlo k hospodárskemu rozmachu a znova sa zvýšila hustota obyvateľstva. Spoločenské rozvrstvenie, ktoré pozorujeme od mladej bronzovej doby, pokračovalo – vyčleňovali sa náčelníci (kniežatá), ktorí akumulovali bohatstvo a moc. To sa prejavilo na sídlach a pohrebiskách. Obyčajný ľud býval v nížinných remeselnícko-poľnohospodárskych sídliskách v pravouhlých zemniciach a polozemniciach ( Staré Mesto (Bratislava), Bratislava-Vajnory, Ivánka pri Dunaji, Chorvátsky Grob) a pochování boli plochých žiarových pohrebiskách (Janíky), hoci sa miestami našli aj malé mohylky (Chorvátsky Grob, Bernolákovo). Kniežatá, kováči a obchodníci bývali vo výšinných osadách (Smolenice-Molpír, Bratislava – hradný vrch, Bratislava-Devín) a pochovávaní boli pod mohylami (Dunajská Lužná - Nové Košariská, Janíky, Réca). Hradisko Molpír bolo z týchto kniežacích sídiel zďaleka najdôležitejšie (12 ha, tri nádvoria), evidentne ovládalo široké okolie. Bratislava a jej zázemie tvorila vtedy samostatnú hospodársko-spoločenskú jednotku – tzv. sídliskovú komoru halštatskej doby. Do mohýl pochovávali zosnulého spolu s príbuznými či podriadenými (nie je známe či na tento účel zomierali dobrovoľne, alebo ich násilne zabili). Do hrobov vkladali „účelovú“ keramiku (keramika zobrazujúca pohrebné hry, tkanie a pod., nádoby s „prilepenými“ plastickými ľudskými končatinami, býčímí hlavami, keramickými reťazmi a podobne, nádoby v tvare vodných vtákov), do ženských aj mesiačikovité idoly. Okrem toho sú pre túto kultúru príznačné malé mužské – jazdecké aj ityphalické - bronzové figúrky (Podhradie, Nitra, Veľké Lovce, Želiezovce, Liptovský Ján), možno používané ako amulety.