Kanachos zo Sikyónu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Mramorový reliéf zobrazujúci kultovú sochu Apolóna (z rokov 175 – 200) medzi nosičmi faklí. Zo zadnej fasády divadelnej budovy javiska v Miléte, Pergamonmuseum, Berlín.

Kanachos (starogr. Κάναχος) bol grécky sochár z prelomu 6. a 5. stor. pred Kr.[1][2]

Kanachos, rodák zo Sikyónu (brat sochára Aristokla[3]), bol činný na konci 6. stor. pred Kr. a na začiatku 5. stor. pred Kr. (v najranejšej fáze klasického obdobia). Je najreprezentatívnejšou postavou sikyónskej sochárskej školy v období, v ktorom pôsobil Ageladas, významný predstaviteľ argejskej sochárskej školy.[2] Približne na konci 6. stor. pred Kr. sa znázornenie anatómie stalo o niečo naturalistickejšie a existujú doklady o tom, že sa už aj na väčšie sochy začal používať bronz.[4]

V staroveku bol známy hlavne ako autor sochy Apolóna Filésia, odliateho z egyptského bronzu pre Apolónovu svätyňu v Didyme pri Miléte. Boh Apolón bol znázornený stojaci, nahý, v archaickom postoji (akejsi strnulej nehybnosti) s jemne predsunutou ľavou nohou, v ľavej ruke mal luk a v pravej držal na dlani jeleňa.[5] Plínius uvádza, že zvláštnosťou tohto jeleňa bol mechanizmus, pomocou ktorého jeleň striedavo kýval prednými a zadnými nohami, čím sa vytvárala ilúzia pohybu (pomocou poťahovania povrazov).[6] Keď v roku 494 pred Kr. Peržania zničili Milét, v tom čase ešte túto úplne novú sochu odniesli do Perzie (Didymu zničil Dareios I. v tom istom roku ako Milét [7]). Neskôr v helenistických časoch ju Seleukos I. prikázal preniesť z perzkej Ekbatany späť do Didymy.[8] Vtedy však bola už kultovou sochou, ako to zobrazuje reliéf z divadla v Miléte, dnes umiestnený v Pergamonskom múzeu (Pergamonmuseum) v Berlíne (nemá veľkú umeleckú hodnotu, ale je významný, pretože reprodukuje sochu priamo z originálu, pričom zvýrazňuje aj jej určité anatomické detaily[2]).[9]

Bronzová soška boha Apolóna, British Museum, Londýn

Cicero, ktorý v diskusii o štýloch v rétorike porovnával rétoriku s umením sochárstva, poznamenal, že „postavy Kanacha sú príliš strnulé a formálne na to, aby pripomínali život“.[10]

Starovekými autormi sú zaznamenané aj ďalšie jeho sochárske diela, a to bronzové sochy chlapcov, uháňajúcich na dostihových koňoch,[6] socha Apolóna vyrezaného z cédrového dreva zhotovená pre svätyňu Apolóna Isménia v Tébach, socha Afrodity zhotovená zo zlata a slonoviny (chryselefantínová; sediaca, s jablkom v jednej a makom v druhej ruke [11]) zhotovená pre Afroditin chrám v Sikyóne,[12] a tiež socha múzy hrajúca na pastierku píšťalu.[13]

Z uvedených prác sa nezachovala žiadna, len o soche Apolóna z Milétu sa znalci domnievajú, že sa zachovala aspoň v napodobenine, ktorou je malá kovová soška v Britskom múzeu v Londýne, predstavujúca onoho boha s malou laňou v pravej ruke.[13][14] Socha je reprodukovaná aj na minciach a drahokame z Milétu.[2][15]

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Biographischer Index der Antike. Berlin : Walter de Gruyter, 2012. ISBN 978-31-1095-441-8. S. 495.
  2. ↑ a b c d Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Kanachos 1 [1]
  3. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 447.
  4. ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 392.
  5. ↑ Sarantis Symeonoglou. The Topography of Thebes from the Bronze Age to Modern Times. Princeton : Princeton University Press, 2014. ISBN 978-14-0085-767-8. S. 133.
  6. ↑ a b Plínius, Naturalis Historia, 34,75.
  7. ↑ Archäologischer Anzeiger. Berlin : Walter de Gruyter, 1988. S. 428.
  8. ↑ Joseph Eddy Fontenrose. Didyma: Apollo's Oracle, Cult, and Companions. Berkeley : University of California Press, 1988. ISBN 978-05-2005-845-3. S. 16.
  9. ↑ Brigitte Groneberg, Hermann Spieckermann, Frauke Weiershäuser. Die Welt der Götterbilde. Berlin : Walter de Gruyter, 2007. ISBN 978-31-1019-463-0. S. 178.
  10. ↑ Olga Palagia. Handbook of Greek Sculpture. Berlin : Walter de Gruyter GmbH & Co KG, 2019. ISBN 978-16-1451-353-7. S. 298.
  11. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 145.
  12. ↑ Audrey Griffin. Sikyon. Oxford : Clarendon Press, 1982. ISBN 978-01-9814-718-3. S. 119.
  13. ↑ a b Památky archaeologické. Praha : Archeologický ústav CSAV v Akademii, nakl. CSAV, 1860. S. 81-82.
  14. ↑ Jeremy Tanner. The Invention of Art History in Ancient Greece. Cambridge : Cambridge University Press, 2006. ISBN 978-05-2184-614-1. S. 58-59.
  15. ↑ Joseph Eddy Fontenrose. Didyma: Apollo's Oracle, Cult, and Companions. Berkeley : University of California Press, 1988. ISBN 978-05-2005-845-3. S. 116.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Kanachos_zo_Sikyónu&oldid=7510547“