Preskočiť na obsah

Karol Holuby

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Verzia z 18:20, 29. október 2012, ktorú vytvoril Pe3kZA (diskusia | príspevky) (Verzia používateľa 95.103.70.242 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od Hatti)
Karol Ján Holuby
účastník slovenského povstania
Narodenie14. február 1826
Háj, Rakúske cisárstvo
Úmrtie26. september 1848 (22 rokov)
Šulekovo, Rakúske cisárstvo

Karol Ján Holuby (* 14. február 1826, Háj – † 26. október 1848, Šulekovo) bol účastník slovenského povstania 1848. Jeho mladší brat bol slovenský botanik, etnograf a kultúrny pracovník Jozef Ľudovít Holuby.

Životopis

Od roku 1840 študoval na evanjelickom gymnáziu v Modre, kde sa zoznámil s Vilkom Šulekom. K slovenským dobrovoľníkom sa pridal, keď prišli na Myjavu. Slovenská národná rada ho ustanovila ako komisára a 25. septembra 1848 ho ako splnomocnenca vyslala do obcí Kostolné, Vaďovce, Hrušové, Horné a Dolné Bzince a Lubina.[1] Jeho úlohou bolo získať ozbrojenú podporu na boj, sprostredkovať rozkazy Slovenskej národnej rady a zásobovať povstalcov na Brezovej.[2] 27. septembra 1848 odišli hurbanisti z Brezovej pod Bradlom smerom na Starú Turú, kde boli najviac ohrozovaní maďarským gardistami. Maďari Starú Turú zapálili, keď zbadali blížiace sa vojsko. V Lubine viedol Holuby proti maďarským vojakom ozbrojený odpor obyvateľov. Garda, prichádzajúca zo Starej Turej, narazila v Lubinej na väčší odpor. Preto začali strielať do obyvateľov, niektorých chytili a podpálili pár budov. Obec poslala vyslancov vedených Karolom Holubym a notárom Erdelským. Tí išli naproti maďarskému vojsku až k Horným Bzinciam. Tam ich Maďari zajali a odviedli. Garda vyhnala obyvateľov Lubiny násilím preč a podpálila dedinu.[1] Holubyho väznili spolu so 40 osobami[2] v Hlohovci. Štatariálny súd odsúdil Karola Jána Holubyho ako veliteľa slovenského povstania a buriča na trest smrti obesením. On nič nezaprel a zobral vinu za viacerých ľudí na seba. Bol popravený 26. októbra 1848 na rovnakom mieste ako 6 dní predtým Vilko Šulek. Deň pred obesením napísal báseň o divadle celej popravy. Po tom ako sa dozvedel o hrdinskej smrti Vilka Šuleka povedal: „Čo plačete ľudia, toto je moja svatba. Ja s radosťou kráčam do náručia svojej nevesty.“ Pochovali ho 3 dni po poprave spolu so Šulekom.[1]

Pohreb

4. februára 1849 ich exhumvaných pochovali slovenskí dobrovoľníci so zaslúženými poctami. Na ich pohrebe rečnil Ján Francisci-Rimavský a Janko Kráľ predniesol, im venovanú, svoju báseň Dumu dvoch bratov. Dnes stojí na mieste Holubyho popravenia pamätník od architekta Dušana Jurkoviča[1] z roku 1928.[3]

Dopad Holubyho a Šuleka

Obeť dvoch mladíkov za slobodu slovenského národa inšpirovala slovenských tvorcov hneď po ich smrti. Označili ich za martýrov a ich obete za ideálne príklady hodné nasledovania. V roku 1849 im Janko Kráľ venoval báseň s názvom Duma dvoch bratov, o roku neskôr vyšla smutnohra Jozefa Podhradského Holuby a Šulek. Voľnejšie sa objavujú aj v Hurbanovej novele Slovenskí žiaci z roku 1853. Odlišný, polemický pohľad priniesla Záborského hra Holub, ktorá vyšla až v roku 1962.[3]

Referencie

  1. a b c d MÁCHALA, Drahoslav. Slovenskí martýri, komisári SNR, Holuby a Šulek 1848 [online]. Kongres slovenskej inteligencie, [2008], [cit. 2012-08-31]. Dostupné online.
  2. a b Veľký, J. Encyklopédia Slovenska: E-J. Zväzok II. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1978. S. 656.
  3. a b KOVÁČ, Dušan, kolektív Kronika Slovenska. Bratislava : Fortuna Print, 1998. ISBN 80-7153-174-X. S. 616.

Zdroje

  • Veľký, J. Encyklopédia Slovenska: E-J. Zväzok II. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1978. S. 656.
  • MÁCHALA, Drahoslav. Slovenskí martýri, komisári SNR, Holuby a Šulek 1848 [online]. Kongres slovenskej inteligencie, [2008], [cit. 2012-08-31]. Dostupné online.
  • KOVÁČ, Dušan, kolektív Kronika Slovenska. Bratislava : Fortuna Print, 1998. ISBN 80-7153-174-X. S. 616.