Karol Holuby
| Karol Ján Holuby | |
| účastník slovenského povstania | |
| Narodenie | 14. február 1826 Háj, Rakúske cisárstvo |
|---|---|
| Úmrtie | 26. september 1848 (22 rokov) Šulekovo, Rakúske cisárstvo |
Karol Ján Holuby (* 14. február 1826, Háj – † 26. október 1848, Šulekovo) bol účastník slovenského povstania 1848. Jeho mladší brat bol slovenský botanik, etnograf a kultúrny pracovník Jozef Ľudovít Holuby.
Životopis
Od roku 1840 študoval na evanjelickom gymnáziu v Modre, kde sa zoznámil s Vilkom Šulekom. K slovenským dobrovoľníkom sa pridal, keď prišli na Myjavu. Slovenská národná rada ho ustanovila ako komisára a 25. septembra 1848 ho ako splnomocnenca vyslala do obcí Kostolné, Vaďovce, Hrušové, Horné a Dolné Bzince a Lubina.[1] Jeho úlohou bolo získať ozbrojenú podporu na boj, sprostredkovať rozkazy Slovenskej národnej rady a zásobovať povstalcov na Brezovej.[2] 27. septembra 1848 odišli hurbanisti z Brezovej pod Bradlom smerom na Starú Turú, kde boli najviac ohrozovaní maďarským gardistami. Maďari Starú Turú zapálili, keď zbadali blížiace sa vojsko. V Lubine viedol Holuby proti maďarským vojakom ozbrojený odpor obyvateľov. Garda, prichádzajúca zo Starej Turej, narazila v Lubinej na väčší odpor. Preto začali strielať do obyvateľov, niektorých chytili a podpálili pár budov. Obec poslala vyslancov vedených Karolom Holubym a notárom Erdelským. Tí išli naproti maďarskému vojsku až k Horným Bzinciam. Tam ich Maďari zajali a odviedli. Garda vyhnala obyvateľov Lubiny násilím preč a podpálila dedinu.[1] Holubyho väznili spolu so 40 osobami[2] v Hlohovci. Štatariálny súd odsúdil Karola Jána Holubyho ako veliteľa slovenského povstania a buriča na trest smrti obesením. On nič nezaprel a zobral vinu za viacerých ľudí na seba. Bol popravený 26. októbra 1848 na rovnakom mieste ako 6 dní predtým Vilko Šulek. Deň pred obesením napísal báseň o divadle celej popravy. Po tom ako sa dozvedel o hrdinskej smrti Vilka Šuleka povedal: „Čo plačete ľudia, toto je moja svatba. Ja s radosťou kráčam do náručia svojej nevesty.“ Pochovali ho 3 dni po poprave spolu so Šulekom.[1]
Pohreb
4. februára 1849 ich exhumvaných pochovali slovenskí dobrovoľníci so zaslúženými poctami. Na ich pohrebe rečnil Ján Francisci-Rimavský a Janko Kráľ predniesol, im venovanú, svoju báseň Dumu dvoch bratov. Dnes stojí na mieste Holubyho popravenia pamätník od architekta Dušana Jurkoviča[1] z roku 1928.[3]
Dopad Holubyho a Šuleka
Obeť dvoch mladíkov za slobodu slovenského národa inšpirovala slovenských tvorcov hneď po ich smrti. Označili ich za martýrov a ich obete za ideálne príklady hodné nasledovania. V roku 1849 im Janko Kráľ venoval báseň s názvom Duma dvoch bratov, o roku neskôr vyšla smutnohra Jozefa Podhradského Holuby a Šulek. Voľnejšie sa objavujú aj v Hurbanovej novele Slovenskí žiaci z roku 1853. Odlišný, polemický pohľad priniesla Záborského hra Holub, ktorá vyšla až v roku 1962.[3]
Referencie
- ↑ a b c d MÁCHALA, Drahoslav. Slovenskí martýri, komisári SNR, Holuby a Šulek 1848 [online]. Kongres slovenskej inteligencie, [2008], [cit. 2012-08-31]. Dostupné online.
- ↑ a b Veľký, J. Encyklopédia Slovenska: E-J. Zväzok II. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1978. S. 656.
- ↑ a b KOVÁČ, Dušan, kolektív Kronika Slovenska. Bratislava : Fortuna Print, 1998. ISBN 80-7153-174-X. S. 616.
Zdroje
- Veľký, J. Encyklopédia Slovenska: E-J. Zväzok II. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1978. S. 656.
- MÁCHALA, Drahoslav. Slovenskí martýri, komisári SNR, Holuby a Šulek 1848 [online]. Kongres slovenskej inteligencie, [2008], [cit. 2012-08-31]. Dostupné online.
- KOVÁČ, Dušan, kolektív Kronika Slovenska. Bratislava : Fortuna Print, 1998. ISBN 80-7153-174-X. S. 616.