Kartuziánsky rád
Kartuziánsky rád alebo kartuziáni je katolícka rehoľa s prísnymi rehoľnými pravidlami založená v roku 1084 sv. Brunom, pomenovaná podľa latinského názvu Chartreuse Cartusia (kláštor v Chartreuse). Motto kartuziánskej rehole je: lat. Stat crux dum volvitur orbis – Kríž stojí, kým svet sa krúti.
Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]
Rehoľu založil spolu so šiestimi spoločníkmi sv. Bruno z Kolína pri Grenoble vo Francúzsku. V rokoch 1122 - 1127 spísal Gvigo - piaty prior kláštora regulu tohto rehoľného spoločenstva. V roku 1141 sa zišla generálna kapitula - najvyšší orgán kartuziánskej rehole.
Rehoľné pravidlá boli pod názvom "Statuta ordinis cartusiensis a domino Guigone priore cartusie edita" kníhtlačou vydané v Bazileji, v roku 1510.
Už niekoľko storočí sa rodí v horskom prostredí kartuziánskeho kláštora Grande Chartreuse blízkosti Grenoble známy likér Chartreuse s nezameniteľnou chuťou a vôňou. Likér pôvodne vyvinul neznámy alchymista ako "elixír dlhého života". Mníchom dal zašifrovaný recept maršal François Annibale d' Estrees v roku 1605 a údajne im trvalo 150 rokov ho rozlúštiť.
Súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]
Kartuziánsky rád má približne 400 členov, počet mužských kláštorov je 18, ženských je 5. Najviac kláštorov sa nachádza vo Francúzsku a v Španielsku po 5.
Na Slovensku bol kartuziánsky kláštor v Kláštorisku v Slovenskom raji (založený 12. mája 1299), druhý kláštor bol v Hamburku (teraz Brezovička), filiálka kláštora na Kláštorisku (fungoval v rokoch 1307 – 1329)[1] a tretí Červený kláštor pri Dunajci.
Štruktúra[upraviť | upraviť zdroj]
Na čele kartuziánskeho rádu je generálna kapitula, na ktorú prichádzajú každé dva roky všetci priori. Mimo generálnej kapituly vedie rád generál, ktorého zvolí spoločenstvo vo Veľkej Kartúze (tu vznikol kartuziánsky rád), a ktorý je pritom aj jej prior. Taktiež spoločenstvá v jednotlivých kláštoroch si samé zvolia priora. Generálna kapitula a rehoľná vizitácia v jednotlivých kláštoroch ubezpečuje jednotu rádu.
Na Slovensku bol založený v roku 1319 ďalší kláštor kartuziánov v Červenom Kláštore na Spiši (Zamagurie). Neskôr v období baroka ho spravoval rád Kamaldulov.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ ULIČNÝ, Ferdinand. Dejiny osídlenia Šariša. Vyd. 1. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1990. 513 s. ISBN 80-85174-03-0. S. 41 – 42.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kartuziánsky rád
Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- LOCKHART, Robin Bruce. Na cestě do nebe: skrytý život kartuziánů. Preklad Sylva Kolísková. 1. vyd. Praha : Zvon, 1996. ISBN 80-7113-163-6. (po česky)