Kaviareň Štefánka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Dom na ul. Palisády č. 59. Nárožie prízemia domu zaberá kaviareň Štefánka
Bratislava Palisády 59 05.jpg
Znak SR
Národná kultúrna pamiatka SR
č. v Ústrednom zozname pamiatkového fondu:
101-630/0

Štefánka je názov jednej z najznámejších bratislavských kaviarní, preslávenej svojou históriou ako aj úrovňou poskytovaných služieb. S malou prestávkou sa od roku 1904 nachádza dodnes na prízemí domu na nároží ulice Palisády (č. 59) a Štefánikovej ulice.

Tradície pohostinstva v Bratislave[upraviť | upraviť zdroj]

Prešporok od nepamäti patril k mestám s tradíciou v poskytovaní pohostinských služieb. Predurčovala ho k tomu najmä výhodná poloha; stretávali sa tu obchodné cesty a absorbovali sa tu kultúrne podnety a tradície východu a západu. Široká škála krčiem, vinární, viech a kaviarní dotvárala spoločenský kolorit mesta.

Kaviarne, konkurenti populárnych viech a vinární, sa v Prešporku objavili v prvej polovici 18. storočia. Už čoskoro sa stali mimoriadne obľúbenými pohostinskými zariadeniami. Ponúkali predovšetkým kávu, ale aj iné nápoje. Život v nich plynul svojím tempom. Príjemným spestrením bolo hranie rôznych spoločenských hier, predovšetkým šachu, biliardu či kariet. Ku koloritu kaviarní patrila možnosť prečítať si čerstvé noviny - miestne no aj napr. viedenské.

Z viacerých prešporských kaviarní (podľa údaja uverejneného v Pressburger Wegweiser napr. v roku 1895 fungovalo v Bratislave sedemnásť kaviarní.[1]) nezmazateľnú stopu v jej histórii zanechala predovšetkým kaviareň, ktorá vznikla na konci 19. storočia na mieste, kde sa ešte krátko predtým rozprestierali záhrady a vinohrady tiahnúce sa až na podhorie malokarpatských vrchov.

Kaviareň Mezey[upraviť | upraviť zdroj]

Na križovatke ulíc Palisád (Pallisadenweg) a Hodžovho námestia (Kohlmarket, t.j. Uhoľný trh) začínala vtedajšia Štefániina ulica (Stephaniestrasse, Stefánia út). Na konci 19. storočia, v roku 1897, tu podľa projektu významného prešporského architekta a staviteľa Alexandra Feiglera postavili nájomný dvojposchodový dom. Majiteľkou novovzniknutej budovy bola Rosa Fleischmannová, ktorá prízemie domu prenajala kaviarnikovi Mezeyovi. Ten tu zriadil kaviareň s jednoduchým názvom Mezey. Podnik, ktorého poloha predurčovala jeho prosperitu, sa aj čoskoro stal veľmi obľúbeným a vyhľadávaným. Rastúca popularita kaviarne neušla pozornosti ani miestnym novinám. Pressburger Zeitung vo vydaní z 3. júla 1900 uverejnili pomerne krátku, no veľmi výstižnú správu:

Majiteľ je schopný obchodník. Nestará sa len o prvotriednu obsluhu hostí, ale snaží sa vytvoriť aj čo najpríjemnejšiu atmosféru v modernom interiéri. Kaviarnik Mezey dal nedávno renovovať celú kaviareň vrátane krytej verandy. Vnútrajšok dekorujú nádherné zrkadlá, tapety, parkety a pekný nábytok. Elegancia ju zaraďuje medzi špičkové kaviarne Prešporka.

Začiatky kaviarne Štefánia[upraviť | upraviť zdroj]

V nájme pôvodného majiteľa však kaviareň slúžila iba do roku 1904. V tomto roku sa novým nájomníkom a majiteľom kaviarne stal Béla I. (Vojtech Adalbert) Hackenberger (1879 - 1957). Stal sa zakladateľom „kaviarnickej“ dynastie, ktorá svoj podnik prevádzkovala až do roku 1945.

Reklama kaviarne v dobových novinách

Podľa dobových svedectiev i podľa mienky súčasníkov Béla I. Hackenberger bol človek múdry, priateľský a veľmi pracovitý. Spokojnosť hostí bola preňho prvoradá a k tomu viedol i personál svojho malého kaviarenského impéria. Vdýchol svojmu podniku ducha najlepších tradícií pohostinnosti a kultivovanosti. Svojím zjavom, vždy perfektne upraveným zovňajškom a osobným šarmom dodával kaviarni punc solídnosti a obľúbenosti čím pozdvihol svoj podnik na popredné miesto v rebríčku prešporských pohostinských zariadení.

Prvým krokom nového majiteľa bolo premenovanie kaviarne. Či prvotnou inšpiráciou bol názov ulice, alebo samotná osoba, po ktorej ulica niesla svoje meno nevedno. Zrejme padlo rozhodnutie kaviareň pomenovať po vdove po následníkovi rakúsko-uhorského trónu Rudolfovi Štefánii, v tom čase už Lónayovej. Osobne požiadal Štefániu o súhlas, aby mohla kaviareň niesť jej meno.

Novovzniknutá Café Štefánia (Stephania, Stefánia kávéház) sa už v začiatkoch svojho pôsobenia zaradila na popredné miesto v rebríčku bratislavských podnikov podobného zamerania. Na dlhé roky sa stala doslova kultovým miestom stretávania bratislavskej bohémy, umelcov, spisovateľov, lekárov, právnikov ale aj fabrikantov, úradníkov, flamendrov a študentov.

Kaviareň Štefánka mala svoj pravidelný denný režim. Otvárala o šiestej ráno a záverečná sa niekedy posunula až do neskorých nočných hodín. Okrem kávy, starostlivo vyberanej, ponúkali hosťom víno, čerstvé pečivo, ale aj hotové teplé a studené jedná, zákusky, zmrzlinu a nápoje.

Kaviareň fungovala nepretržite ďalšie roky a jej „geniu loci“ neuškodil ani zánik monarchie či vznik Československej republiky. Po roku 1918 už niesla zmenené meno - Štefánka.

Éra Bélu II. Hackenbergera[upraviť | upraviť zdroj]

Nový impulz rozvoja podniku dal Bélov syn, Béla II. Hackenberger (1908 - 2000). V roku 1931 prevzal zabehaný a prosperujúci podnik od svojho otca. V roku 1935 v duchu vtedajších módnych a technických trendov pristúpil k jeho modernizácii. V prvom rade dal vymeniť staré a podľa neho nevhodné vybavenie kaviarne. Podľa návrhov istého mníchovského architekta ho vyrobila firma Müller, ktorá sídlila na dnešnej Obchodnej ulici. Na uvedené spomína Béla Hackenberger takto:

Pôvodné stoly boli celkom jednoduché, potom ich nahradili mramorové stoly, stoličky boli primitívne, najmä ich čalúnenie. Veľmi zlé bolo aj osvetlenie, ktoré bolo potrebné vymeniť. Celé zariadenie bolo vôbec veľmi zastaralé a preto sme mali veľké ťažkosti udržať a získať zákazníkov.

A vo svojich spomienkach pokračuje rozprávaním, ako bol na tieto náročné úlohy pripravený:

Učil som sa v Budapešti v hoteli Dunapalota, ktorý sa pôvodne volal Ritz. Som vyučený čašník, pracoval som tam ako kuchár v kuchyni, v posledných mesiacoch som robil sekretára riaditeľovi. Bol som aj vo Švajčiarsku a Anglicku. Prešiel som všetkým, čo v našom remesle treba. A v roku 1932 po skončení vojenskej služby, som sa vrátil do Bratislavy a dostal som koncesiu. Táto výčapnícka koncesia sa vtedy viazala na aktívnu znalosť, na vyučenie sa v tej profesii. Človek musel byť odborníkom. Neodborník výčapnícku koncesiu nedostal.

Osobitnou kapitolou života kaviarní bola hudba, ktorá sa v nich ponúkala. Jej úroveň závisela o.i. od primáša. Najznámejší primáši boli slávni a vyhľadávaní. Slávu Štefánky šírila najmä „dobrá cigánska hudba“. K jedným z najpopulárnejších primášov patril Monti Béla Farkaš, ktorý pôsobil aj v Štefánke. Výnimočnosť jeho umenia ocenil aj spisovateľ Tido J. Gašpar, častý hosť Štefánky, keď na jeho počesť zložil báseň:

V Štefánii každý večer

Béla Farkaš vyhráva.
Počúvam ho, počúvam ho
neraz veru do rána.
Usmieva sa, ukláňa sa,
rozkošné hrá piesne.
Bože dobrý, zase svitá
a ja sa bavím ešte.

Po najúspešnejších rokoch kaviarne - tridsiatych a štyridsiatych 20. storočia - sa nad prosperujúcim podnikom (no nielen nad ním) začali sťahovať chmáry. Po oslobodení Bratislavy, 4. apríla 1945, kaviareň skonfiškovali a uvalili na ňu nútenú správu. Celú rodinu zadržali a deportovali do zberného tábora v Petržalke, odkiaľ sa Béla Hackenberger zásluhou istého britského dôstojníka dostal do Viedne a zamestnal sa v tunajšom hoteli. Po uvoľnení napätia sa vrátil do Bratislavy.

Štefánka v súčasnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Napriek tomu, že kaviareň naďalej fungovala, jej čaro sa s odchodom pôvodných majiteľov vytratilo. V roku 1983 kaviareň prešla rekonštrukciou, ktorej výsledkom však boli nie práve citlivé zásahy do jej priestorov, či exteriéru (rekonštrukcii napr. padla za obeť krytá veranda pred vchodom).

V deväťdesiatych rokoch keď vychýrený podnik degradovali na čínsku reštauráciu sa zdalo, že sláva Štefánky je nenávratne preč. Našťastie sa jej ujala firma Stefania S.T., ktorá po roku 2004 začala s rozsiahlou rekonštrukciou. Jej cieľom bolo vrátiť kaviarni podobu akú mala na začiatku 20. storočia. Vzhľadom na to, že kaviareň sídli v nehnuteľnosti vyhlásenej za kultúrnu pamiatku, na priebeh rekonštrukcie museli dozerať pamiatkári. Interiér sa postupne zaplnil textilnými tapetami, historickými lustrami a drapériami. Do jej interiérov sa dostali originálne obrazy a staré historické fotografie. Po prechodnom období, v ktorom bola kaviareň určená iba pre uzavretú spoločnosť, v roku 2011 sa otvorila pre všetkých zákazníkov.

Najznámejší návštevníci Štefánky[upraviť | upraviť zdroj]

Napriek tomu, že kaviareň Štefánka bola od čias svojho zrodu obľúbeným miestom stretávania sa ľudí rôzneho spoločenského postavenia, predsa jej najpočetnejšiu klientelu predstavovovali ľudia z umeleckých „kruhov“. Tí vnášali do kaviarne atmosféru bohémy, no aj neviazanosti a ozvláštňovali ju osobnostným čarom. Spisovatelia a básnici Pavol Horov, Ján Smrek, Jožo Nižnánsky, Emil Boleslav Lukáč, Štefan Žáry, Ľudo Ondrejov, Ľubomír Feldek, spisovateľ a novinár Emo Bohúň patrili k najprominentnejším hosťom.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. P. Salner a kol.: Taká bola Bratislava. Bratislava, Veda 1991, s. 111

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • A. Hackenberger, J. Hradský, Legenda na rohu, Perfekt a.s., Bratislava, 2012, ISBN 978-80-8046-596-4
  • P. Salner a kol., Taká bola Bratislava, Veda, Bratislava, 1991
  • P. Salner, Bratislavské kaviarne a viechy, Albert Marenčin Vydavateľstvo PT, Bratislava, 2010, ISBN 978-80811-404-33
  • V. Obuchová, Št. Holčík, Cintorín pri Kozej bráne, Albert Marenčin Vydavateľstvo PT, Bratislava, 2006, ISBN 80-88912-89-X

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Súradnice: 48°08′56″S 17°06′24″V / 48,148774°S 17,106756°V / 48.148774; 17.106756