Kijomizu-dera

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Svetové dedičstvo UNESCO

Súradnice: 34°59′42″S 135°47′06″V / 34,995°S 135,785°V / 34.995; 135.785

Historic Monuments of Ancient Kyoto (Kyoto, Uji and Otsu Cities)*
Lokalita Svetového dedičstva UNESCO

Kiyomizu.jpg
Kijomizu-dera
Štát Japonsko Japonsko
Typ kultúrna pamiatka
Kritériá ii, iv
Identifikačné č. 688
Región** Ázia a Pacifik
História zápisu
Zápis 1994  (18. zasadnutie)
* Názov ako je zapísaný v zozname Svetového dedičstva.
** Klasifikované regióny podľa UNESCO.

Kijomizu-dera (jap. 清水寺) označuje niekoľko rôznych japonských budhistických chrámov, ale najčastejšie budhistický chrám Otowasan Kijomizudera (音 羽山 清水寺) vo východnom Kjóte. Je to jedna z najznámejších pamiatok v Kjóte. História chrámu siaha až do roku 778, ale súčasné budovy boli postavené v roku 1633.[1] Meno chrámu je odvodené od vodopádu, ktorý sa nachádza vo vnútri komplexu - Kijo mizu (清 い 水), čo doslova znamená „čistá voda“. Od roku 1994 je chrám spolu s niekoľkými ďalšími pamiatkami v Kjóte zapísaný na Zozname svetového dedičstva UNESCO pod názvom Historické pamiatky starého Kjóta.

Charakteristika[upraviť | upraviť kód]

Chrám sa nachádza na západnom úpätí horského pásma Higašijama, na východ od historického starého mesta Kjóta. Do komplexu sa zo západu vchádza po stúpajúci svahu cez budhistickú bránu niōmon.[2] Hlavná budova chrámu je pozoruhodná svojou rozľahlou terasou podopieranou stovkami drevených stĺpov, ktorá čnie nad svahom a ponúka krásny výhľad na mesto. Výraz "skočiť z Kijomizu" ( 「清水 の 舞台 か ら 飛 び 降 り る」) je japonský ekvivalent slovenského výrazu "skočiť do niečoho po hlave". Je to odkaz na poveru z obdobia Edo, podľa ktorej sa každému, kto prežije skok z chrámovej terasy do údolia, splní jeho želanie. Prežiť skok je možné - bujná vegetácia pod terasou môže zmierniť pád šťastnejšieho pútnika. Skákať z terasy je však v súčasnosti zakázané. Počas obdobia Edo tu bolo zaznamenané 234 skokanov, z ktorých 85,4 % prežilo. Výška pádu je 13 metrov.

Pod hlavnou budovou sa nachádza vodopád Otowa-no-taki - tri prúdy vody padajúce do jazierka.[2] Chrámoví návštevníci si naberajú vodu do kovových hrnčekov, pretože veria, že má liečebné účinky. Hovorí sa, že pitie vody z troch prúdov dodáva zdravie, dlhovekosť a úspech pri štúdiu. Ďalším výrazným prvkom chrámového komplexu je trojstupňová pagoda Kojasu, vybudovaná v rokoch 1607 – 1633 ako význačný príklad architektúry éry Momojama.[2]

Chrámový komplex obsahuje niekoľko ďalších svätýň, napr. Dzis-džindža, zasvätenú Okuninušino-Mikoto, bohu lásky a "dobrého výberu životného partnera". V Dzis-džindža sa nachádzajú dva "kamene lásky", ktoré sú od seba vzdialené 18 metrov. Návštevníci sa snažia prejsť od jedného kameňa k druhému so zavretými očami, ak sa im to podarí, znamená to, že v budúcnosti nájdu svoju lásku. Ak potrebujú pomoc, budú potrebovať pomoc aj pri hľadaní svojej lásky.

Komplex je jednou z najviac navštevovaných atrakcií v meste, a tak nechýba ani nevyhnutné "príslušenstvo" každého populárneho chrámu: pouliční predavači ponúkajú rôzne talizmany, vonné tyčinky a omikudži (papieriky predpovedajúce šťastie či smolu). Vysoká popularita chrámu tiež znamená, že je veľmi náročné urobiť akékoľvek fotografie na terase hlavnej budovy.

Dejiny[upraviť | upraviť kód]

Chrám Kijomizu dal v roku 778 n. l. vybudovať Enčin Šonin, mních zo vtedajšieho hlavného mesta Japonska, Nara.[2] Enčin mal podľa legendy víziu, že má ísť do mesta Heiankjó a pri prameni vodopádu Otowa vybudovať chrám. Chrám na mieste vodopádu Otowa bol dokončený v roku 780, v roku 805 sa stal cisárskym chrámom.[3] Chrám patril k budhistickej škole Kita-Hosso, ktorá pochádzala z Nary.[2]

V roku 798 sem nechal vtedajší vojenský líder (šógun) Japonska, Sakanoue Tamuramaro, previezť veľký centrálny chrám, ktorý bol prenesený z jeho pôvodnej pozície v cisárskom paláci cisára Kammu (vládnuceho v rokoch 781 – 806).[2] Kammu sa rozhodol opustiť staré hlavné mesto Naru pre príliš silný vplyv budhistických kláštorov na cisársky trón a vládu, z toho dôvodu povolil existenciu budhistického komplexu v Kijomizu iba za hranicami mesta Heiankjó. Napriek presunu cisárskeho dvora zostal vplyv narských kláštorov na vládnutie v Kjóte značný a je známa dlhoročná rivalita chrámov Kofukudži v Nare a Kijomizu-dera. Kijomizu bol pôvodne formálne podriadený chrámu Kofukudži.[2]

V priebehu svojich dejín komplex deväťkrát vyhorel a väčšina súčasných štruktúr je z 30. rokov 17. storočia. Súčasná podoba vznikla z iniciatívy tretieho tokugawského šóguna, Iemicua Tokugawu.[4] Hlavný chrám (Hondo) je vybudovaný na svahu, podopretý masívnymi drevenými piliermi a postavený bez jediného klinca. Hondo je vyhlásený za japonský národný poklad, v rámci komplexu je ďalších 18 štruktúr a objektov, ktoré sú vyhlásené za japonské dôležité kultúrne objekty.[2]

Súčasnosť[upraviť | upraviť kód]

Lokalita je obzvlášť populárna u turistov počas festivalov (primárne počas osláv Nového roku a počas budhistických festivalov obon, festivalov uctievania duší predkov.[5] V roku 2003 bola renovovaná brána niōmon, v roku 2017 stĺpy v hlavnom chráme.[2] V roku 2007 bol Kijomizu-dera finalistom súťaže Nových sedem divov sveta.[5]

V októbri 2013 sa v chráme po prvý raz v histórii uskutočnilo predstavenie opery. Japonský dirigent Hirofumi Jošida dirigoval orchester Filharmonie del Teatro Bologna Communal pri predstavení Verdiho opery Rigoletto.[6]

V roku 2020 prebiehala veľká rekonštrukcia hlavného chrámu, ktorá má byť ukončená v apríli roku 2021.[1]

V decembri 2020 bol v priestoroch chrámu odhalený japonský kandži znak roku 2020, 密 mitsu. V preklade znamená "uzavretý" či "hustý" a charakterizuje japonský boj proti pandémii koronavírusu. Znak v Kijomizu-dera namaľoval hlavný budhistický kňaz chrámu, Seihan Mori.[7]

Galéria[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b Kiyomizu-dera|清水寺 [online]. discoverkyoto.com, [cit. 2020-12-31]. Dostupné online.
  2. a b c d e f g h i CARTWRIGHT, Mark. Kiyomizu-dera [online]. ancient.eu, [cit. 2020-12-31]. Dostupné online.
  3. Kiyomizudera Temple [online]. japan-guide.com, [cit. 2020-12-31]. Dostupné online.
  4. GRAHAM, Patricia J.; GRAHAM, Patricia Jane. Faith and Power in Japanese Buddhist Art, 1600-2005. [s.l.] : University of Hawai'i Press, 2007. 353 s. ISBN 978-0-8248-3126-4. S. 37. (po anglicky)
  5. a b Kiyomizu-dera [online]. world.new7wonders.com, 2016-09-22, [cit. 2020-12-31]. Dostupné online.
  6. イタリアのボローニャ歌劇場首席客演指揮者、同歌劇場フィルハーモニー芸術監督に就任した初の日本人指揮者「吉田裕史」のオフィシャルサイト [online]. hirofumiyoshida.com, [cit. 2020-12-31]. Dostupné online.
  7. 'Mitsu': Kanji of the year sums up pandemic in Japan 2020 [online]. japantimes.co.jp, [cit. 2020-12-31]. Dostupné online.