Kinetická architektúra

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Kinetické architektúra je smer architektúry spadajúci pod kinetické umenie. Rozvíja sa od 20. a 30. rokov 20. storočia popri futurizme, dadaizme, konštruktivizme.

Vyjadrovacie prostriedky[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavnou vyjadrovacou kategóriu kinetického umenia a kinetickej architektúry je pohyb. Kinetická architektúra sa usilujúce prekonať tradičnú statičnosť architektúry a rozvinúť dynamické prvky, ktoré nie sú priestorovo ani časovo fixované. V kinetickej architektúre sa rozlišuje dráha pohybu a prostriedok, ktorým sa pohybujú. Prostriedkom pre pohyb kinetických objektov je vietor, voda, motor, gravitácia, energia magnetického poľa. Veľkosť a tvar menia skladaním, kĺzaním alebo rozpínaním.

Rozdelenie[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa schopnosti pohybu, umiestnenia a geometrie kinetické konštrukcie Michael A. Fox rozdelil kinetickú architektúru do troch kategórií:

  1. Vložená kinetické konštrukcie sa nachádzajú vo vnútri väčšieho architektonického celku na stálom mieste. Ich primárnou funkciou je kontrolovať väčšie architektonické systémy alebo budovu, s ktorou sú späté v závislosti od meniacich sa faktorov.
  2. Premiestniteľné kinetické konštrukcie sa väčšinou nachádzajú dočasne na určitom mieste a sú premiestniteľné. Takýto konštrukčný systém je zároveň zmontovateľný a spätne demontovateľný.
  3. Dynamické kinetické konštrukcie sa nachádzajú vnútri väčšieho architektonického celku, ale fungujú bez kontroly od väčšej architektúry. Takéto konštrukcie môžu byť subkategorizované ako mobilné transformovateľné.

Príklady[upraviť | upraviť zdroj]

Prvými príkladmi kinetickej architektúry bola Tatlinova veža (Veža III. Internacionály) s otáčajúcimi sa podlažiami od Tatlina. V urbanizme je to projekt mobilného mesta od Cyrana z Bergeraku a Y. Friedmanna a kráčajúce mestá skupiny Archigram. Ku kinetickej architektúre zaraďujeme aj v architektonických detailoch počítačom riadené alebo na fotobunku reagujúce lamely slnolamov.