Kláštor Rosa coeli

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Súradnice: 49°04′7.8″S 16°28′17.3″V / 49,068833°S 16,471472°V / 49.068833; 16.471472
Kláštor Rosa coeli
zrúcanina premonštrátskeho kláštora
Rosa Coeli01.JPG
Zrúcanina kláštora Rosa coeli (vľavo) s kostolom
Štát Slovensko Slovensko
Fed. štát Česko
Kraj Juhomoravský
Okres Brno-venkov
Obec Dolní Kounice
Súradnice 49°04′7.8″S 16°28′17.3″V / 49,068833°S 16,471472°V / 49.068833; 16.471472
Vznik 1181
Pre verejnosť verejnosti prístupný
Poloha v rámci Česka
RedHut.svg
Poloha v rámci Česka
Wikimedia Commons: Rosa Coeli
Webová stránka: http://www.dolnikounice.cz/klaster.html
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Zrúcanina kláštora premonštrátiek Rosa coeli (z lat. Rosa coeli, slov. Ruža nebies) sa nachádza na východnom okraji mesta Dolní Kounice v okrese Brno-venkov. Jeho areál so zrúcaninou kláštorného kostola a barokovou rezidenciou je chránený ako kultúrna pamiatka Českej republiky.[1]

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Krížová chodba

Podľa kronikára Jarlocha založil kláštor v roku 1181 moravský veľmož Vilém ako pokánie za zničený majetok v Rakúsku, kam podnikal vojenské vpády. Vilém sa spojil so želivskými premonštrátmi, ktorí v Dolních Kounicech vybudovali kláštorné provizórium, takže sa tu už v roku 1183 mohla usídliť komunita premonštrátiek z Louňovic. Do čela kláštora bol postavený aprior, neskôr sa titul predstaveného ustálil na prepoštovi. Pred rokom 1276 si nechal konvent vyhotoviť falzum zakladacej listiny s rokom 1173, zoznam majetku, ktorý Viliam z Pulína novo založenému kláštoru daroval, je však pomerne presný.[2]

Snáď v druhej štvrtine 14. storočia bola zahájená stavba nového gotického kláštorného kostola, na čo nadviazala priľahlá kvadratúra s rajským dvorom, ktorá bola dokončená zrejme až na začiatku 15. storočia. V prvej polovici 14. storočia bol tiež postavený kláštorný hrad na blízkom návrší. Všetky tieto rozsiahle investície mohli byť jednou z príčin zadĺženosti kláštora v tomto storočí.[2]

Je možné, že za husitských vojen bol konvent vypálený; uvádzaný je rok 1423, čo však nie je možné presne doložiť. V ďalšom priebehu storočí sa hospodárska situácia kláštora stabilizovala a na začiatku 16. storočia bol Kounický prepošt jedným z najvýznamnejších moravských prelátov. V nasledujúcich rokoch sa však Kounický konvent dostal do krízy. Prepošt Martin Göschl prestúpil po roku 1522 na luteránsku vieru a oženil sa s jednou z mníšok, morálka ostatných členiek komunity tiež značne upadla. Na nátlak olomouckého biskupa Stanislava Turza musel Göschl v roku 1526 Dolní Kounice opustiť, za jeho nástupcu Jána však konvent úplne zanikol.[2]

Pustý kláštor bol ponechaný vlastnému osudu, jeho panstva prevzal kráľ a markgróf Ferdinand I. Habsburský. Ten ho spočiatku zastavoval, nakoniec v roku 1537 predal kounická panstvo s konventom miestokancelárovi Českého kráľovstva Jiřímu Žabkovi z Limberka, ktorý v opravenom kláštornom kostole dal zriadiť rodinnú hrobku. Panstvo ešte niekoľkokrát zmenilo majiteľa, od roku 1622 ho držali Ditrichštajnovci. Od nich v roku 1698 zakúpili areál kláštora strahovskí premonštráti a pokúsili sa ho obnoviť. Požiar v roku 1703 však ich plány prekazil, po opravách obytných budov tu sídlil strahovský administrátor, samotný kláštor s kostolom však chátral. Premonštráti ho nakoniec v roku 1808 predali späť Ditrichštajnovcom. V roku 1926 vznikol Komitét pre záchranu pamiatok v Dolních Kouniciach, ktorý podnietil základné zabezpečovacie a reštaurátorské práce, v ktorých po druhej svetovej vojne pokračovalo Krajské stredisko štátnej pamiatkovej starostlivosti v Brne.
Dnes verejne prístupný areál kláštora s kostolom vlastní Brnianska diecéza, prevádzkovateľom je Mestský úrad Dolní Kounice.[2][3][4]

Kláštorný areál[upraviť | upraviť zdroj]

Rajský dvor

Podoba kláštora z doby pred 14. storočím nie je známa. Do súčasnosti sa dochovala zrúcanina kostola Panny Márie s nadväzujúcim ambitom a rajským dvorom, obe gotické stavby pochádzajú práve zo 14. storočia. Samotná kvadratúra ale čiastočne využíva obvodové múry pôvodnej románskej kláštornej baziliky (západná a severná obvodová stena krížovej chodby a severná stena kaplnky svätého Jána Krstiteľa /kapitulná sieň). Stavba ambitu zaklenutého krížovou klenbou bola zrejme začatá v 50. alebo 60. rokoch 14. storočia, horizontálna špára svedčí o prestávke v budovaní, zvyšok stavby bol dokončený v neskorom 14. storočí (refektár zmieňovaný v 1388), možno aj na začiatku storočia nasledujúceho. Z klenieb v poškodenom prvom poschodí sú dochované len konzoly. Obytné priestory kláštora sa nedochovali.[2][3]

Ambit citlivo opravili strahovskí premonštráti na prelome 17. a 18. storočia (svorník s nápisom a rokom 1701), severne od neho rehoľníci vybudovali trojloďovú barokovú rezidenciu, ktorá je teraz využívaná ako byty. Roku 1902 bola krížová chodba novo zastrešená.[2][3]

Západne od kláštora s kostolom, ktorého areál je obohnaný stredovekým múrom, sa nachádza hospodársky dvor s hrotitou bránou, hlavný prístup od mesta.[3]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Klášter Rosa Coeli, zřícenina [online]. Národní památkový ústav, [cit. 2013-03-04]. Dostupné online. (po česky)
  2. a b c d e f FOLTÝN, Dušan a kol.. Encyklopedie moravských a slezských klášterů. Praha : Libri, 2005. ISBN 80-7277-026-8. S. 277–285. (po česky)
  3. a b c d SAMEK, Bohumil. Umělecké památky Moravy a Slezska (A–I). Praha : Academia, 1994. ISBN 80-200-0474-2. S. 391–393. (po česky)
  4. Klášter Rosa coeli [online]. Dolní Kounice, [cit. 2013-03-04]. Dostupné online.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • FOLTÝN, Dušan a kol.. Encyklopedie moravských a slezských klášterů. Praha : Libri, 2005. ISBN 80-7277-026-8. S. 277–285. (po česky)
  • SAMEK, Bohumil. Umělecké památky Moravy a Slezska (A–I). Praha : Academia, 1994. ISBN 80-200-0474-2. S. 391–393. (po česky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Klášter Rosa coeli na českej Wikipédii.