Kondotiér

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jump to navigation Jump to search
Kondotiér, autor Artemisio Gentileschi (17. storočie)

Kondotiér (z tal. "condotierre") bol vodca profesionálnych vojakov (žoldnierov) v 14.16. storočí v talianskych mestských štátoch.Väčšina kondotiérov bola urodzeného pôvodu, hoci existovali výnimky. K najznámejším kondotiérskym rodom v Taliansku patrili Sforza, Baglioni, Orsini, Colonna, Vitelli, Sanseverino, Manfredi, Malatesta, Este, Gonzaga, Montefeltro, Gonzaga a Bentivoglio. S kondotiérmi je spájaný typický spôsob vedenia vojen označovaný ako kondotiérske vojny. Ide o spôsob charakteristický pre talianske mestské štáty v 15. storočí.

V širšom zmysle takto označovali aj žoldnieri, z ktorých pozostávali tieto jednotky.[1]

Právny vzťah[upraviť | upraviť zdroj]

Základom kondotiérskeho systému bola zmluva (z tal. condotta) stanovujúca podmienky služby pre veliteľa a jeho oddiel. Zmluvy bola vyžadovaná zamestnávateľom, nie zamestnancom a už v 14. storočí existovali v Taliansku predlohy, podľa ktorých boli vytvárané. Za formálnym znením zmluvy mohla byť diskrétna súkromná dohoda, ktorá modifikovala stanovené podmienky. Účelom zmluvy bolo špecifikovať očakávané služby, mzdu, veľkosť, výzbroj a výstroj vojenského oddielu vedeného kondotiérom. Zaväzovala k systému vyplácania a prípadným odmenám či príplatkom. Napriek tomu nebol zmluvný systém dokonalý a často sa dohodnuté podmienky porušovali alebo inak obchádzali. Takéto zlyhanie umožňovalo kondotiérom značnú mieru slobody a rozhodovania.

Napriek tomu existovali prípady, kedy medzi kondotiérom a jeho zamestnávateľom vládla nedôvera, pričom niekedy práve chlebodarca predstavoval najväčšiu hrozbu. V prípade priveľkých úspechov a následného získania moci kondotiérom, mohol byť vydaný rozkaz na jeho odstránenie (napríklad odstránenie Roberta Malatestu potom, čo vybojoval víťazstvo pre pápeža Sixta IV. v roku 1482) alebo sa mohli stať predmetom pomsty zo strany porazených. Do právneho vzťahu medzi kondotiérom a jeho zamestnávateľom boli často vťahovaní aj rodinný príslušníci kondotiéra - manželka alebo deti sa stávali rukojemníkmi a tým aj garanciou, že sa veliteľ vojska nevzbúri.[2]

Dĺžka zmluvy bola v 14. storočí pevne stanovená podľa aktuálnej vojenskej situácie. Zvyčajne išlo o dobu 1 – 6 mesiacov. Po uplynutí lehoty boli kondotiéri opäť zmluvne voľní. V 15. storočí už bolo možné zmluvy predlžovať (na zimu, prípadne natrvalo), čo sa prejavilo v zmene zmluvných podmienok. Charakteristická bola zmluva začínajúca lehotou najmenej jedného roka. Následné obnovenie sa stalo formálnou záležitosťou a zmluvy boli menej reštriktívne. Kondotiéri boli využívaní v období mieru aj počas vojny, na základe čoho sa upravovali ich mzdové podmienky. Zmena právneho vzťahu im umožnila získať stabilitu trvalého zamestnania.[3]

Freska renesančných kondotiérov Sigismonda Pandolfa Malatestu a Galeazza Mariu Sforzu

Kondotiéri v renesancii[upraviť | upraviť zdroj]

Pôsobenie kondotiérov je spájané najmä s renesanciou (14. – 15. storočie), ale podmienky, ktoré prispeli k ich rozvoju sa formovali už v 13. storočí. Žoldnieri sa začali vo výraznejšom počte objavovať vo feudálnom vojsku. Stupňujúca sa ekonomická aj politická rivalita medzi mestskými štátmi podmienila rýchlejší rozvoj nájomného vojska. Na konci 14. storočia zase pod vplyvom morovej epidémie klesla výnosnosť pozemkov, znížili sa počty pracovných síl a dôsledkom rozdeľovania majetku medzi viacerých dedičov strácala šľachta v strednom a severnom Taliansku zdroje živobytia. Existenčné podmienky podnietili niektorých členov šľachtických rodov k životu kondotiérov. Boli to väčšinou muži, ktorí mali prirodzenú podporu na svojich panstvách slúžiacich zároveň ako základňa v čase zimy. Mali prostriedky k vytvoreniu a zaisteniu vojenského oddielu. Existujúce oddiely sa následne mohli dediť. Medzi jednotlivými kondotiérmi často existovali rodové väzby či už príbuzenské, alebo v dôsledku sobášov, čím sa zvyšovala ich vzájomná lojalita.

Vlastníctvo rodového panstvo predstavovalo pre kondotiéra výhodu aj v podobe úkrytu alebo skladu pre materiál a zásoby. V prípade získania panstva ako odmeny vznikala možnosť zakladať kondotiérske kniežatstvá, prípadne rozširovať už existujúci majetok (príkladom je milánske vojvodstvo).[4]

Vojenská kariéra poskytovala kondotiérom okrem slávy aj možnosť obohatiť sa, získať majetok, pozemky alebo spoločenské postavenie nad rámec spoločenskej triedy, z ktorej pochádzali. Forma odmeny bola rôzna – panstvo, léno, šľachtický titul, štátny pohreb. Systém odmeňovania bol samozrejme doplnený aj súbežným fungovaním systému trestov. Najvyšším trestom bola poprava, zvyčajne ako sankcia za dezerciu alebo ako prostriedok, ktorý mal vo forme vyhrážky dezercii zabrániť. Poprava však predstavovala krajné a relatívne ojedinelé riešenie problémov medzi kondotiérmi a ich zmluvnými pánmi. Častejšími boli pokuty, pozastavenie platu alebo prepustenie.[5] Podstatnou súčasťou stability kondotiérskeho systému boli samotné vojenské oddiely. Tie predstavovali základný majetok kondotiéra a od nich záviselo jeho dobré meno aj nádej na získanie dlhodobého a výnosného zamestnania (condotty). Značná časť jeho žoldu vyplývajúceho so zmluvy bola použitá na zaplatenie jedla, oblečenia, zbraní, výstroja a podobne.

Mzdové podmienky zmlúv[upraviť | upraviť zdroj]

Poprední kondotiéri zarábali na základe uzavretých zmlúv značné finančné čiastky, často smerujúce až k vyčerpaniu pokladníc šľachticov alebo mestských štátov, ktoré si ich najali. V polovici 15. storočia sa podpisovali zmluvy dosahujúce výšku 100 000 florénov ročne, pričom len menšia časť sumy smerovala k uhradeniu proviantu a ďalších potrieb vojenského oddielu. Väčšina ostala v rukách kondotiéra. Bežným postupom bolo, že kondotiéri trvali na vyplácaní vysokých peňažných čiastok ešte skôr, než začali bojovať. K zmluvne zaviazanému platu sa prirátavali aj ďalšie odmeny, výkupné a vojenská korisť získaná počas výpravy.[6]

Finančná stabilita, ktorú zabezpečovali tieto príjmy viedla k výnimočným predpokladom na rozvoj mecenášstva. Do služieb kondotiérov vstupovali umelci aj humanisti. Príkladmi vojenských veliteľov, ktorý rozvíjali podporu umenia, literatúry a kultúry na svojich panstvách boli napríklad rody Gonzaga v Mantove, d´Este vo Ferrare alebo Malatesta a Montefeltro v Urbine.

Kondotiéri a fenomén mecenášstva[upraviť | upraviť zdroj]

S obdobím renesancie je v neodmysliteľnej miere spájaný pojem mecenášstva, ktorý sa viaže aj s kondotiérmi a ich postavením v spoločnosti. V renesančnom Taliansku predstavovala vojenská tematika dôležitú súčasť umenia, kultúry, architektúry. Portréty kondotiérov možno nájsť v pohrebnom umení, ich zmluvy boli vytvárané súdobými humanistami v ktorých okolí sa pohybovali, zlatníci a kovotepci s zaoberali umeleckým zdobením ich výstroje a výzbroje.

Snaha o presadenie v oblasti mecenášstva je zároveň vnímaná ako spôsob o zaradenie sa do určitého typu spoločnosti. Špecifickým faktorom bol postoj k cirkevnej oblasti v tejto otázke. Životný štýl kondotiérov bol neustále spojený s vidinou smrti a násilím, čo ich ovplyvnilo aj ich potrebu mecenášstva. Veľký počet kaplniek, ktoré v talianskych chrámoch založili práve oni svedčí o potrebe, ktorú títo muži pociťovali nielen pre rozjímanie v chráme, ale aj pre božie odpustenie. Príkladom môže byť či už chrám Sigismonda Malatesty v Rimini, alebo tradičný dar Antonia da Marsciano dvadsiatim piatim umbrijskym kostolom v jeho závete. Je len málo kondotiérov, u ktorých by neexistovali záznamy o donáciách pre cirkev. Týmto spôsobom prejavovali svoju užitočnosť cirkvi a zároveň dokázali uchovať svoje mená v portáloch kostolov naveky. Poskytovanie donácií rôznym kostolom alebo kláštorom bolo typickým prejavom mecenášstva kondotiérov najmä na prelome 14. a 15. storočia, kedy ešte boli svojimi vlastnými pánmi. S vytváraním stabilných dlhodobých zmlúv sa situácia zmenila aj v tejto oblasti. Kondotiéri získavali panstvá a budovali dlhodobé základne na svojich pozemkoch. So zmenou postavenia došlo aj k zmenám v donáciách a ich mecenášstvo sa už veľmi neodlišovalo od mecenášstva šľachty.[7]

Kresba kondotiéra od Leonarda da Vinci

Reflexia kondotiérov[upraviť | upraviť zdroj]

V diele Niccolu Machiavelliho

Machiavelli vo svojich filozoficko-politických úvahách venoval pozornosť aj otázke kondotiérov. Vnímal ich ako negatívny fenomén, ktorý mal pre krajinu zničujúce dôsledky. Odsudzujúci postoj zaujal napríklad v diele História Florencie.[8] Pozitívne vyzdvihoval skôr využitie národnej armády, kde by bojovali domáci obyvatelia mestského štátu, nie najatí vojaci. Reálnym riešením však nebola domobrana, ale profesionálna armáda kontrolovaná štátom.

Paradoxne v diele Umenie vojny vysoko chválil kondotiéra Giovanniho delle Bande Nere, veliteľa florentskej armády, za jeho odvahu, nebojácnosť a smelosť. Bola to však Machiavelliho všeobecná nedôvera v kondotiérov a žoldnierske armády, rovnako ako jeho presvedčenie o neefektívnosti delostrelectva v modernej armáde, ktorá ho viedla k závažným strategickým chybám a ignorácii vo vývoji súdobého vojenského umenia. Táto nechuť a nedôvera vyplývala primárne z jeho humanistického zamerania.[9]

V diele Vladár predostiera Machiavelli nelichotivý obraz námezdného vojska, ku ktorému sa radí kondotiérska armáda. Štát vytvorený alebo získaný s pomocou tohto typu vojska považuje za nestabilný, vojsko samotné za nejednotné, náročné, nespôsobilé a zradné. Úpadok Itálie vnímal ako dôsledok dlhodobého spoliehania sa na nájomné vojská, ktoré síce mohli pomôcť jednotlivým vladárom, ale zároveň bojovali aj sami medzi sebou. Veliteľov vojsk - kondotiérov - klasifikoval podľa kompetentnosti na dve skupiny, pričom vladára varoval pred obidvomi: Velitelia žoldnierov buď sú, alebo nie sú vynikajúci bojovníci. Ak sú, nesmieš im dôverovať, pretože vždy zatúžia získať vlastnú moc buď tým, že si podmania teba, ktorý si ich pánom, alebo niekoho iného bez ohľadu na tvoje priania. Pokiaľ nie sú dobrými vojvodcami, zničia ťa svojou neschopnosťou. V prípade, že vladár dosiahne úspech s pomocou kondotiérskeho vojska a nie je pritom podvedený, hovorí Machiavelli výlučne o šťastí. Vojsko tohto typu považuje za zlo, ktorého dôsledkom bol vpád cudzích panovníkov (Francúzi, Španieli, Švajčiari) na polostrov. Vytýka kondotiérom ich zľahčovanie významu pechoty, preceňovanie jazdy aj snahu vyhnúť sa väčšej námahe. Uvádza, že vo vzájomných vojenských stretoch sa nezabíjali, vzdávali sa nepriateľovi bez výkupného a vymieňali si medzi sebou zajatcov. V noci neútočili na mestá, nepodnikali výpady, okolo vlastných táborov nestavali obranné palisády, čím sa vystavovali riziku napadnutia.[10]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Condottieri. In: Ottův slovník naučný. Zväzok 5. C – Čechůvky. V Praze : J. Otto, 1892. 894 s. Dostupné online. S. 573.
  2. BURCKHARDT, Jacob. Kultura renesance v Itálii. Preklad Vladimír Čadský. V Praze : Rybka, 2013. 503 s. ISBN 978-80-87067-08-6. S. 22.
  3. GARIN, Eugenio, ed. Renesanční člověk a jeho svět. Preklad Jiřina Němcová et al. Vyd. 1. Praha : Vyšehrad, 2003. 279 s. (Člověk a jeho svět.) ISBN 80-7021-653-0. S. 45-46.
  4. BURCKHARDT, Jacob. Kultura renesance v Itálii. Preklad Vladimír Čadský. V Praze : Rybka, 2013. 503 s. ISBN 978-80-87067-08-6. S. 21.
  5. GARIN, Eugenio, ed. Renesanční člověk a jeho svět. Preklad Jiřina Němcová et al. Vyd. 1. Praha : Vyšehrad, 2003. 279 s. (Člověk a jeho svět.) ISBN 80-7021-653-0. S. 52-54.
  6. GARIN, Eugenio, ed. Renesanční člověk a jeho svět. Preklad Jiřina Němcová et al. Vyd. 1. Praha : Vyšehrad, 2003. 279 s. (Člověk a jeho svět.) ISBN 80-7021-653-0. S. 59.
  7. GARIN, Eugenio, ed. Renesanční člověk a jeho svět. Preklad Jiřina Němcová et al. Vyd. 1. Praha : Vyšehrad, 2003. 279 s. (Člověk a jeho svět.) ISBN 80-7021-653-0. S. 58.
  8. CUNEO, Pia, ed. Artful Armies, Beautiful Battles: Art and Warfare in the Early Modern Europe. Leiden; Boston : Brill, 2002. 266 s. ISBN 9004115889. S. 28.
  9. CUNEO, Pia, ed. Artful Armies, Beautiful Battles: Art and Warfare in the Early Modern Europe. Leiden; Boston : Brill, 2002. 266 s. ISBN 9004115889. S. 113-114.
  10. MACHIAVELLI, Niccolò. Vladař. Preklad Adolf Felix. Vyd. v tomto překladu 2., V Argu 1. Praha : Argo, 2012. 155 s. ISBN 978-80-257-0736-4. S. 62-68.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • MALLETT, Michael Edward. Mercenaries and Their Masters: Warfare in the Renaissance Italy. London : Vintage, 1974. (po anglicky)

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]