Preskočiť na obsah

La traviata

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Verzia z 07:57, 28. august 2020, ktorú vytvoril 90.64.166.82 (diskusia) (Preklep)
(rozdiel) ← Staršia verzia | Aktuálna úprava (rozdiel) | Novšia verzia → (rozdiel)
La traviata
La traviata

Divadelná ceduľa svetovej premiéry
Vznik
HudbaGiuseppe Verdi
LibretoFrancesco Maria Piave
PredlohaRomán A. Dumasa ml. Dáma s kaméliami
Obdobie vzniku1852 – 1853
Premiéra
6. marca 1853
Teatro la Fenice v Benátkach
Informácie o predstavení
Jazyktaliančina
Miesto a čas dianiaParíž, 1850
Približná dĺžka120 min.

Pozri tiež Zoznam opier

La traviata (voľne zblúdilá, stratená, tá, ktorá zišla z cesty) je opera talianskeho skladateľa Giuseppe Verdiho na libreto F. M. Piaveho podľa románu Dáma s kaméliami Alexandra Dumasa mladšieho. Predlohou románu a opery bola skutočná osoba, slávna parížska kurtizána Marie Duplessisová, Dumasova milenka. Jej meno bolo v románe zmenené na Marguerite Guatier a v opere na Violetta Valery.

Prvé dejstvo

[upraviť | upraviť zdroj]

V Paríži, v dome krásnej obdivovanej parížskej kurtizány Violetty Valery sa koná ples. Prítomný je aj jej milenec, starý barón Douphol, Violettina priateľka Flora a jej obdivovateľ Gaston, ktorý privedie aj svojho priateľa – Alfreda Germonta, ktorého predstavia Violette. Alfrédo prednesie prípitok (ária Brindisi), v ktorom naznačí sympatie ku krásnej hostiteľke. Tá mu však odpovedá ironicky a vyjadruje spokojnosť so životom, aký vedie. Violetta však prepukne v kašeľ, je to choroba, ktorá ju už dlhší čas sprevádza – tuberkulóza. Hostí pošle na tanečný parket a ostáva sama vo svojom budoári, aby si trocha vydýchla a uvoľnila sa.

O chvíľu Violetta zistí, že v izbe nie je sama. Vo dverách stojí Alfredo a nešťastne pozerá na Violettine bolesti. Podíde k nej a okamžite jej vyzná svoju lásku. Prizná sa, že ju už miluje vyše roka, odkedy ju prvýkrát uvidel. Zaprisaháva ju, aby ukončila spôsob života, aký viedla do teraz a oddala sa jeho nekončiacej láske. Violetta sa však vymaní z jeho objatia a odporúča mu, aby sa zamiloval do inej ženy, ona sama mu nemôže dať viac ako priateľstvo. Nakoniec však Alferdovi dovolí navštíviť ju na druhý deň. Alfredo šťastný odchádza. Hneď nato odchádza aj barón Douphol a ostatní priatelia.

Violetta osamote rozmýšľa o svojom živote, na chvíľu sa oddá vrúcnym citom a predstave o spaľujúcej láske. Nakoniec však nové city potlačí, označí za hlúpe a bláznivé a opäť sa chce vrátiť k svojmu hriešnemu životu plnému zábav a milencov (ária Sempre libera').

Druhé dejstvo

[upraviť | upraviť zdroj]

O tri mesiace neskôr: Violetta sa čoskoro po Alfredovej návšteve rozhodla pre život s ním. Prvýkrát v živote milovala a bola rozhodnutá milovať ho až do konca života. Spoločne žili na vidieku, neďaleko Paríža, ktorý Violetta opustila…

Violettin vidiecky dom: Alfredo číta osamote knihu, no nevie sa na ňu sústrediť, lebo stále myslí na šťastie, ktoré ho postretlo. Vie, že ho Violetta verne miluje a že on, vďaka nej, žije si ako v nebi. Rozplýva sa nad Violettinou krásou a dobrotou, ako sa zmenila a ako aj ona jeho mení stále v lepšieho človeka. Tu však prichádza Violettina slúžka Annina, od ktorej sa Alfredo dozvie, že Violetta má pre život na vidieku vysoké dlhy. Alfredo chce všetko napraviť a tak okamžite odchádza do Paríža. Tesne sa minie s Violettou, ktorá sa vracia zo svojej rannej prechádzky a smeje sa nad pochabou pozvánkou, v ktorej ju Flora pozýva večer na ples. Hľadá Alfreda, namiesto neho však prichádza nečakaný hosť – Alfredov otec, Giorgio Germont. Nedôverčivo a povýšenecky oznamuje Violette, že okamžite sa musí od Alfreda odlúčiť. Dôvodom je svadba Alfredovej sestry, ktorá bude zo ženíchovej strany zastavená, pokiaľ sa nevestin brat bude i naďalej dôverne stýkať s kurtizánou. Violetta zarazená, naveľa súhlasí, splní prianie Alfredovho otca o dočasnom odlúčení, i keď aj to jej spôsobí veľkú bolesť. Ale Germont chce viac. Odluka musí byť definitívna! Toto Violetta už neznesie, zrúti sa a zúfalo sa hodí Germontovi k nohám. Zdôverí sa mu, že na svete nikoho okrem Alfreda nemá. Nemá rodinu, nemá príbuzných, nemá priateľov. A Alfredo jej predsa sľúbil, že toto všetko v ňom nájde. Okrem toho je ťažko chorá a bez Alfreda by jej koniec prišiel priveľmi rýchlo. Ani toto však Germonta neobmäkčí. Naopak, vykreslí Violette Alfredov život s ňou, a presvedčí ju o tom, že jej minulosť zničí Alfredovi život, česť a budúcnosť, ak s ním bude ďalej žiť. Violetta to v nesmiernom žiali uznáva a sľubuje Germontovi, že Alfreda nechá kvôli jeho šťastiu v budúcnosti a kvôli šťastiu jeho sestry. Alfredov otec odchádza spokojný, Violetta je rozhodnutá umrieť čím skôr, lebo jej život bez Alfreda nemá žiadnu cenu. Jediné, o čo Germonta prosí je, aby v rozhodujúcej chvíli Alfredovi povedal pravdu, prečo tak konala a bez vysvetlenia ho opustila. Germont prisľúbi a odchádza. Nešťastná Violetta plačúc začne písať list na rozlúčku, keď ju zrazu prekvapí sám Alfredo. Nerozumie, prečo našiel Violettu v slzách, ale keď ho tá uistí o svojej večne láske k nemu, zas sa upokojí. Odovzdá Alfredovi list a rýchlo odchádza preč. Alfredo po jej odchode otvorí list a dozvedá sa, že ho Violetta opúšťa. Rozhorčene sa rozbehne za ňou, ale v tej chvíli vchádza otec. Ten začína syna upokojovať a prosí ho, aby sa vrátil naspäť k nemu, k svojej sestre a svojej rodine. Alfredo ho však nepočúva a keď nájde na zemi pozvánku od Flory na večerný ples, ihneď vie, kde má Violettu hľadať. Starý Germont sa ponáhľa za ním.

Florin dom v Paríži: U Flory sa zišla celá parížska smotánka. Program sa začal, všetci tancujú, no zábava sa preruší nečakaným vpádom Alfreda. Naoko ľahkomyseľne oznamuje, že sa s Violettou rozišiel a že je šťastný, že je opäť sám. Vtom prichádza aj samotná Violetta spolu so svojím bývalým milencom barónom Doupholom. Violetta sa rozhodla opäť naplno sa vrhnúť do parížskeho nemravného života a nájsť v nom čo najskôr svoju smrť. Prítomnosťou Alfreda je však zarazená a praje si zomrieť hneď na mieste. Alfredo pokračuje, vyhráva v kartách a predstiera nezáujem, dokonca Violettu verejne pred všetkými hosťami uráža a napáda. Tá mlčky trpí a myslí na sľub, ktorý dala Germontovi. Keď je ohlásená večera, všetci odchádzajú, iba Violetta zostáva a čaká na Alfreda, ktorému poslala lístok, aby sa s ňou stretol osamote. Ten hneď prichádza a pokračuje vo svojom správaní. Violetta ho prosí, aby ihneď odišiel. Má na to dôvod, lebo Douphol je rozzúrený a Violetta sa obáva, že sa strhne bitka alebo súboj. Alfredo odmieta, je mu to jedno, dokonca sa posmieva Violette, že ju aspoň zbaví jej staronového milenca. Violetta však povie, že sa nebojí o baróna, ale o Alfreda a opäť ho prosí, aby okamžite opustil zábavu. V Alfredovi zvíťazí na chvíľu láska k Violette, chytí ju do náručia a prosí, aby okamžite odišla s ním. Violetta nepovolí a odmieta s odôvodnením, že dala komusi sľub, ktorý nesmie porušiť. Keď sa Alfredo spýta, či to bol sľub daný barónovi Doupholovi, Violetta zaklame a povie, že áno. Alfredo plný zlosti a žiarlivosti chce vedieť, či Violetta baróna miluje a tá opäť, mysliac na sľub a Alfredovu budúcnosť, zaklame a povie, že baróna skutočne miluje. Alfredo zvolá celú spoločnosť. Všetci sú teraz v miestnosti a Alfredo pred všetkými označí Violettu za predajnú ženu a vhodí jej práve vyhrané peniaze do tváre. Tá sa v plači zrúti na zem. Hostia odsudzujú Alfredovo správanie, vyháňajú ho, tu však vstúpi Alfredov otec. Všetci stíchnu. Germont vyjadrí sklamanie nad Alfredovým správaním a povie mu, že ho už nepovažuje za svojho syna. O Violettinej obeti však nepovie ani slovo. Alfredo si uvedomuje, čo urobil. Zo žiarlivosti, zlosti, bezmocnosti a slepej lásky ponížil ženu, ktorú miluje. Violetta v sebe nájde posledné sily a vraví Alfredovi: „Alfredo, Alfredo, tvoje srdce nevie pochopiť, kam až siaha moja láska k tebe. Ty nepoznáš, po akej cene prišlo to poníženie. A preto sa poteš a vedz, že i v hodine smrti ľúbiť ťa chcem.“ Zničená potom padá na zem a barón Douphol vyzýva Alfreda na súboj.

Tretie dejstvo

[upraviť | upraviť zdroj]

Violettin byt v Paríži, po šiestich mesiacoch: Violetta dožíva svoje posledné dni. Po incidente u Flory sa jej zdravie rapídne zhoršilo, stiahla sa zo spoločnosti a býva už len so svojou vernou slúžkou Anninou vo svojom byte, ktorý je už zrekvírovaný, pretože Violetta nemá žiadne peniaze a žije v chudobe. V jedno ráno sa prebúdza, keď k nej prichádza jej posledný priateľ – doktor Grenvil. Povzbudzuje Violettu v liečbe, no pri odchode oznamuje Annine, že jej pani už dlho žiť nebude. Violetta posiela Anninu pre listy a káže jej, aby polovicu z posledných peňazí rozdala chudobným. Keď Annina odchádza, Violetta vytiahne spod vankúša list, ktorý dostala od Giorgia Germonta. V liste jej píše o súboji, ktorý sa konal medzi Alfredom a barónom Doupholom. Alfredo baróna zranil, a preto musel opustiť Francúzsko. No už vie o Violettinej obeti. Germont Alfredovi všetko povedal, dôvod, prečo ho opustila a čo ju k tomu donútilo. Hneď po príchode do krajiny a do Paríža Alfredo k nej príde a poprosí o odpustenie. Violetta neverí, že to stihne pred jej smrťou. Cíti, že jej koniec sa blíži a spomína na krásne časy s Alfredom. Ožijú aj spomienky na dávne časy, kedy bola krásnou dámou, hviezdou všetkých salónov. Dokonca sa snaží tancovať, keď pod oknom počuje veselý spev Parížanov, oslavujúcich Fašiangy. Dlho sa však neudrží a v plači klesne na zem. V tom sa vracia rozrušená Annina. Oznamuje Violette, že ju čaká veľká radosť, len musí ostať pokojná. Nestihne ani dopovedať a vo dverách sa zjaví Alfredo. Violetta neverí vlastným očiam a šťastní milenci si padnú do náručia. Alfredo prosí Violettu o odpustenie, ktorá vďačne odpúšťa. Prisahajú si večnú vernosť, už ani diabol ich nesmie rozdeliť. Rozjímajú a predstavujú si spoločnú budúcnosť mimo Paríža a jeho spoločnosti. Veria, že sa Violetta opäť uzdraví a budú pokračovať v šťastnom spolunažívaní. Violetta chce ísť do kostola, vzdať vďaku za Alfredov príchod. Annina a Alfredo sa ju snažia zadržať, no Violetta je rozhodnutá. Ale choroba jej nedovolí udržať sa na nohách a tak opäť klesá vyčerpaná na zem. Zúfalo narieka nad svojím osudom: „Za doktorom bežte, povedzete, že sa vrátil Alfredo, povedzte, že chcem ešte chvílu žiť!… Ale ak si ma svojím príchodom nezachránil, nič iné na zemi ma tiež nezachráni! Och Bože, musím umrieť tak mladá, keď som už toľko vytrpela? Umrieť – osušiť slzy a hneď ti dať zbohom? A teda bolo blúznenie tá nádej, v ktorú som verila, nadarmo moja stálosť obraňovala toto zúfalé srdce!“ Alfredo teraz rozpozná, že Violetta umiera, neverí vlastným očiam, že keď znova získal, musí ju stratiť. Chce umrieť spolu s ňou. Prichádza aj Germont, ktorý taktiež prosí Violettu o odpustenie, a keď vidí, v akom je stave, preklína sa, a nikdy si neodpustí, že zničil takého cnostného anjela. Keď doktor Grenvil Violettu uloží do postele, všetci stíchnu a vrúcne sa za ňu modlia. Violetta zavolá k sebe Alfreda a podáva mu medailón so svojom podobizňou: „Vezmi, tento portrét z mojich dni najkrajších, aby tebe pripomínal tú, čo ťa ľúbila. Ak mladé dievča v rozkvete svojich liet srdce daruje ti, nech je ti posila. Jej daj potom obraz môj a jej to odkáž zas, že za vás medzi anjelmi ja v prosbe dvíham hlas.“ Violetta a Alfredo sa naposledy objímu. Vtom Violetta cíti úľavu. Vymaní sa Alfredovi. Bolesť sa vytratila. Cíti že ožíva, cíti neskutočnú radosť…. A za zvukov karnevalového veselia doliehajúceho zvonku mŕtva padá na zem. Počuť už len Alfredov zúfalý vykrík.

Hudobná charakteristika

[upraviť | upraviť zdroj]

Ústrednou postavou opery La traviata je hlavná ženská postava  –  Violetta. Ona je v centre celého diela, ako hudobne, tak aj dramaticky. Ďalšie hlavné postavy, Alfredo a Giorgio Germont sa Violette absolútne podriaďujú, a hoci majú pár pekných a hodnotných výstupov, ani z ďaleka nie sú ich party tak premyslené a hlboké, ako je part Violetty. Ona je dušou celej opery, celého príbehu, ostatné postavy sa daju prirovnať k bábkam. Sopranistka, ktorá Violettu spieva, dostáva príležitosť (či dokonca povinnosť) v každom výstupe ukázať niečo iné a v každom z troch dejstiev sa od nej vyžaduje iný spev. V prvom dejstve je to povrchná koloratúra, čím je však obsah spievaného povrchnejší, tým náročnejšie je samotné spievanie. Bez brilantných koloratúr a absolútnych výšok sa part Violetty odspievať nedá. V druhom dejstve čaká speváčku naopak premyslené dramatické spievanie, časté hĺbky, prejav zranených citov a beznádeje. Plačlivé lyrické melódie, ktoré sa striedajú dramatické výstupy zúfalstva v druhom dejstve nemajú nič spoločné s vyšpičkovanými koloratúrmi a subretným správaním z prvého dejstva. V treťom dejstve sa zas očakáva iba lyrické spievanie, čo v tomto prípade znamená dojímavá stredná poloha a pianissimo, najmä vysokej polohe. Pri všetkých týchto zmenách sa speváčka musí maximálne sústrediť na dramatický prejav, ktorý je nemenej náročný, keďže hlavná hrdinka prechádza niekoľkými fázami prechodu svojho charakteru. Zvodná a ironická kurtizána sa mení na mladé zamilované a možno i trocha naivné dievča, ktoré ihneď po tejto zmene dostane ranu a z rozžiarenej milenky sa stáva hlboko zranená žena, ktorá musí prijať všetky požiadavky spoločnosti na seba, i za cenu vlastného šťastia. Vo svojom zúfalstve však musí byť pokojná, oddaná a trpezlivá. Poslednou fázou, ktorou hrdinka prechádza, je zmierenie a odpustenie.

Práve vďaka tejto hudobnej a dramatickej charakteristike sa Violetta stala jednou z najsilnejších operných postáv v celej opernej literatúre.

V opere La traviata bolo spojených niekoľko géniov: hudobný génius G. Verdi, romantický génius A. Dumas ml., dramatický génius F. M. Piave a vždy jedna speváčka, ktorá s rolou Violetty kompletne a dokonale zaobchádza. V La traviate si každá žena nájde kus seba a každý poslucháč nájde časť, ktorá ho stále a stále oslovuje.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému La traviata