Lujza Lotrinská

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Lujza Lotrinská
Lujza Lotrinská
francúzska princezná z rodu Vaudémont

Narodenie 30. apríl 1553
Nomeny, Francúzsko
Úmrtie 29. január 1601 (47 rokov)
Moulins

Lujza Lotrinská (* 30. apríl 1553, Nomeny, Francúzsko – † 29. január 1601, Moulins) bola francúzska princezná z rodu Vaudémont, mladšej vetvy lotrinského vojvodského domu, a vydatá francúzska kráľovná.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Lujza bola najmladšia dcéra vaudémontského grófa a vojvodu z Mercoeur Mikuláša s Margarétou z Egmontu. Ako ročná prišla o matku a pre otca bola len dievča a teda sobášny tovar, ako bolo v tej dobe bežné. Nevlastná matka Jana Savojská sa postarala, aby Lujza dostala klasické vzdelanie a ako desaťročnú ju poslala na dvor do Nancy. Druhá matka, len tri roky staršia Katarína Lotrinská, ju však neznášala a držala ju od rodiny čo najďalej. Z týchto dôvodov z Lujzy vyrástla tichá a veľmi zbožná mladá žena, ale veľmi pôvabná. Lujza mala blond vlasy, svetlú pleť, svetlo hnedé oči a štíhlou postavu.

Svadba[upraviť | upraviť zdroj]

Kráľovná Lujza s manželom Henrichom III.

V roku 1574 sa prvý raz stretla s vojvodom z Anjou a novo zvoleným poľským kráľom Henricho z Valois. Henrich bol na ceste do svojej novej rezidencie v Krakove a cestou v Nancy navštívil svoju sestru Klaudiu vydatú za Lujzinho bratanca Karola III. Lujzsa na neho veľmi zapôsobila, pretože bola nielen blond, krásna a elegantná, ale aj veľmi podobná jeho veľkej láske Márii de Clèves (1553 – 1574), ktorá sa však už vydala za princa Henricha I. z Condé.

Po smrti svojho bratra Karola XI. sa Henrich vrátil späť do vlasti, aby sa ujal vlády nad Francúzskom. Jeho manželkou sa po rozvode mala stať Mária de Clèves, tá však krátko na to zomrela a tak sa rozhodol oženiť s Lujzou nielen preto, že sa veľmi podobala jeho veľkej láske, ale aj preto, že bola láskavá a jemná. Kráľ mal strach z dominantných žien ako jeho matka.

Henrich III. vyslal k Lujzine rodine i napriek matkinmu nesúhlasu Filipa Huraulta, grófa zo Cheverny, a Michela du Guasta, aby s nevestinou rodinou uzavreli svadobnú zmluvu. Keď vyslanci prišli, nebola Lujza doma, pretože konala púť do Saint-Nicolas-de-Port. Otec na jej návrat nečakal a dal svoj súhlas.

Kráľ navrhol šaty pre seba i pre svoju budúcu manželku a osobne jej upravil vlasy, čím sa svadba, pôvodne plánovaná na ráno, presunula na popoludnie. Pár 15. februára 1575 v Katedrále Notre Dame v Reims zosobášil kardinál Karol Bourbónsky. Sobáš sa tak uskutočnil len dva dni po Henrichovej korunovácii francúzskym kráľom.

Francúzska kráľovná[upraviť | upraviť zdroj]

Manželstvo nebolo zo začiatku ľahké, pretože jej svokrou bola Katarína Medicejská, ale kráľovná matka časom ocenila nevestinu vľúdnosť a pokoru. Navyše Lujza manžela zbožňovala, hoci jeho to rozčuľovalo. Nemohli spolu mať deti, čím sa dedičom stal Henrichov bratanec a švagor Henrich IV. Navarrský, čo vrhalo na manželstvo tieň. Lujza chudla a trpela depresiami, spolu s manželom prinášala zbožné obete a konala prosebné púte za narodenie synov, najmä do Chartres. Lujza verila, že na jar 1576 prekonala potrat a ak to tak bolo, je možné, že jeho následky zabránili ďalšiemu tehotenstvu.

Hoci bol Henrich svojej manželke často neverný, úprimne ju miloval a Lujza sa jeho života zúčastnila viac než ktorákoľvek iná kráľovná. Objavovala sa po jeho boku na množstve obradov, ceremoniálov a osláv, dokonca bola prítomná aj na štátnických zasadnutiach (napr. na zasadnutí Kráľovskej rady 2. decembra 1576). 31. mája 1578 sa spolu s Katarínou Medicejskou zúčastnila položenia základného kameňa mostu Pont Neuf.

Biela kráľovná vdova[upraviť | upraviť zdroj]

Po smrti svokry v roku 1589 zdedila zámok Chenonceau, kde 2. augusta dostala smutnú správu o zavraždení svojho manžela dominikánom Jacquesom Clémentom. Vojvodkyňa z Berry, ako znel jej nový titul, si obliekla biele šaty a svoje úsilie sústredila na rehabilitáciu manželovej pamiatky (bol exkomunikovaný pápežom). Najprv sa obrátila na nového kráľa Henricha IV. a potom sa 1. októbra 1589 vybrala do Ríma k pápežovi.

Až do smrti žila na svojom zámku, kde dala steny svojej izby natrieť načierno so striebornými pohrebnými motívmi.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Jacqueline Boucher: Deux épouses et reines à la fin du XVIe siècle: Louise de Lorraine et Marguerite de France. Universität Saint-Etienne, 1995, ISBN 2-86272-080-1.
  • Chantal Clémen: Louise de Lorraine-Vaudémont, reine de France. Éd. la Plume du temps, Guilherand-Granges 2002, ISBN 2-913788-39-4.
  • Hilarion de Coste: Louyse de Lorraine, reyne de France et de Pologne. In: Les Eloges et les vies des reynes, des princesses, et des dames illustres en pieté, en Courage & en Doctrine, qui ont fleury de nostre temps, & du temps de nos Peres. Bd. 2, 2. Aufl. Sébastien et Gabriel Cramoisy, Paris 1647, S. 107−157.
  • Ghislain Tranié: Louise de Lorraine (1553-1601). L'esprit & la lettre d'une Reine de France. Université Paris IV Sorbonne, Paris 2002.
  • Marc Ferro: Dějiny Francie. Nakladatelství Lidové noviny. Praha 2006. ISBN 80-7106-888-8.
  • Jean-Francois Solnon: Kateřina Medicejská. Domino 2007 (Catherine de Médicis, nakladatelství Perrin, Paříž 2003).

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Luisa Lotrinská na českej Wikipédii.