Eleonóra Akvitánska

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Eleonóra Akvitánska
francúzska, anglická kráľovná a akvitánska vojvodkyňa
Eleonóra Akvitánska
Narodenie asi 1124
Bordeaux, Francúzsko
Úmrtie 31. marec 1204
Fontevraud-l’Abbaye, Francúzsko
Odkazy
Commons Spolupracuj na Commons Eleonóra Akvitánska

Eleonóra Akvitánska (Aliénor) (* asi 1124[1], Bordeaux, Francúzsko – † 31. marec 1204, Fontevraud-l’Abbaye, Francúzsko), bola akvitánska vládnuca vojvodkyňa, grófka z Poitou. Svojimi sobášmi sa stala najskôr francúzskou (1137 – 1152) a neskôr anglickou kráľovnou (od 1154).

Detstvo a mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Narodila sa ako najstaršia z troch detí akvitánskeho vojvodu Viliama X. a Eleonóry zo Châtelleraultu. Vojvodov dvor patril k najkultivovanejším v Európe.[2] Po náhlej smrti svojho otca († 9. apríl 1137) na púti do Santiaga de Compostela[3] sa stala dedičkou Akvitánska, bohatého kraja na západe Francúzska.

Sladké Akvitánsko, si bohaté svojimi šťavnatými pastvinami a nádhernými lesmi, prekypuješ plodmi a tvoje vinice sú sladké ako nektár.
Hériger z Lobes[4]

Francúzska kráľovná[upraviť | upraviť zdroj]

Manželstvo s Ľudovítom VII.[upraviť | upraviť zdroj]

Ľudovít VII.

Eleonóra bola podľa súdobých svedectiev krásna, vzdelaná a kultivovaná žena.[4] V júli 1137 sa v súlade s poslednou vôľou svojho otca[5] vydala za sedemnásťročného následníka francúzskeho trónu Ľudovíta.[6] Chorý ženíchov otec Ľudovít VI. už pár dní po svadbe zomrel a mladík nastúpil 1. augusta 1137 na francúzsky trón ako Ľudovít VII. Čoskoro po nástupe na trón sa vymanil z moci svojej matky Adely Savojskej. Jeho radcom sa na dlhú dobu stal opát Suger.

Mladá kráľovná si z domova priniesla kritický postoj k cirkvi a zrejme pod jej vplyvom nebol Ľudovít VII. na začiatku svojej vlády príliš naklonený cirkevným slobodám, a ak to vyhovovalo jeho zámerom, neváhal sa s cirkvou dostať do konfliktu. Proti cirkevnému rozhodnutiu sa postavil i v prípade sporu o manželstvo svojho senešala Rudolfa I. z Vermandois, ktorý zapudil kvôli kráľovninej sestre Petronile svoju manželku Eleonóru z Blois a dostal sa tak do sporu s Theobaldom z Blois, bratom odvrhnutej manželky.[7] Pápežský legát vyhlásil prvé manželstvo za platné a nad grófstvom vyhlásil interdikt. Kráľ cirkvou exkomunikovaného senešala vojensky podporil, napadol grófa Theobalda[8] a potom sa celý život trápil výčitkami nad tisíckami úbožiakov, ktorí uhoreli v kostole pri dobývaní Vitry.[9] V roku 1143 obe strany uzavreli mier.[10]

Svadobný obrad s Ľudovítom (stredoveká iluminácia)

Ľudovít VII. bol síce do Eleonóry zamilovaný, ale podľa jej názoru bol "skôr mních než kráľ".[11][pozn. 1] Kráľovná nemohla dlho počať, prvá dcéra Mária sa narodila až po mnohých modlitbách v roku 1145.

... prechovával ku kráľovnej takmer nezriadenú lásku... Miloval ju vrúcne a skoro detinsky.
Suger[12]
Túžba mladého Kapetovca bola uväznená v tesnej sieti... a nebolo divu, lebo telesné pôvaby, ktorými Aliénor bola obdarená, boli veľké...
Viliam z Newburghu[13]

Križiacka výprava[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Druhá križiacka výprava
Vojsko druhej križiackej výpravy

31. marca 1146 na sneme vo Vézelay kráľ, v túžbe podporiť kresťanské štáty oslabené najmä po strate Edessy, prijal kríž a Eleonóra sa rozhodla ho spoločne so svojimi vazalmi sprevádzať.[14][15] Križiacke vojsko sa vydalo po pevnine do Svätej zeme. Byzantského kronikára zaujala účasť žien medzi ktorými vynikala samotná Eleonóra, ktorú nazvali Zlatonôžka.

Dokonca i ženy tiahli v ich radoch... Bola medzi nimi tiež nová Penthesileia, dáma, ktorá dostala prezývku podľa zlatej čipky na leme jej šiat...
Nikétas Choniátes[16]

Po pomerne pokojnom začiatku cesty sa situácia zmenila. Od Vianoc 1147 pútnikov systematicky napádali Turci, ktorí okolo nich krúžili a zabíjali oneskorencov. Vojaci boli vyčerpaní, zmáhal ich nedostatok potravín, ľadový víchor a úmorná cesta cez hornatú krajinu. Prenasledované vojsko sa v značne menšom počte na začiatku februára 1148 dovlieklo k byzantskej Attalii. Ľudovít sa tu s Eleonórou, časťou jazdy a rytierov nalodil na byzantskú loď a dal sa dopraviť do Svätého Symeona blízko Antiochie. Pešiaci pre nedostatok plavidiel v Attalii zostali s tým, že si musia nájsť cestu na východ sami.[17]

Raimond z Poitiers víta kráľa Ľudovíta v Antiochii

Keď v marci 1148 dorazili do Antiochie bol kráľ už tak zadlžený, že si musel od templárov požičať peniaze potrebné na pokračovanie výpravy.[18] V prepychu križiackeho grófstva sa unavení pútnici rýchlo zotavili. Na výprave sa zreteľne prejavili rozpory medzi oboma manželmi. Eleonóra údajne v Levante prežila škandálny milostný románik so svoji strýkom[19][20], ktorý bol o sedem rokov starší ako Eleonóra. V roku 1136 si vzal za manželku Konstancu, dedičku Antiochijského kniežatstva a od svojho sobáša stál na jeho čele.[21], antiochijským kniežaťom Raimundom z Poitiers.

... dôverné správanie kniežaťa ku kráľovnej, ich neúnavné a skoro nepretržité rozhovory, vzbudili u kráľa podozrenie...
Ján zo Salisbury[22]

Obaja muži sa tiež nezhodli ohľadne plánovaného cieľa križiackeho útoku a Eleonóra sa pridala so svojim názorom k strýkovi, hrozila rozvodom pre blízke príbuzenstvo[12] a odmietala odísť z Antiochie[23], takže ju kráľ musel nechať odviesť násilím.[24] Do Jeruzalema ju dopravil v podstate ako väzenkyňu.[25] Po nepodarenom útoku na Damask[26] sa manželia rozhodli stráviť zimu v Svätej zemi. Návrat naspäť do Európy bol rovnako búrlivý ako celá križiacka výprava. Z Palestíny vyplávali každý na inej lodi po Veľkej noci 1149 vo flotile sicílskeho kráľa Rogera II., bojujúceho v tom čase s Byzanciou. Pri pobreží Peloponézu kráľovninu loď zajalo byzantské loďstvo, ktoré zamierilo s Eleonórou do Konštantinopolu. Sicílske loďstvo ju včas oslobodilo a manželia sa stretli až v septembri v Kalábrii, kde ich Roger II. prijal s veľkými poctami. Tu sa tiež dozvedeli o smrti Raimunda z Poitiers v bitke s Núr ad-Dínom.[27]

V dôsledku útrap a prežitých emócií sa zdravotný stav kráľovnej zhoršil natoľko, že spiatočná cesta sa musela konať na etapy s dlhšou zastávkou v benediktínskom kláštore Montecassino. K brehom Seiny tak Eleonóra s Ľudovítom dorazili až v novembri. Počas spiatočnej cesty ich prijal pápež Eugen III., ktorý sa obával politických zmätkov, ktoré by uvažovaný rozvod kráľovského páru mohol spôsobiť.

...potom, čo vypočul sťažnosti každého z nich..., úplne utíšil nesvár ku ktorému prišlo v Antiochii medzi kráľom a kráľovnou, zakázal akúkoľvek zmienku o príbuzenstve medzi nimi, manželstvo potvrdil a slovom i písmom zakázal pod trestom kliatby, aby ktokoľvek na toto manželstvo útočil a chcel ho zrušiť... A uložil manželov do jednej postele, ktorú okrášlil svojim vlastným najdrahocennejším vybavením.
Ján zo Salisbury[28]

V nasledujúcom roku sa kráľovským manželom narodila druhá dcéra Alix. Jej narodenie však už bolo len labuťou piesňou manželstva, ktoré nezadržateľne spelo ku svojmu koncu.[29][30]

Rozvod[upraviť | upraviť zdroj]

V januári 1151 zomrel opát Suger a nič nebránilo Ľudovítovi a Eleonóre v rozvode.[31] K rozvodu došlo 21. marca 1152 oficiálne z dôvodu blízkeho príbuzenstva, v skutočnosti však kvôli odcudzeniu medzi manželmi a Eleonórinej údajnej nedostatočnej plodnosti.[32] Na verejnom vyhlásení rozvodu sa zúčastnili štyria arcibiskupi a početní príslušníci francúzskej šľachty.

... kráľovi blízki a príbuzní sa zhromaždili pred kráľom, aby mu oznámili, že medzi ním a jeho ženou Eleonórou je pokrvný vzťah, a sľúbili to odprisahať...[33]

Eleonóra po rozvode získala späť svoje územia do ktorých sa hodlala uchýliť a Ľudovít VII. po strate manželkinho rozsiahleho územia klesol na úroveň stredne významného vladára.[34] Obe dcéry zostali u otca.

Pri ceste do Akvitánska sa rozvedenej kráľovnej, ktorá opäť predstavovala skvelú partiu[35], takmer zmocnil násilím Theobald V. z Blois, ktorý sa chcel s ňou oženiť. Eleonóre sa podarilo zajatiu vyhnúť a rovnako unikla i nástrahám Geoffroya VI. z Anjou, mladšieho brata Henricha Plantageneta.[33] [pozn. 2]

Anglická kráľovná[upraviť | upraviť zdroj]

Manželstvo s Henrichom II.[upraviť | upraviť zdroj]

Eleonóra a Henrich II.

Dva mesiace po rozvode sa Eleonóra vydala za devätnásťročného normanského vojvodu Henricha Plantageneta[36], s ktorým sa pravdepodobne prvý raz stretla v auguste 1151, kedy Henrich spoločne so svojim otcom Geoffroyom V. z Anjou navštívil francúzsky dvor.

Prekážkou sobášu nebol ani vekový rozdiel, ani pokrvné príbuzenstvo[pozn. 3], ani Eleonórina údajná neplodnosť z ktorej bola obviňovaná. S manželstvom nesúhlasil Henrichov otec Geoffroy V. z Anjou, ktorý ako kráľovský senešal na Eleonóru uvalil interdikt. Dôvodom otcovho nesúhlasu so sobášom bol nielen Henrichov lénny záväzok k Ľudovítovi, ale najmä to, že Geoffroy sám mal údajne s Eleonórou už predtým sexuálny pomer. A spať s partnerkou vlastného otca bolo považované za „incest druhého typu“, ktorý bol prísne odsudzovaný.[37] Geoffroy V. z Anjou však zomrel náhle v septembri 1151 a Henrich zdedil grófstvo Anjou, Maine a normandské vojvodstvo. Manželstvu tak nič nestálo v ceste. Ich spoločné kontinentálne majetky vytvorili uzavretú enklávu a kapetovské kráľovstvo bolo ohrozené.[34] Eleonóriným najobľúbenejším sídlom sa stalo mesto Angers.[38].

Ľudovít VII. reagoval na Eleonórine nové manželstvo vyhlásením, že uzavretím sobáša dcéry jeho vazala bez jeho povolenia došlo k porušeniu feudálneho práva. Plantagenet sa odmietol kráľovi zodpovedať, bol ním vyhlásený za vzbúrenca a jeho majetok mal byť skonfiškovaný. Rozsudok však nebol nikdy prakticky vykonaný.[39] Francúzsko sa pokúsilo Akvitánsko udržať silou, ale takmer rok trvajúca vojenská výprava, ktorú podporovali okrem Henricha I. zo Champagne aj Róbert I. z Dreux a Eustach IV. z Boulogne, syn anglického kráľa Štefana III. z Blois, dopadla neslávne.[34] Ľudovít VII. sa v roku 1154 titulu akvitánskeho vojvodu zriekol.[39]

Ešte v roku 1154 zomrel v Anglicku kráľ Štefan a na anglický trón zasadol Henrich Plantagenet.[pozn. 4] Územie nad ktorým vládli od tej doby Henrich a Eleonóra siahalo od hraníc Škótska až po Pyreneje. Na európskom kontinente zahŕňalo celú západnú časť dnešného Francúzska, pobrežie pozdĺž Lamanšského prielivu a Atlantiku, od ústia rieky Bresle až po brehy rieky Bidassoa za mestom Bayonne.[39]

19. decembra 1154 boli Henrich s Eleonórou korunovaní vo Westminsterskom opátstve. Svojim príchodom upevnili v Anglicku dominantné postavenie francúzskej kultúry.[40][pozn. 5] Pár bol neustále na cestách medzi ostrovným kráľovstvom a kontinentálnym panstvom,[41] opakovane si vládu v rôznych častiach zeme rozdeľovali. Kým kráľ bol v Normandii, Eleonóra zostala v Anglicku a naopak. Henrich bol síce akvitánsky vojvoda, ale ku každému rozhodnutiu v zemi svojej manželky potreboval jej súhlas.[38]

V roku 1156 zložil Henrich kráľovi Ľudovítovi VII. za svoje dŕžavy na francúzskom území lénny hold. V roku 1158 sa obaja panovníci stretli v Gisors pri príležitosti zásnub ich detí.[42]

Henrich a Eleonóra (Svätodivišské kroniky)

Eleonóra v manželstve s Henrichom napriek častým odlúčeniam porodila osem detí, z toho päť synov, z ktorých prvý zomrel v detskom veku, zatiaľ čo jej bývalý manžel Ľudovít sa svojho vytúženého dediča dočkal až v roku 1165.[43] Henrich II. bol známy svojou činorodosťou, neposednosťou[39] a záchvatmi zúrivého hnevu.[44]

Henrich bol známy svojimi milostnými dobrodružstvami. Jeho najznámejšou milenkou bola, asi od roku 1166, „krásna Rosamunda“ (Fair Rosamund), dcéra normanského rytiera Waltera z Cliffordu, ktorá vystriedala inú milenku menom Arise[45] a pravdepodobne zapríčinila rozkol medzi manželmi. V roku 1167 porodila Eleonóra svoje posledné dieťa, syna Jána, a odišla na svoj dvor v Poitiers.

Henrich o tri roky neskôr ťažko ochorel a v predtuche blížiacej sa smrti rozdelil ríšu medzi svojich synov.[46] Najstarší Henrich mal dostať Anjou, Normandiu a Anglicko. Richard mal zdediť matkine Akvitánsko a Geoffrey II. otcom získané Bretónsko. Posledný Ján sa mal stať grófom z Mortain. Kráľ však chorobe nepodľahol, uzdravil sa a ambiciózne potomstvo nesúhlasilo s tým, že otec im vládu zatiaľ nepredal. Eleonóra vzburu svojich dospelých synov proti otcovi podporovala. Princovia sa v premenlivých konšteláciách spolčovali medzi sebou a s francúzskym kráľom proti otcovi. Ich odpor vypukol otvorene s Eleonórinou podporou v roku 1173.

Manželka hreší, ak sa vzďaľuje svojmu manželovi, ak nezachováva manželskú zmluvu... Všetci ľutujeme, že sa takto odlučuješ od manžela... Vráť sa k svojmu mužovi, inak ťa k tomu podľa kanonického práva prinútime...
z kázania arcibiskupa z Rouenu[47]

Spurnú kráľovnú hrozba exkomunikácie nijako nepresvedčila a kráľ vpadol s brabantskými žoldniermi do kraja Poitou, ktorý pustošil.[48] V roku 1173 sa Eleonóra v mužskom prestrojení pri pokusu o útek na francúzske územie dostala do rúk manžela[49], ktorý ju dal uväzniť na hrade Chinon a v roku 1174.[50] odviezť do anglického Salisbury.[51][48] Miesto prísne stráženého pobytu bolo často menené, aby bolo znemožnené kráľovnú oslobodiť. Synovia sa otcovi vzdali v septembri 1174.

Od Diabla sme prišli a k Diablovi sa vrátime...
Richard Levie srdce[52]

Henrich II. sa pokúsil na prelome rokov 1175/1176 anulovať svoje manželstvo s Eleonórou. Nie je isté či jeho snaha stroskotala na odpore pápežskej kúrie, alebo si uvedomil politické dôsledky anulovania manželstva.[53]

V roku 1183, po smrti svojej milenky Rosamundy a syna Henricha, kráľ Henrich II. previezol Eleonóru do Normandie a o rok neskôr späť do Anglicka. Vtedy už mala viac voľnosti než predtým. K dvoru sa mohla vrátiť na Vianoce 1184, kedy došlo k prímeriu a manželia spoločne oslávili sviatky. V tu dobu už kráľov dvor i kráľ sám upadal.

V stolovaní, divokých vychádzkach a nočných pitkách nezachováva ani poriadok, ani mieru. Kňazi a dvorania musia jesť tvrdý, mizerne upečený ovsený chlieb..., na pitie je pančované, skalené, skysnuté víno... Dvoru sa podávajú niekedy i choré zvieratá, alebo štyri dni mŕtve ryby, ktoré už hnijú a smrdia...
Peter z Blois[54]

V zajatí zostala Eleonóra až do manželovej smrti v roku 1189.[47][pozn. 6] Richard po otcovom skone poslal Viliama Maréchala, aby matku vyslobodil z kráľovského väzenia. Verný služobník ju našiel vo Winchesteri už na slobode a "vznešenejšiu než inokedy".[55]

Kráľovná matka[upraviť | upraviť zdroj]

Pravdepodobne Eleonóra s dcérou Janou (nástenná maľba v kaplnke sv. Radegondy v Chinone)

Po svojom oslobodení zostala Eleonóra v Anglicku, kde sa tešila veľkej úcte, zariaďovala Richardovu korunováciu[56] a vyberala dvoranov.[57] Dojednala pre Richarda sobáš s princeznou Berengariou Navarrskou a doviezla mu ju v roku 1191 do sicílskej Messiny,[58] kde sa chystal na tretiu križiacku výpravu.

Po dobu Richardovho pobytu v Svätej zemi sa snažila krotiť túžbu mladšieho syna Jána po anglickej korune. Po prijatí správ o Richardovom zajatí rakúskym vojvodom Leopoldom Babenberským[59] vyslala do Rímsko-nemeckej ríše opátov z Boxley a Robertsbridge, aby vyjednali synovi slobodu[60], a začala zabezpečovať výkupné. Richard mohol vďaka neúnavnosti svojej matky prisľúbiť cisárovi 100 000 hrivien striebra.[61] Kvôli prieťahom Eleonóra neváhala a vo svojich listoch sa obrátila i na pápeža.

Na Vašom rozhodnutí a na Vašej dobrotivej moci závisí to, po čom ľud túžobne volá, a ak sa Vy sám rýchlo nechopíte súdu, všetka tragika toho zla sa Vám vrát... Náš kráľ je v okovách a zo všetkých strán na neho dolieha úzkosť... Táto záležitosť, smutná pre cirkev a podnecujúca ľud k nepokoju, škodí, a nie málo, Vašej povesti, že ste v takom konflikte, pri toľkých slzách, toľkých prosbách, neposlal ku kniežatám ani jediného svojho posla...
Eleonóra, z hnevu Božieho anglická kráľovná (v liste pápežovi Celestínovi III.)[55]

Požadované výkupné získané od vazalov kráľovná nakoniec sama dopravila na cisársky dvor.[56] Richard bol prepustený zo zajatia a vrátil sa do Anglicka, ktoré však čoskoro zase opustil a odcestoval do Akvitánska. Eleonóra sa stiahla do kláštorného ústrania vo Fontevrault, ktorý od svojho sobáša s Henrichom podporovala. Na jar v roku 1199 bol Richard pri obliehaní hradu Châlus zranený, po lekárskom zákroku ho začala trápiť horúčka a 6. apríla v Eleonórinom náručí zomrel. [62] V septembri toho roku Eleonóra pochovala i dcéru Janu, bývalú sicílsku kráľovnú, ktorej sa nevydarilo manželstvo s toulouským grófom[63] a zomrela pri pôrode.

Poslednou veľkou cestou starej kráľovnej bola výprava cez Pyreneje, keď v januári 1200 navštívila dvor svojej dcéry Eleonóry a priviezla odtiaľ svoju vnučku Blanku Kastílsku ako nevestu pre francúzskeho princa.[64] Svadby sa nezúčastnila, ale išla odpočívať do Fontevrault. V lete 1202 bola kráľovná hľadajúca bezpečnosť na hrade Mirebeau obliehaná svojim vnukom Arturom Bretónskym, uchádzačom o dedičstvo po zosnulom Richardovi. Ján Bezzemok svoju matku čoskoro oslobodil a Artura spoločne s ďalšími sprisahancami zajal.[55]

Eleonóra zomrela vo vysokom veku na jar 1204 vo fontevraultskom kláštore, kde bola aj pochovaná. Na dochovanom drevenom náhrobku je spodobnená ako ležiaca žena držiaca otvorenú knihu. Z jej desiatich detí žili už len dcéra Eleonóra, kastílska kráľovná, a syn Ján, anglický kráľ.

Odraz v literatúre a umení[upraviť | upraviť zdroj]

Osobnosť kráľovnej bola vo svojej dobe veľmi kontroverzná. Vďaka svojmu správaniu v manželstve s Ľudovítom si od svojich súčasníkov vyslúžila odsúdenie, ktoré mních Hélinand z Froimontu zhrnul do tvrdenia, že "sa nesprávala ako kráľovná, ale ako pobehlica".[65] Pohoršenie vzbudil i jej podpora vzbury synov proti kráľovi Henrichovi II., pretože sa prejavila ako neposlušná manželka a porušila tak vtedajšie pravidlá manželského súžitia.[47]

Z dnešného pohľadu bola Eleonóra Akvitánska jednou z najpozoruhodnejších žien stredoveku, svojimi osudmi lákajúca k stvárneniu v dielach románových autorov. Jedným z beletristických diel o kráľovnej Eleonóre je román nemeckej spisovateľky Tanji Kinkelovej Levica z Akvitánska.[66] Populárna je aj série románov od Sharon Kay Penmanovej.

Známym dielom sa stala aj dva razy sfilmovaná divadelná hra Jamesa Goldmana Lev v zime, popisujúca vzťahy medzi Henrichom, Eleonórou a ich synmi. V prvom filme z roku 1968 stvárnila Eleonóru Katharine Hepburnová, ktorá za výkon získala Oscara za najlepší ženský herecký výkon v hlavnej úlohe. V druhom filme z roku 2003 bola predstaviteľkou Eleonóry Glenn Closeová, ktorá za túto úlohu dostala Zlatý glóbus ako „najlepšia herečka v minisérii, alebo TV filme“.

Deti[upraviť | upraviť zdroj]

Eleonóra a Henrich II. na náhrobku vo Fontevrault

22. júla 1137 sa v Bordeaux vydala za francúzskeho kráľa Ľudovíta VII. (* 1120 – † 1180). Manželstvo bolo rozvedené 21. marca 1152, mali dve dcéry:

18. mája 1152 sa v Bordeaux vydala za budúceho anglického kráľa Henricha II. Plantageneta (* 1133 – † 1189), mali osem detí:

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Ľudovít bol druhorodený syn kráľa a navštevoval parížsku katedrálnu školu u Matky Božej. Následníkom sa stal po tragickej nehode staršieho brata Filipa.
  2. Gróf z Blois bol budúci manžel kráľovninej dcéry Alice.
  3. Henrich bol asi o 10 rokov mladší a okrem toho bola s ním v rovnakom stupni príbuzenstva ako s exmanželom Ľudovítom VII.
  4. Štefanov syn a dedič Eustach zomrel náhle v auguste 1153.
  5. Tentoraz sa však francúzska šľachta z údolia Loiry na ostrove neusadila, na rozdiel od normanskej invázie v roku 1066.
  6. Henrich nakoniec zomrel sám a opustený, služobníci jeho telo olúpili a vyzliekli donaha.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Turner 2012, s. 44
  2. Weir 2000, s. 11
  3. Laube 1984, s. 27
  4. a b Lebe 1999, Akvitánské dědictví, Eleonořina rychlá proměna, s. 60
  5. Laube 1984, s. 28
  6. Brooke 2006, s. 279
  7. Weir 2000, s. 39
  8. Weir 2000, s. 41
  9. Meade 1991, s. 58
  10. Ehlers a kol. 2003, s. 135
  11. Ferro 2006, s. 54
  12. a b Duby 2003, s. 159
  13. Duby 1997, s. 12
  14. Nicolle 2010, s. 27
  15. Weir 2000, s. 57
  16. Hrochová 1982, s. 96
  17. Bridge 1995, s. 115-116
  18. Barber 2006, s. 84
  19. Weir 2000, s. 65
  20. Turner 2012, s. 119
  21. Laube 1984, s. 38
  22. Duby 2003, s. 158
  23. Weir 2000, s. 69
  24. Křižáci ve Svaté zemi, str. 112
  25. Bridge 1995, s. 116
  26. Bridge 1995, s. 118
  27. Pernoudová 2002, s. 77
  28. Duby 2003, s. 157
  29. Pernoudová 2002, s. 78
  30. Duby 1997, s. 17
  31. Weir 2000, s. 87
  32. Ehlers a kol. 2003, s. 138-139
  33. a b Duby 2003, s. 156
  34. a b c Ehlers a kol. 2003, s. 139
  35. Weir 2000, s. 93
  36. Turner 2012, s. 144
  37. Duby 1997, s. 18-19
  38. a b Ennenová 2001, s. 134
  39. a b c d Duby a kol. 2003, s. 193
  40. Morgan 1999, s. 101
  41. Lebe 1999, Akvitánské dědictví, Eleonořina rychlá proměna, s. 63
  42. Ehlers a kol. 2003, s. 140
  43. Ehlers a kol. 2003, s. 147
  44. Obermeier 1999, s. 18
  45. Obermeier 1999, s. 23
  46. Obermeier 1999, s. 19
  47. a b c Duby 1997, s. 20
  48. a b Obermeier 1999, s. 31
  49. Laube 1984, s. 27
  50. Turner 2012, s. 311
  51. Pernoudová 1996, s. 130
  52. Haskins 2008, s. 126
  53. Laube 1984, s. 74
  54. Obermeier 1999, s. 38
  55. a b c Pernoudová 1996, s. 131
  56. a b Ennenová 2001, s. 135
  57. Weir 2000, s. 255-256
  58. Obermeier 1999, s. 73
  59. Phillips 2009, s. 163
  60. Obermeier 1999, s. 151
  61. Krischke 2007, s. 205
  62. Obermeier 1999, s. 207
  63. Obermeier 1999, s. 219
  64. Ennenová 2001, s. 136
  65. Duby 2003, s. 161
  66. Kinkel 2001

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Barber, Malcolm (2006) (čes.), Noví rytíři : dějiny templářského řádu, Praha: Argo, ISBN 80-7203-764-1 
  • Bridge, Antony (1995) (čes.), Křížové výpravy, Praha: Academia, ISBN 80-200-0512-9 
  • Brooke, Christopher (2006), Evropa středověku v letech 962-1154, Praha: Vyšehrad, ISBN 80-7021-831-2 
  • Duby, Georges (1997) (čes.), Vznešené paní z 12. století. I, Heloisa, Aliénor, Isolda a další, Brno: Atlantis, ISBN 80-7108-152-3 
  • Duby, Georges (2003) (čes.), Rytíř, žena a kněz : manželství ve Francii v době feudalismu, České Budějovice: Garamond, ISBN 80-86379-44-2 
  • Duby, Georges; kol. (2003) (čes.), Dějiny Francie od počátků po současnost, Praha: Nakladatelství Karolinum, ISBN 80-7184-514-0 
  • Ehlers, Joachim; Müller, Heribert; Schneidmüller, Bernd; a kol. (2003) (čes.), Francouzští králové v období středověku : od Oda ke Karlu VIII. (888-1498), ISBN 80-7203-465-0 
  • Ennenová, Edith (2001) (čes.), Ženy ve středověku, Praha: Argo, ISBN 80-7203-369-7 
  • Ferro, Marc (2006) (čes.), Dějiny Francie, Praha: Nakladatelství Lidové noviny, ISBN 80-7106-888-8 
  • Haskins, Charles Homer (2008) (čes.), Normani v evropských dějinách, Jihlava: H+H, ISBN 978-80-7319-071-2 
  • Hrochová, Věra (1982) (čes.), Křížové výpravy ve světle soudobých kronik, Praha: Státní pedagogické nakladatelství 
  • Kinkel, Tanja (2001) (čes.), Lvice z Akvitánie, Ostrava: Domino, ISBN 80-7303-028-4 
  • Laube, Daniela (1984) (nem.), Zehn Kapitel zur Geschichte der Eleonore von Aquitanien, Bern ; Frankfurt am Main ; New York: P. Lang, ISBN 3-261-03476-9 
  • Lebe, Reinhard (1999) (čes.), Království jako věno, Praha: Brána, ISBN 80-7243-059-9 
  • Meade (1991), Eleanor of Aquitaine – a biographie 
  • Morgan, Kenneth O. (1999) (čes.), Dějiny Británie, Praha: Nakladatelství Lidové noviny, ISBN 80-7106-347-9 
  • Krischke, Helena (2007), „Richard Lví srdce - mezi legendou a skutečností“, Historický obzor (Praha: Nakladatelství Aleš Skřivan) (9/10): 205, ISSN 1210-6097 
  • Nicolle, David (2010) (čes.), Druhá křížová výprava 1148 : pohroma před branami Damašku, Praha: Grada, ISBN 978-80-247-3413-2 
  • Obermeier, Siegfried (1999) (čes.), Richard Lví srdce: král, rytíř, dobrodruh, Praha: Ikar, ISBN 80-7202-481-7 
  • Pernoudová, Régine (1996) (čes.), Žena v době katedrál, Praha: Vyšehrad, ISBN 80-7021-544-5 
  • Pernoudová, Régine (2002) (poľ.), Kobieta w czasach wypraw krzyżowych, Gdańsk: Marabut, ISBN 83-916703-3-3 
  • Phillips, Jonathan (2009), Holy Warriars – A Modern History of the Crusades, London: Vintage Books, ISBN 978-184-5950-781 
  • Turner (2012), Eleonore von Aquitanien 
  • Weir (2000), Eleanor of Aquitaine – By the warth of God, Queen of England 

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Eleonóra Akvitánska na českej Wikipédii.