Marek Kuboš

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Marek Kuboš
Narodenie10. jún 1970 (48 rokov)

Marek Kuboš (* 10. jún 1970) je slovenský dokumentarista. Do slovenskej dokumentárnej tvorby sa zaradil svojimi dielami už počas štúdia na filmovej fakulte VŠMU v 90. rokoch. Na filmovú fakultu sa dostal po absolvovaní Vysokej školy dopravy a spojov, čo bol pravdepodobne dôvod, prečo sa jeho filmy výrazne líšili od diel mladších spolužiakov a tým ponúkajú pomerne vyspelý pohľad. Napriek tomu, že jeho tvorba zahŕňa iba niekoľko filmov, jej význam pre slovenský dokument je značný. Rozmanitosť nielen vo výbere tém je jedným z charakteristických znakov diel tohto autora, rovnako ako snaha vytvoriť spoločensky angažovanú výpoveď. Ďalším veľmi dôležitým znakom je vplyv jeho pedagóga Dušana Hanáka, ktorý, ako sám Kuboš priznáva, je pre neho dokumentaristickým vzorom. Tento vplyv možno badať už v jeho prvom filme Cesta fotografa, ktorý sa nápadne ponáša na Hanákov dokument Obrazy starého sveta (1972). Kuboš tvrdí: „Dušan Hanák je pre mňa ideálny pedagóg, ktorý ma – ako skúsený vodca poznajúci úskalia filmovej tvorby – priviedol k filmovému vnímaniu čo najkratšou cestou a ukázal mi, ako robiť filmy. Bez neho by som zrejme doteraz blúdil niekde na polceste. Ak existuje filmové tretie oko, tak mi ho pomohol otvoriť práve Dušan Hanák a som mu za to nesmierne vďačný.“

Charakteristika tvorby[upraviť | upraviť zdroj]

V doterajšej tvorbe Mareka Kuboša možno zaznamenať tri rozličné prístupy a témy, ktoré spracováva. V Ceste fotografa je to príbeh jedného človeka a jeho pohľad na svet dôchodcov žijúcich na oravských grúňoch, vo filme Žel. st. 2 tr. Kraľovany s humorom a nadhľadom zobrazuje slovenské prostredie a kolorit železničnej stanice. Za vrchol jeho tvorby by sa dali považovať filmy vyjadrujúce ostrú kritiku spoločensko-politickej situácie na Slovensku v druhej polovici 90. rokov Hlas 98 a Taká malá propaganda. Za zdroj svojej inšpirácie Kuboš považuje „Ľudí, ich svety, ich uhly pohľadov na okolie“.

Kuboš je typ autora, ktorý priamo na mieste nakrúcania len minimálne zasahuje do prehovorov svojich postáv. Samozrejme, volí spôsob, akým bude predkamerová realita spracovaná, no do nakrúteného materiálu zasahuje predovšetkým postprodukčne prostredníctvom strihu, zvolenej hudby, zvukov a pod. Práve postprodukčné spracovanie jeho filmov vyjadruje špecifický rukopis autora. Tento veľmi výrazný prvok je možné spozorovať v každom z jeho filmov, bez ohľadu na rozličnosť zachytávaných tém.

Cesta Fotografa[upraviť | upraviť zdroj]

Krátkometrážny dokumentárny film Cesta fotografa zachytáva fotografa Jara Sýkoru pri výrobe cyklu portrétov obyvateľov oravských grúňov s názvom Ľudský príbeh. Jaromír Sýkora sa fotografovaniu ľudí na Orave venuje už niekoľko rokov a má s nimi vybudovaný vzťah. Vo filme sa s ním kamera vydáva do osamotených chalúp v oravských obciach, kde žijú objekty jeho pozorovania. Sú to starí prostí ľudia dožívajúci na svojom kuse zeme, ktorá pre nich znamená slobodu. „Týmto ľuďom sa do starobinca veru nechce ísť. Pre nich táto drevená chalupa a toto malé pole je všetko.“ Na to, že sú pozorovaní, si už zvykli a pred kamerou sa správajú veľmi prirodzene. Film nám dáva možnosť pozorovať ich v prostredí im vlastnom. Kubošov film zároveň prináša portrét samotného fotografa a jeho práce ako poslania. Sýkorova zanietenosť pre pozorovanie týchto osôb je vyjadrená aj jeho komentárom a opisom svojej práce. Nie je fascinovaný chudobou či bezmocnosťou, najviac ho zaujíma čas a jeho vplyv na človeka.

Žel. st. 2 tr. Kraľovany[upraviť | upraviť zdroj]

Film Žel. st. 2 tr. Kraľovany predstavuje inú tému ako autorova prvotina. Na rozdiel od nostalgického a smutného náboja sa tu stretávame s diametrálne odlišným ponímaním skutočnosti, v ktorej panuje humor a nadsádzka. Film sa sústreďuje na prostredie železničnej stanice Kraľovany a zobrazuje jej zamestnancov a cestujúcich návštevníkov. Je plný komických momentov navodených vážnymi až suchými opismi práce výpravcov, signalistu, elektromontéra a iných pracovníkov stanice. Komika je však predovšetkým podnietená strihom, ktorý Kuboš veľmi systematicky premyslel. Využíva tu humorné titulky, „grafické“ pomôcky, ako zábery z kníh a železničných príručiek, animáciu, ale aj vtipne dosadený dvojhlasný komentár.

Hlas 98[upraviť | upraviť zdroj]

Hlas 98 je sled simulovaných telefonátov vytvorených deň pred voľbami roku 1998. Kuboš sa rozhodol obvolať svojich známych a priateľov s falošnou zámienkou ovplyvniť priebeh volieb. Snažil sa ľudí nahovoriť, aby vo voľbách dali svoj hlas HZDS. Pocit strachu sa snažil vyvolať tým, že o ľuďoch, ktorým volal, vedel veľa. Boli to predsa jeho známi a známi jeho priateľov. Kuboš v tomto smere použil veľmi funkčné zbrane. Či už išlo o podplácanie, prísľub kariérneho rastu, alebo naopak pohrozenie, boli to metódy ľuďom veľmi známe z predchádzajúceho režimu. Rozhovory vo filme sú taktickým spôsobom nastrihané tak, aby vyjadrili nastávajúci obrat v spoločnosti. Telefonát je teda základnou významovou rovinou filmu. Vizuálna stránka pozostáva zo záberov imitujúcich skrytú kameru a z predvolebných šotov HZDS, veľmi kontrastných s obsahom telefonátu. Napriek veľkému významu filmu boli časy, v ktorých vznikol, ešte stále dosť komplikované na to, aby bol adekvátne prijatý. Katedra dokumentárnej tvorby sa totiž po odpremietaní filmu rozhodla toto dielo zakázať.

Taká malá propaganda[upraviť | upraviť zdroj]

V nasledujúcom a zatiaľ poslednom Kubošovom diele Taká malá propaganda (2001) sa stretávame s podobnou témou, akú malo dielo predchádzajúce. Film odzrkadľuje tendenčnosť verejnoprávnej televízie za vlády Vladimíra Mečiara. Zachytáva výpoveď bývalého redaktora Jozefa Brezovského, ktorý v STV v tom čase pôsobil a bol autorom relácií vytvorených, ako sám hovorí, preto, „aby občania vedeli, koho majú voliť“. Noviny STV boli vtedy obohatené o rôzne prídavné propagačné relácie. Dokument odhaľuje spravodajstvo bez morálnych či etických hraníc, využívané na agitáciu slovenských občanov. Film vznikol za podpory Nadácie otvorenej spoločnosti, Sorosovho centra súčasného umenia a za finančnej podpory Štátneho fondu kultúry Pro Slovakia. Dokument Taká malá propaganda bol uvedený na filmových festivaloch v Prahe, Jihlave či Budapešti a prvýkrát bol odvysielaný v Slovenskej televízii v roku 2003 v rámci diskusnej relácie Pod lampou. Toto dielo vykresľuje tvár televízie, keď sa priama manipulácia s divákom považovala zo strany vedenia za vec správnu a nevyhnutnú v rámci vtedajších záujmov vlády.

Externé zdroje[upraviť | upraviť zdroj]