Meno ruže

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Meno ruže
Il nome della rosa
[[Obrázok:
Obal knihy Meno Ruže
|250px]]
'

Autor Umberto Eco
Pôvodný jazyk taliančina
Krajina vydania Taliansko
Dátum 1. vydania originálu 1980
Literárne obdobie postmoderna
Literárny žáner detektívny historický román
Slovenské vydania knihy

Meno ruže (tal. Il nome della rosa) je detektívny historický román talianskeho spisovateľa Umberta Eca z prostredia stredovekých rehoľných rádov a inkvizície. Prvýkrát vyšla v roku 1980, slovenský preklad bol vydaný v roku 1991.

Roku 1986 bola sfilmována v réžii Jeana-Jacquese Annauda so Seanom Connerym v hlavnej úlohe františkánskeho mnícha Viliama z Baskervillu.

Ide o ukážkové dielo postmodernizmu. Román možno interpretovať rôznymi spôsobmi podľa pohľadu každého čitateľa. Meno ruže môže čitateľ chápať ako historický román, detektívku, filozofické dielo, čiastočne dielo hororové alebo teologické, keďže kniha obsahuje viacero rovín, ktoré sa prelínajú.

Dej[upraviť | upraviť zdroj]

Krátky súhrn[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavným hrdinom je Viliam z Baskervillu, ktorý má za úlohu nájsť vraha alebo vrahov mníchov, ktorí za záhadných okolností umierajú v jednom nemenovanom severotalianskom opátstve. Do opátstva však prichádza s úplne iným účelom, a to s dohodnutím miesta schôdzky medzi minoritmi a vyslancami pápeža Jána.

Na žiadosť opáta sa ako bývalý inkvizítor ujíma vyšetrovania záhadnej smrti iluminátora Adelma z Otranta spolu so svojim pomocníkom a pisárom Adsonom z Melku, ktorý je rozprávačom tohto príbehu.

Počas siedmich dní, ktoré strávia v kláštore sa počet zavraždených mníchov zvyšuje (prakticky každý deň jeden), pričom vraždy pribúdajú podľa určitej schémy – podľa biblickej Apokalypsy, na samom konci knihy sa však schéma ukáže ako neplatná. Knihy a knižnica (najväčšia v kresťanskom svete) zohrávajú dôležitú úlohu v príbehu. Samotná knižnica je mníchom neprístupná, je postavená ako labyrint v ktorom sa vyzná len knihovník (Malachiáš), jeho pomocník (Berengár) a opát. Pri nočnej návšteve knižnice Viliam odhalí jej tajomstvo – tajnú miestnosť so zakázanými knihami - finis Africae. Jedna z nich je aj druhý diel Aristotelovej Poetiky, ktorá bola považovaná za stratenú, resp. nikdy nenapísanú. Vchod do miestnosti však odhalí náhodou Adso, aj to až v posledný deň pobytu.

Rozsiahly rozbor deja[upraviť | upraviť zdroj]

Prológ[upraviť | upraviť zdroj]

"Meno ruže" začína prológom od neznámeho autora, ktorý našiel prepis stredovekého rukopisu Adsa z Melku. Aj keď si vierohodnosťou rukopisu nie je istý, rozhodne sa ho preložiť. Vysvetlí, že dej je rozdelený na 7 dní a každý deň na úseky podľa liturgických hodín: Matutinum (3:00), Laudy (6:00), Príma (7:30), Tercia (9:00), Sexta (12:00), Nóna (15:00), Vešpery (16:30), Kompletórium (18:00).

V druhom prológu sa zoznamujeme s Adsom z Melku a Viliamom z Baskervillu. Keď Adso tento rukopis píše, má už 80 rokov a rozhodol sa udalosti zo svojej mladosti zdokumentovať.

Prvý deň[upraviť | upraviť zdroj]

Dej sa začína príchodom Viliama a jeho žiaka Adsa do Benediktínskeho opátstva na severe Talianska. V cirkevnom svete prebieha boj medzi stúpencami pápeža Jána XXII. a františkánmi, ktorí presadzujú chudobu apoštolov. Viliam s Adsom cestujú do opátstva, aby sa zapojili do dišputy medzi františkánmi a Avignončami. Hneď pri prvom stretnutí s obyvateľmi opátstva Viliam pomocou dedukcie presne opíše, pomenuje a vystopuje strateného koňa Brunella, ktorého nikdy ani nevidel. Po večeri opát oboznámi Viliama so smrťou mnícha Adelma, a požiada ho, aby ju vyšetril. Tu sa dozvedáme o knižnici – najtajomnejšia miestnosť v celom opátstve, kde nemá prístup nikto okrem opáta, knihovníka Malachiáša a jeho pomocníka Berengára. Viliam a Adso postupne spoznávajú Salvátora, Viliamovho františkánskeho priateľa Ubertina, bylinkára Severína a slepca Jorgeho, s ktorým má teologickú diskusiu o podstate smiechu, ktorý Jorge pokladá za zlý a zbytočný.

Druhý deň[upraviť | upraviť zdroj]

Mŕtvy Venantius je nájdený v kadi s prasacou krvou. Viliam sa snaží preskúmať Venantiov stôl, na ktorom je kniha ktorú si chce prezrieť, ale stále mu niekto z mníchov odvracia pozornosť od vyšetrovania. Pri rozhovore s Bendikom sa Viliam dozvedá o tajomstve "finis Africae", a o Berengárovej chorobnej vášni k Adelmovi. Adelmus chcel od Berengára vedieť zatiaľ neznáme tajomstvo. Tak veľmi horel zvedavosťou, že prijal Berengárov „hanebný obchod“. Po večeri im Alinardo vysvetlí, ako sa dostať do knižnice. Po tom ako sa dostanú dnu a skúmajú ju, niekto zoberie z Venantiovho stola tajomnú knihu a Viliamove šošovky, ktoré si tam nechal. Na stole nájdu už len pergamen s tajomným textom. Keď vyjdu z knižnice, opát im oznámi, že nevie nikde nájsť Berengára.

Tretí deň[upraviť | upraviť zdroj]

Nájde sa len zakrvavená handra v Berengárovej cele. Pri obede Salvátor Adsovi rozpráva o svojom živote a o svojích rokoch vo Fra Dolcinovej heretickej sekte. Viliamovi sa podarilo rozlúštiť tajné písmo z Venantiovho stola, ale význam textu stále nie je jasný. Po kompletóriu sa Adso vyberá do knižnice, cestou z ktorej v kuchyni stretne ustráchané dievča. Dievča mu v jej materskej reči povie: „Ty si mladý, ty si pekný...“ čo Adsa, budúceho mnícha vyrastajúceho v kláštore, veľmi prekvapí. Dievča ho pohladí po tvári a začne ho bozkávať, a vo výre vášne dôjde medzi nimi k milostnému pomeru, na ktorý sa už starý Adso stále pamätá, ako by to bolo včera a opisuje ho ako neuveriteľný zážitok. Adsa zaplaví „taký nevypovedateľný pocit vnútornej radosti“ až zaspí. Keď ho zobudí Viliam, napadne mu, že Berengárovo telo by mohlo byť v kúpeľoch, kde ho aj nájdu.

Štvrtý deň[upraviť | upraviť zdroj]

Severín zistí že Berengár má začiernené prsty a jazyk podobne ako Venantius, spomenie si na víchricu, ktorá mu pozhadzovala substancie v laboratóriu a má podozrenie, že niekto využil príležitosť a ukradol mu jeden smrteľný jed. Pri vypočúvaní Salvátora sa Adsovi prizná k prevádzaní dievčat z dediny cez hradby za účelom výmeny ich služieb za jedlo. Adso sa nemôže prestať myslieť na dievča, prvý a jediný krát za život pociťuje pravú lásku k inej osobe. Neskôr do opátstva dorazia františkánski minoriti, a krátko po nich Avignončania. Po kompletóriu sa Adso s Viliamom znovu vyberú do knižnice a zakresľujú jej plán. Dostanú sa na prah miestnosti "finis Africae", ale nevedia, ako otvoriť tajný vchod v zrkadle a ďalej sa nepohnú. Keď odchádzajú z knižnice, Bernardovi lukostrelci chytia a uväznia Salvátora a dedinčanku z minulej noci.

Piaty deň[upraviť | upraviť zdroj]

Počas bratskej dišputy o Ježišovej chudobe medzi františkánskymi minoritmi a Avignončanmi Severín oznamuje Viliamovi, že v špitáli našiel „akúsi zváštnu knihu“, ale nemôže mu ju doniesť. Viliam mu prikáže zamknúť sa v špitáli a počkať naňho. Onedlho kapitán lukostrelcov prichádza s hlásením, že Severína našli zavraždeného v špitáli. Severín leží v špitáli s rozbitou hlavou v kaluži krvi. Lukostrelci podozrievajú Remígia, odvedú ho do temnice za vraždy, ale aj za heretické skutky, o ktorých im povedal Salvátor. Viliam s Adsom nájdu v špitáli tajomnú knihu, ale kým si uvedomia, že je to ona, niekto ju zoberie.

Pri inkvizícii sa Remígius prizná ku všetkému čo konal spolu s Dolcinom, ale aj k vraždám v opátstve, hoci ich nespáchal. Po procese Ubertino kvôli vyhrotenej situácii s opátovou pomocou ujde, Adso sa od Bendika dozvie, že mu Malachiáš ponúkol miesto pomocníka, na čo sa Adso nahnevá, lebo Bendik zradil svoje vlastné zásady a kvôli túžbe po poznaní prešiel na druhú stranu, len aby mohol ľahšie získať vedomosti pre seba. Na kompletóriu Jorge v kázni horlivo kritizuje františkánov ale aj pápežových ľudí, varuje ich o príchode antikrista. Večer Avignončania spoločne s väzňami odchádzajú. Adso si uvedomí, že dievča z dediny upália, a so zlomeným srdcom beží do svojej cely.

Šiesty deň[upraviť | upraviť zdroj]

Na poslednej omši dňa Malachiáš padne bezmocný na zem. Tesne pred smrťou povie: „Povedal mi to... naozaj... mala silu tisíca škorpiónov...“ a potom umiera. Mnísi mu pripravujú pohreb a Mikuláš je menovaný novým Celáriom. Adsovi sa v kostole prisnije neobyčajný sen, ktorý Viliamovi privedie na možné riešenie záhady. V skriptóriu im Bendik hovorí, že tajomnú knihu zobral zo špitála on a odovzdal ju Malachiášovi. Po nóne im opát zakazuje prípad ďalej vyšetrovať. Viliamovi hovorí, že ho už nepotrebuje, a že zajtra ráno môže odísť. Viliam odíde naštvaný, zaťatý, že prípad do zajtrajšieho rána vyrieši. Po neúspešnom sledovaní opáta sa vďaka Adsovej slovnej hračke Viliamovi vyjasní riešenie, ako sa dostať do "finis Africae". Viliam zatlačí písmená "q" a "r" na nápise nad zrkadlom, ktoré sa otvorí.

Siedmy deň[upraviť | upraviť zdroj]

Vchádzajú do miestnosti kde sedí Jorge, ktorý ich už očakáva. Opát sa chcel dostať dovnútra tiež, aby odhalil tajomstvo knižnice. To bolo ale podľa Jorgeho neprípustné, preto mu povedal ako sa dostať dnu, ale zavrel a nechal ho udusiť sa v tajnom vchode. Jorge štyridsať rokov tajne vládol opátstvu pomocou Abba, ktorý mu bol verný, a pomocou knihovníkov, ktorí boli bez jeho znalostí bezradní. Dozvedáme sa, že táto tajná kniha je druhá kniha Aristotelovej poetiky, v ktorej sa Aristoteles zaoberá komédiou. Jorge náhli Viliama, aby si ju prečítal, lebo si ju „zaslúžil“. Viliam si natiahne Severínove ochranné rukavice a začne čítať, popri čom mu vyjasní, že odhalil jeho pascu, vďaka čomu príde aj na riešenie všetkým udalostiam. Jorge ukradol Severínovi záhadný jed, ktorým knihu potrel, Venantius sa pri jej prekladaní otrávi a zomrie v kuchyni. Berengár nájde jeho telo a zo strachu, že bude z vraždy obvinený, ho hodí do kade s krvou. Berengár potom knihu číta v špitáli, kde ju aj schová, ale otrávi sa a zomiera. Malachiáš zabije Severína, od Bendika získa knihu, ale tiež sa otrávi. Jorge popiera, že môže za všetky vraždy, tvrdí, že zahynuli podľa „Božieho plánu“. Začne knihu trhať a prežúvať odtrhnuté kusy. Viliam ho chce zastaviť, Jorge zahasí ich lampu a uteká z miestnosti. Viliam s Adsom bežia za ním a vrhnú sa naňho. Jorge im zoberie lampu, ktorú vrhne na kopu kníh. Adso sa snaží oheň zahasiť, ale Jorge zacíti teplo a hodí do ohňa Aristotelovu knihu. Adso ženie celé opátstvo aby hasili požiar, no požiar sa šíri priveľmi rýchlo. Bendik sa s krčahom rozbehne do knižnice, ale v ohni umiera. Celé poschodie knižnice sa prepadne, kone roznesú oheň po celom opátstve, ktoré zhorí do tla.

Posledné fólio[upraviť | upraviť zdroj]

V siedmy deň ráno si Viliam a Adsom zbalia svoje veci a odchádzajú preč. Tri dni po požiari všetci obyvatelia opátstva odídu a nechajú opátstvo napospas živlom. V Mníchove sa Adso s Viliamom lúčia, Adso sa vracia do Melku Viliam mu daruje nové šošovky, ktoré mu vyrobil Mikuláš. O pár rokov Viliam zomiera kvôli moru a Adso sa vracia do zrúcaniny opátstva, kde pozbiera zvyšky kníh a prinesie ich domov.

Postavy[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavné postavy
Postavy z kláštora
  • Abbo z Fossanovy – opát Benediktínskeho opátstva
  • Severín – bylinkár ktorý pomôže Viliamovi
  • Malachiáš – knihovník
  • Berengár – pomocník knihovníka
  • Adelmus – iluminátor, novic
  • Venantius – prekladateľ rukopisov
  • Bendik – študent rétoriky
  • Alinardo – najstarší mních
  • Jorge – druhý najstarší mních z kláštora, slepý
  • Remígius – celárius
  • Salvátor – celáriov pomocník, Remígiov starý priateľ
  • Mikuláš - sklár
Postavy mimo kláštora

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Wikicitátoch Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Meno ruže
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Meno ruže