Mesiac (mytológia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Mesiac figuruje v mnohých mytológiách, často v páre alebo ako opak k Slnku (pozri aj Slnečné božstvo).

Mesačný cyklus Mesiaca, oproti ročnému cyklu Slnka, býva v mnohých kultúrach spájaný so ženským menštruačným cyklom. Mnohé z najznámejších mytológií majú preto ženské mesačné božstvá, ako napríklad grécka bohyňa Seléné a Phoebe a ich olympská následkyňa Artemis, ich rímske ekvivalenty Luna a Diana, alebo trácka Bendis. Tieto kultúry mali vo väčšine mužských bohov Slnka.

V stredovekom Miláne sa koncom 14. storočia objavil kult. Dve ženy z vyššej spoločnosti, Sibillia Zanni a Pietrina de' Bugatis, boli v roku 1384 a znova v roku 1390 postavené pred inkvizíciu za to, že uctievali bohyňu Madonna Oriente. Madonna Oriente je taliansky preklad latinských slov „Domina Oriens.“, ktoré podľa Lewis & Short označovali bohyňu Mesiaca. Ženy uctievajúce túto bohyňu boli prvými obeťami inkvizície, ktoré boli upálené ako čarodejnice.

Aj keď spojenie ženskosti a Mesiaca je zreteľné, neboli výnimkou aj mužskí bohovia Mesiaca, ako napríklad Nanna alebo Sin v Mezopotámii, Mani v germánskej mytológii, Thoth v egyptskej, japonský boh Tsukiyomi a Tecciztecatl v aztéckej mytológiii. Tieto kultúry mali zvyčajne ženské bohyne Slnka.

Aj keď mnoho neopaganských autorov a feministických učencov tvrdí, že pôvodná Veľká bohyňa v prehistorických kultúrach bola spájaná s Mesiacom a bola základom neskorších náboženstiev, je jej existencia viac menej špekulatívna a nedokázaná. Je dôležite poznamenať, že väčšina najstarších civilizácií mala mužských bohov Mesiaca a iba neskoršie kultúry – tie klasické, ktoré sú ľuďom známe – majú silné ženské bohyne Mesiaca.

V Mezopotámii bol bohom Mesiaca býk (jeho rohy reprezentovali polmesiace). V helenistickom Ríme bol tiež býči boh Mithras, ktorý ale nemal explicitnú väzbu na Mesiac.

Slová ako „luna“ a „lunárny“ sú odvodené od mena Luna, pretože ľudia verili, že Mesiac je príčinou periodického šialenstva. Súčasťou moderných povier je, že ľudia meniaci podobu ako napríklad vlkodlaci, získavajú svoju silu z Mesiaca a môžu meniť svoju podobu počas novu. Táto črta ale chýba v staršom folklóre.

Isil a jeho spoločník Tilion v J. R. R. Tolkienovej fiktívnej Stredozemnej kozmológii mali základ v Tolkienovej záľube v nórskych a gálskych mýtoch.