Mier z Brétigny

Mier z Brétigny, znám aj ako mier z Calais, bol podpísaný 8. mája 1360 v Château de Brétigny (fr. zámok v Bretigny), dedinke v samospráve Sours neďaleko Chartres, medzi splnomocnencami anglického kráľa Eduarda III. a splnomocnencami Karola V., syna francúzskeho kráľa Jána II.

24. októbra 1360 králi Ján II. a Eduard III. v sprievode svojich najstarších synov ratifikovali v Calais túto dohodu,^[1] ktorá viedla k deväťročnému prímeriu počas Storočnej vojny.

Kontext

Opakujúce sa konflikty počas obdobia 200 rokov medzi Angličanmi a Francúzmi zmenšili anglické dŕžavy na kontinente. Normandiu a veľkú časť Akvitánie, územia Anjouovskej ríše dynastie vtedy zvaných Plantagenetovcov, postupne získali späť Kapetovci.

Storočnú vojnu vyvolal dynastický spor o nástupníctvo po smrti Karola IV. Anglický kráľ Eduard III. si prostredníctvom svojej matky Izabely nárokoval francúzsky trón, ale tento nárok nebol uznaný a ako priamy dedič po mužovi bol uprednostnený Filip VI. z Valois.

Prvú fázu vojny poznačili kruté francúzske porážky pri Kreščaku a Poitiers. Keďže francúzska politická a vojenská organizácia bola založená na feudalizme, anglická armáda, ktorá bola síce menej početná, ale vysoko organizovaná, dokázala dosiahnuť zdrvujúce víťazstvá, ktoré úplne zdiskreditovali francúzsku šľachtu.

Kráľ Ján II. bol zajatý v Bitke pri Poitiers v roku 1356 a držaný najprv v Bordeaux a potom v Londýne.

Angličania sa pokúsili presadiť prvú Londýnsku zmluvu (1358), podľa ktorej mal byť kráľ výkupený za 4 milióny écus a za odstúpenie celej Akvitánie Anglickému kráľovstvu. Výsledkom tejto zmluvy by nebolo odmietnutie Eduarda III. ako nástupcu francúzskeho trónu.

Francúzske porážky však šľachtu zdiskreditovali a v roku 1358 krajinu spustošilo povstanie bohatých parížskych obchodníkov pod vedením Étienna Marcela. Karol II. Navarský (prezývaný Zlý), ďalší uchádzač o francúzsky trón, chcel využiť jacquerie (sedliacke povstanie) na prevzatie moci. Angličania preto zvýšili svoje požiadavky na druhej Londýnskej zmluve (1359), kde si nárokovali Akvitániu a Normandiu (tretinu vtedajšieho francúzskeho územia), ale uvedomili si, že na dosiahnutie trvalého mieru sa budú musieť vzdať francúzskej koruny. Na ratifikáciu tejto zmluvy však potrebovali podporu dauphina Karol, ktorý bol regentom počas zajatia svojho otca. S tajným súhlasom svojho otca Karol zvolal zasadnutie generálnych stavov, ktoré dohodu zamietli, čím ho zbavili viny a zabránili katastrofálnemu osudu Jána II. Eduard III. preto zorganizoval novú výpravu do Remeša, mesta korunovácie.

Na rozdiel od výprav v rokoch 1346 a 1356, ktoré viedli k drvivým anglickým víťazstvám pri Kreščaku a Poitiers, táto bola fiaskom. Eduard III. čelil taktike "Fabiánskej stratégie" a bol prenasledovaný zo všetkých strán, hladujúci a bez koní (ktoré hynuli pre nedostatok krmiva). Zvyšky jeho armády zdecimovalo strašné krupobitie, ktoré sa vykladalo ako božie znamenie. Napokon sa dozvedel, že normanskí námorníci napadli a vyplienili prístav Winchelsea na pobreží Británie (marec 1360), čo v Anglicku vyvolalo paniku. Po vyjednaní predbežných dohôd o budúcej zmluve v Bretigny sa s ťažkým srdcom vrátil do Anglicka. Jeho sen o korunovácii za francúzskeho kráľa sa týmto neúspechom rozplynul a mier vyjednal vďaka francúzskemu kráľovi, ktorého držal ako rukojemníka od bitky pri Poitiers.

Mier

Zmluva^[2] ukončila štvorročné zajatie Jána II. v Londýne, ktorý bol zajatcom Angličanov od Bitky pri Poitiers. Francúzsky kráľ bol prepustený po zaplatení výkupného vo výške 3 miliónov zlatých écu, ktoré však nebolo vyplatené v plnej výške. Na zaručenie platby boli odovzdaní rukojemníci, z ktorých najdôležitejším bol nepochybne jeho veľvyslanec a poradca Bonabes IV de Rougé et de Derval.

Angličania získali úplnú zvrchovanosť nad Guyenne a Gaskonskom, ako aj nad Calais, Ponthieu a grófstvom Guînes^[3]. Získali tiež Poitou - ktorého grófom bol jeden zo synov Jána II., Périgord, Limuzínsko, Angoumois a Saintonge. Nakoniec sa stal panovníkom nad všetkými krajinami Armagnackého grófstva, pričom získal Agenais, Quercy, Rouergue, Bigorre a grófstvo Gaure. Francúzske kráľovstvo stratilo štvrtinu svojho územia. Poníženie bolo značné a francúzska šľachta bola v úplnom rozklade. Dauphin bol nešťastný. Iba uväznený kráľ oslávil svoje blížiace sa prepustenie veľkolepou hostinou v Londýne.^[4]

Na druhej strane sa Eduard III. vzdal vojvodstiev Normandia a Touraine, grófstiev Maine a Anjou a suverenity nad Bretónskom a Flámskom. Predovšetkým sa zriekol nároku na francúzsku korunu. Konečným cieľom tejto zmluvy bolo zmierniť všetky nespokojnosti, ktoré viedli k vypuknutiu konfliktu.

Napriek tomu, že Francúzsko zažilo veľké územné straty, kráľ a dauphin mali aspoň chvíľkový pocit, že obnovili mier.

Účinky

Francúzsky regent potreboval čas na reorganizáciu krajiny a ukončenie nestability, ktorá v nej vládla. Preto poslal Bertranda Du Guesclina, aby bojoval proti Petrovi I. Kastílskemu v Kastílii. To zamestnalo Angličanov, spojencov Kastílie, a pomohlo uzavrieť cenné spojenectvo s novým kastílskym kráľom Henrichom II.. Výkupné bolo zaplatené len čiastočne a mier z Brétigny-Calais nemal dlhé trvanie. Zabezpečila však deväťročné prímerie počas storočnej vojny.

Mier porušil Karol V. 18. novembra 1368.

Referencie

↑ Académie royale des sciences, des lettres et des beaux-arts de Belgique, Œuvres de Froissart : 1356-1364, 1868, Šablóna:Lire en ligne, Šablóna:P.499.
↑ Source : Recueil général des anciennes lois françaises, depuis l’Šablóna:Nobr jusqu’à la révolution de 1789 ; contenant la notice ou le texte des principaux monumens des Mérovingiens, des Carolingiens et des Capétiens, qui ne sont pas abrogés, ou qui peuvent servir, soit à l’interprétation, soit à l’histoire du Droit public et privé, avec notes de Concordance, Table des matières, et Dissertation sur la constitution de la monarchie à la mort de Clovis, Šablóna:MM., avocat aux conseils du Roi et à la Cour de cassation ; Decrusy, avocat à la Cour royale de Paris, Jourdan, docteur en droit, avocat à la Cour royale de Paris, Paris, 1824, Histoire Passion (texte intégral).
↑ Claude Gauvard, La France au Moyen Âge du Šablóna:Sp-, Paris : PUF, 1996, Šablóna:4e, 2014 (Quadrige Manuels), Šablóna:P..
↑ Georges Minois, La Guerre de Cent ans, Perrin 2008 Šablóna:P.

Literatúra

Ernest de Buchère de Lépinois, , vol. 1, Chartres, Garnier éditeur, 1854.
E. Cosneau, Les grands traités de la Guerre de Cent Ans, Paris, Picard, 1889.
E. Perroy, La Guerre de Cent Ans, 2^e édition, Paris, Gallimard, 1976.
Nicolas Offenstadt, Faire la paix au Moyen Âge, Paris, Odile Jacob, 2007.

Zdroj

Historický portál
Britský portál
Francúzsky portál
Politický portál

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Traité de Brétigny na francúzskej Wikipédii.

[1] Académie royale des sciences, des lettres et des beaux-arts de Belgique, Œuvres de Froissart : 1356-1364, 1868, Šablóna:Lire en ligne, Šablóna:P.499.

[2] Source : Recueil général des anciennes lois françaises, depuis l’Šablóna:Nobr jusqu’à la révolution de 1789 ; contenant la notice ou le texte des principaux monumens des Mérovingiens, des Carolingiens et des Capétiens, qui ne sont pas abrogés, ou qui peuvent servir, soit à l’interprétation, soit à l’histoire du Droit public et privé, avec notes de Concordance, Table des matières, et Dissertation sur la constitution de la monarchie à la mort de Clovis, Šablóna:MM., avocat aux conseils du Roi et à la Cour de cassation ; Decrusy, avocat à la Cour royale de Paris, Jourdan, docteur en droit, avocat à la Cour royale de Paris, Paris, 1824, Histoire Passion (texte intégral).

[3] Claude Gauvard, La France au Moyen Âge du Šablóna:Sp-, Paris : PUF, 1996, Šablóna:4e, 2014 (Quadrige Manuels), Šablóna:P..

[4] Georges Minois, La Guerre de Cent ans, Perrin 2008 Šablóna:P.

[1]

[2]

[3]

[4]