Neokatechumenátna cesta

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Logo

Neokatechumenátna cesta, skrátene aj Neokatechumenát alebo Cesta, je prostriedok pre duchovnú formáciu dospelých a mladých veriacich v katolíckej cirkvi. V nadväznosti na Druhý vatikánsky koncil, vznikla v roku 1964 v španielskom Madride, odkiaľ sa rozšírila do celého sveta. Jej iniciátormi boli Kiko Argüello, Carmen Hernándezová a kňaz Mario Pezzi. Prvé neokatechumenátne spoločenstvá na Slovensku začali vznikať v roku 1978.

Neokatechumenát sa inšpiroval katechumenátom, čo bol v ranej katolíckej Cirkvi proces kresťanskej formácie dospelých, ktorí sa pripravovali na krst. Členom Cirkvi, ale aj tým, čo sú od Cirkvi ďaleko, no oslovilo ich svedectvo týchto kresťanských spoločenstiev, ponúka pokrstnú formáciu vnútri Cirkvi. Vďaka početným povolaniam, ktoré členovia v spoločenstvách nachádzajú, vzniklo po svete už viac než 110 misijných diecéznych seminárov „Redemptoris Mater“ (z lat. Matka Vykupiteľa), z ktorých vysvätení kňazi môžu byť poslaní do celého sveta. Vznikajú tiež spoločenstvá rodín na misii nazývanej „Missio ad gentes“, ktoré sú ochotné spolu s kňazom odísť žiť na miesto, kde je kresťanstvo prítomné málo, ak vôbec, a tam ohlasovať evanjelium.

V júni 2002 schválila Rada pre laikov Štatút Neokatechumenátnej cesty „ad experimentum“ (čiže na dobu piatich rokov, s následným prehodnotením). 13. júna 2008 Pápežská rada pre laikov zverejnila dekrét, ktorým schválila definitívny štatút Neokatechumenátnej cesty.

Formovanie Neokatechumenátnej cesty[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom 60. rokov prišiel Kiko Argüello žiť a ohlasovať evanjelium medzi obyvateľov barakov „Palomeras Altas“ v Madride. Vytvorilo sa okolo neho spoločenstvo zložené prevažne z Rómov a chudobných. Neskôr sa k nemu pripojila aj Carmen Hernándezová a spoločne ohlasovali evanjelium chudobným a marginalizovaným. Postupne sa ich ohlasovanie skonkretizovalo do katechetickej syntézy, ktorá je založená na trojnožke: Božie slovo – liturgia – spoločenstvo. Jej snahou je priviesť ľudí k bratskému spoločenstvu a k zrelej viere.

Táto nová katechetická skúsenosť, zrodená v šľapajach obnovy započatej Druhým vatikánskym koncilom, sa stretla so živým záujmom arcibiskupa J.E. Mons. Casimira Morcilla. On povzbudil iniciátorov cesty, aby ju šírili vo farnostiach, ktoré o to požiadajú. Takto sa nová skúsenosť evanjelizácie postupne rozšírila v madridskej arcidiecéze a v iných španielskych diecézach. V roku 1968 prišli iniciátori Neokatechumenátnej cesty do Ríma. So súhlasom J.E. kardinála Angela Dell’Aqua, ktorý bol v tom čase generálnym vikárom Jeho Svätosti pre mesto Rím a okolie, sa začali prvé katechézy vo farnostiach Našej Pani Najsvätejšej Sviatosti a Svätých kanadských mučeníkov.

V roku 1974, po dvoch rokoch skúmania a posudzovania, Kongregácia pre náuku viery uverejnila vo svojej oficiálnej publikácii krátku správa „Praeclarum exemplar“, v ktorej ocenila prácu neokatechumenátnych spoločenstiev. V nasledujúcich rokoch bolo na žiadosť spomenutej kongregácie spomedzi iných vybrané pomenovanie „Neokatechumenátna cesta“, čiže pokrstný katechumenát.

Podstata a poslanie Neokatechumenátnych spoločenstiev[upraviť | upraviť zdroj]

V súlade so svojím štatútom je Neokatechumenátna cesta „v službe biskupov ako spôsob diecéznej realizácie uvedenia do kresťanského života a permanentnej výchovy vo viere, podľa ustanovení II. vatikánskeho koncilu a Učiteľského úradu Cirkvi“. Neokatechumenátna cesta vzniká v diecézach so súhlasom diecézneho biskupa a pod vedením tímu zodpovedného za Cestu.

Neokatechumenátny proces začína vo farnosti sériou katechéz, ktorá trvá približne 2 mesiace. Jej jadrom je príprava a ohlásenie kerygmy – radostnej zvesti o smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista. Na konci série katechéz sa z tých, čo chcú vstúpiť do pokrstného katechumenátu, vytvorí spoločenstvo, ktoré sa spolu stretáva.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • „Neokatechumenátna cesta“ In: Apoštolské hnutia laikov Katolíckej cirkvi na Slovensku. Zostavili: Ing. Pavol Kossey, P. Peter Murdza, SF. 2. vydanie. Zvolen : Združenie Jas, 1996. s. 38-39. ISBN 80-88795-13-3

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]