No-Man

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
No-Man
Základné informácie
Pôvod Anglicko
Žáner(-re) Art rock, trip hop,
dream pop
Pôsobenie 1987–súčasnosť
Vydavateľstvá One Little Indian
Snapper Music
Kscope
Epic Records
Resurgence/Voiceprint
3rd Stone Ltd.
Materiali Sonori
Burning Shed
Headphone Dust
Súvisiace články Porcupine Tree
King Crimson
Robert Fripp
Japan
Rain Tree Crow
Darkroom
Henry Fool
Samuel Smiles
Blackfield
IEM
Nosound
Webstránka no-man.co.uk
Členovia skupiny:
Tim Bowness
Steven Wilson
Bývalí členovia
Ben Coleman
Stuart Blagden

No-Mananglické art popové duo, ktoré vzniklo pôvodne ako No Man Is An Island (Except The Isle Of Man) v roku 1987. Založil ho spevák Tim Bowness a multiinštrumentalista Steven Wilson (neskôr známy vďaka projektu Porcupine Tree).

Skupina vyprodukovala šesť štúdiových albumov a množstvo singlov, a zbierok nahrávok. Pôvodne sa dvojica zaoberala výrobou na samploch založených proto-trip hop/ambient/electro-pop hudobných žánroch. Neskôr sa z projektu stala skupina, ktorá sa pokúšala o pesničkový mix inšpirovaný post rockom, minimalistickými nápadmi, ale aj metódami progresívneho rocku, džezu a súčasnou ambientnou hudbou. Ich experimentálny prístup k tvorbe aj vzhľadom na vývoj je veľmi ťažké stabilnejšie zaradiť k nejakému žánru.

História skupiny[upraviť | upraviť zdroj]

Počiatočné formovanie (1989-89)[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodný projekt pod názvom „No Man Is An Island (Except The Isle Of Man)“ bola sólová záležitosť pri spustení ktorej Steven Wilson v roku 1986 nahral inštrumentálnu kompozíciu s názvom „From A Toyshop Window“. Bola to zmes progresívneho rocku s synth popom. V roku 1987 sa Wilson na projekte spojil so spevákom, textárom a príležitostným hráčom na gitaru a klávesové nástroje, Timom Bownessom, ktorý v tom čase pôsobil v Liverpoolskej artpopovej formácii Plenty. Obidvaja muzikanti nahrali dve veľmi odlišné hudobné skladby: atmosféricky ladenú baladu „Faith's Last Doubt“ a drsnú kompozíciu „Screaming Head Eternal“. Obidve skladby neskôr vyšli na undergroundových kompilačných albumoch. Skladbu „Screaming Head Eternal“ vydal hudobný vydavateľ Plastic Head Records na kompilácii Expose it.

Bowness s Wilsonom potom nasledujúce dva roky spolupracovali v nahrávacom štúdiu. Niektoré ich výsledky vyšli neskôr na albume Speak. Ich hlavnou inšpiráciou boli minimalistickí, ktorí publikovali pod vydavateľstvom 4AD, ako napríklad This Mortal Coil, či ikony 60. rokov ako Nick Drake and Scott Walker.

Koncom roku 1988 sa k projektu pripojil huslista Ben Coleman. Spolu s gitaristom Stuartom Blagdenom, ktorý do kapely prišiel v roku 1989 získala už štvorčlenná kapela potenciál vystupovať na koncertoch. Skladba „The Hidden Art Of Man Ray“ bol jednou z tých na ktorých mali Coleman a Blagden svoj interpretačný podiel. V polovici roku 1989 vyšiel u vydavateľa Plastic Head Records skupine No Man Is An Island ich debutový singel, vo waltzovom rytme komponovaná balada s názvom „The Girl From Missouri“. Kapela bola ale s výslednou nahrávkou sklamaná. Svoje smerovanie videla skôr vo vývoji k agresívnemu synth-popu, ktorý nahrali na audio EP kazetu nazvanú „Swagger“. Zároveň sa rozlúčili s gitaristom Stuartom Blagdenom, ktorý bol rešpektovaný skôr ako hudobník zameraný na džez a latino hudbu.

Popové obdobie (1990-94)[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1990 si zoskupenie No Man Is An Island skrátilo názov na No-Man a stali sa triom, ktorého produkcia pozostávala zo spevu, gitary, hrania na husliach a samplovanej muziky. Potrebné zvuky wilson predprogramoval v hudobnom štúdiu. Inšpirovaný kapelami ako Public Enemy a A Tribe Called Quest, kapela spájala tanečné rytmy, hip-hopové prvky do art-popového zvuku. V júni roku 1990 už ako No-Man kapela vydala prvý singel, ktorým bola coververzia skladby „Colours“ od popovej hviezdy 60. rokov, Donovana Leicha. Singel sa dostal do časopisu Melody Maker, časopisu Sounds a do teletextového zoznamu „Singles Of The Week“, ktorý zverejňuje TV Channel 4. V októbri toho istého roku vydal reedíciu singlu liverpolský vydavateľ Probe Plus.

Záujem o singel „Colours“ podnietil hudobné vydavateľstvo One Little Indian (vydávalo v tom čase hudobné nosiče The Shamen a Björk) aby so skupinou No-Man uzavreli nahrávaciu zmluvu. Menežérom kapely sa odvtedy až do roku 1994 stal Keith Aspden. Počas tých štyroch rokov mala skupina značne pozitívnu podporu médií v Spojenom kráľovstve. Viackrát ich single boli zaradené medzi „Singles Of The Week“ v časopisoch Melody Maker, Sounds, či v írskom hudobnom časopise Hot Press. Dva single: „Days In The Trees“ a „Ocean Song“ sa dostali do nezávislých Top 20 hitov a singel „Taking It Like A Man“ sa v Spojených štátoch v rebríčku Billboard Top 40 dostal na 34. pozíciu.[1]

V apríli 1992 kapela No-Man vydala svoj debutový mini abum s názvom Lovesighs - An Entertainment a v októbri toho istého roku sa vydala na anglické koncertné turné. Koncerty absolvovalo šesť hudobníkov. Hrali s nimi traja bývalí členovia glam popovej kapely Japan: Mick Karn, Steve Jansen a hráč na klávesové nástroje Richard Barbieri. V máji roku 1993 skupina vydala svoj prvý plnohodnotný štúdiový album Loveblows & Lovecries - A Confession. V tom čase hrávala spolu s basgitaristom Silasom Maitlandom a s (nie príbuzným) hráčom na bicie nástroje Chrisom Maitlandom. Neskôr sa Wilson, Maitland a Barbieri spojili v projekte Porcupine Tree.

V roku 1994 kapele No-Man vyšiel druhý album Flowermouth. Bol to v porovnaní s debutom ambicióznejší projekt na nahrávaní ktorého sa podieľali hostia ako Barbieri, Jansen, Robert Fripp a Ian Carr. Album tiež demonštroval Bownessov a Wilsonov vplyv pestrou škálou štýlov od newyorkského minimalizmu, Milesa Davisa až po progresívny rock. Aj keď už Ben Coleman s kapelou nepôsobil, počas nahrávania albumu mal tento huslista dosť významný prínos vo väčšine jeho skladieb.

V roku 1994 skupina No-Man prestala na koncertoch vystupovať a na pódiá sa vrátila až v roku 2006.

Posun k art rocku (1995-2000)[upraviť | upraviť zdroj]

Dva albumy, ktoré No-Man vydali v roku 1995 uzatvárali prvú fázu ich existencie: ambientné prepracovanie materiálu albumu Flowermouth pod novým názvom Flowermix a kompilácia ambientných rarít a B-strán nazvaná Heaven Taste. Každou ďalšou nahrávkou sa ich produkcia svojim štýlom vyvíjala a približovala k tvorbe umelcov ako Talk Talk, David Sylvian, Radiohead, Scott Walker a Kate Bush. Od polovice 90. rokov No-Man vydávali rad albumov u vydavateľstiev Snapper Music a 3rd Stone/Adasam. Pri nahrávaniach im asistovali osobnosti ako Fripp, Barbieri, Jansen, Theo Travis a Pat Mastelotto. Kapela sa udržovala v povedomí ako kultová a mala pozitívne odozvy kritík.

Album z roku 1996, Wild Opera, a z nasledujúceho roku Dry Cleaning Ray predviedli kombináciu temného tanečného zvuku, experimentálneho art rocku a hlboký trip-hop. Zároveň udržali úroveň zručnosti prezentácie baladických tém. V roku 1998 kapela vydala na EP hudobný materiál pod názvom Carolina Skeletons. V roku 1999 skupina No-Man vydala kompiláciu väčšinou nevydaných nahrávok ich prvých ambientných songov z predošlej dekády pod názvom Speak.

Vývoj No-Man od roku 2000 po súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Na ambientný atmosférický štýl nahrávok kompilácie Speak nadviazal aj nasledujúci projekt kapely No-Man, ktorý vydali v roku 2001 pod názvom Returning Jesus. Do tohto projektu prebrali a rozšírili z minulosti aj džezové a progresívnym rockom ovplyvnené hudobné postupy, ktoré ich inšpirovali pri produkcii albumu Flowermouth. Záujem o No-Man v tomto období začal stúpať aj vďaka narastajúcemu úspechu Wilsonovho projektu Porcupine Tree.

Podpísanie zmluvy s vydavateľom Snapper Music posunulo v roku 2003 kapelu No-Man do nahrávacieho štúdia aby vydali album Together We're Stranger. Šlo o temnú nahrávku, symfonickú báseň, ktorá rozoberala v abstraktnej rovine témy rozpadu vzťahu a reakcie na úmrtie.

V roku 2006 No-Man mali na akcii vydavateľa Burning Shed počas Norwich Garage koncertné vystúpenie. Dňa 12. mája 2008 kapela zrealizovala ďalší projekt, Schoolyard Ghosts, za ktorý získala tie najlepšie recenzie vo svojej histórii. Časopis Classic rock album označil ako „skutočne povznášajúci“.[2] Na nahrávke v štúdiu sa zúčastnilo mnoho ďalšich hudobníkov ako Pat Mastelotto, Theo Travis, Gavin Harrison, Colin Edwin, Bruce Kaphan (bývalý člen American Music Club) a The London Session Orchestra (aranžoval ich Dave Stewart).

Dňa 27. mája 2008 bolo oznámené, že hudba od No-Man bude súčasťou filmovej snímky úspešného mladého filmára Dana Faltza, ktorý bude mať názov Weak Species.[3] Dňa 29. augusta 2008 mala prvýkrát po 15 rokoch kapela No-Man kompletný koncertný program v londýnskej Bush Hall.[4] Po tomto vystúpení nasledovali 3. a 4. septembra koncerty v Zoetermeeri (Holandsko) a v Düsseldorfe (Nemecko). Holandský koncert bol prvým vystúpením kapely mimo Spojeného kráľovstva.

V októbri roku 2009 kapela vydala dvojité DVD pod názvom Mixtaped. Obsahuje koncert kapely v Londýne, dokument o jej histórii a rôzne propagačné videá.[5] 22. decembra 2011 kapela cez ich Facebookový profil oznámila, že 27. februára 2012 budú pod názvom „Love and Endings“ publikované ich nové koncertné nahrávky, ktoré vznikli na Leamington Spa Assembly v októbri roku 2011.[6]

Zostava skupiny[upraviť | upraviť zdroj]

Súčasní členovia
  • Tim Bowness - spev, vokály (niekedy gitary, klávesy, sampling a programovanie) (1987–súčasnosť)
  • Steven Wilson - gitary, klávesy, programovanie, sampling, rôzne nástroje, vokály, inžiniering (1987–súčasnosť)
Bývalí členovia
  • Ben Coleman - husle (1988–1993)
  • Stuart Blagden - gitary (1989–1990)
Štúdiová spolupráca
Súčasní členovia koncertnej zostavy

Diskografia[upraviť | upraviť zdroj]

Štúdiové albumy[upraviť | upraviť zdroj]

Koncertné albumy
Kompilačné albumy
Videá

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku No-Man na anglickej Wikipédii.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Billboard.com - Artist Chart History - No-Man [online]. Billboard.com, [cit. 2008-05-28]. Šablóna:BillboardID/N/Šablóna:BillboardEncode/N/chart Dostupné online.
  2. Kscope » Blog Archive » No-Man European dates announced [online]. Kscope, 16 June 2008, [cit. 2008-06-20]. Dostupné online.
  3. Weak Species
  4. Bush Hall
  5. Tim Bowness diary 2008 [online]. Hotsdesign.co.uk, [cit. 2012-04-04]. Dostupné online.
  6. Prikbordfoto's [online]. Facebook, [cit. 2012-04-04]. Dostupné online.