Níšápúr

	Níšápúr; (per. نیشابور)
	mesto
	Panoráma dnešného Níšápúru
Štát	Irán
Provincia	Chorásán Razaví
Šahrestan	Níšápúr
Nadmorská výška	1 213 m n. m.
Súradnice	36°12′48″S 58°47′45″V / 36,21333°S 58,79583°V
Vznik	starovek, asi 3. storočie pred Kristom
Časové pásmo	UTC +3:30
- letný čas	UTC +4:30
	Poloha mesta na mape Iránu
	Wikimedia Commons: Nishapur
	Webová stránka: http://neyshabur.ir/home/
	OpenStreetMap: mapa
	Geografický portál

Súradnice: 36°12′48″S 58°47′45″V / 36,21333°S 58,79583°V

Níšápúr (iné mená pozri nižšie) je mesto na severovýchode Iránu. Mesto sa nachádza v širokej, dobre zavlažovanej a úrodnej nížine na južnom úpätí pohoria Bínálúd. V minulosti viackrát zmenilo polohu. V okolí sa pestujú obilniny a bavlna. Medzi mestské odvetvia patrí poľnohospodársky priemysel a výroba kobercov a keramiky. Po ceste a železnici s je mesto spojené s Teheránom a Mašhadom. V roku 2006 malo 208 860 obyvateľov.^[1]^[2]

Mená

po perzsky: نیشابور
v prepise: Níšápúr^[3] (iné prepisy: Nišápúr^[4], Nišápur^[5]^[6], Nišapúr^[4], Níšápur^[7], niekedy aj Níšábúr^[8]
meno pochádza zo starovekého név-šápúr, odvodeného od jeho zakladateľa Šápúra I., významovo približne: spravodlivé, dobré mesto Šápúra^[9]
v novoperzštine aj Néšápúr^[2] (nesprávne aj: Nejšápúr^[8]), v stredoveku vyslovované Níšávúr^[2], v stredoperzštine aj Névšáhpuhr^[8]
po arabsky: Najsábúr, Nisábur alebo Nísábúr, v klasickej arabčine: Najšábúr^[2]^[9]^[10]
v minulosti nieslo aj čestný názov Íránšahr^[2]
po armén. Niu-Šapuh^[2]^[10]

História

História mesta siaha do staroveku. Jeho zakladateľom bol zrejme perzský kráľ Šápúr I. vládnuci v 3. storočí pred Kristom. Podľa niektorých názorov však staroveké mesto nebolo založené do čias Šápúra II.^[2] Je možné, že bolo Šápúrom II. prestavané.^[9] V tomto období patrilo spolu s Mervom, Herátom and Balchom k štyrom najväčším mestám Chorásánu, bolo centrom regiónu Abaršahr. V 5. storočí slúžilo ako rezidencia sásánovského panovníka Jazdkarta II. Neďaleko mesta sa tiež nachádzal Burzín-Mihr (aj Ádur Burzén-Mihr), jeden z troch najposvätnejších zoroastrijských chrámov ohňa v období Sásánovcov.^[1]^[2]^[10] Ide možno o dnešný Kuh-e Benálúd. Od 5. storočia bolo mesto aj sídlom nestoriánskeho biskupa.^[9]

Niekedy v rokoch 651/652 mesto dobyl arabský správca Basry Abd Alláh ibn Ámir. Arabská nadvláda viedla k strate predošlého významu. V meste dokonca nesídlila ani stála vojenská posádka. V rokoch 656/7 Arabi o mesto prišli počas vnútorných sporov medzi Alím a kalifom Mu'avíjom. Vlády v meste sa ujal Péróz III., syn Jazdkarta III. a dcéry posledného sásánovského správcu mesta Kanáranga.^[2] Do rúk kalifátu sa mesto znovu dostalo asi o desať rokov po tom, čo Mu'ávija I. Alího porazil a vyslal Abd Alláha, aby znovu dobyl Chorásán a Sidžistán. V nasledujúcom období mesto spravovali umajjovskí správcovia. Z nich zrejme najvýraznejší bol Abd Alláh ibn Cházim, ktorý proti Umajjovcom povstal, no bol porazený. Mesto následne stratilo svoj význam, pretože bolo zatienené Arabmi preferovaným Mervom.^[2]^[9]^[10]

Nová kapitola dejín mesta sa začala s príchodom lokálnej perzskej dynastie Táhirovcov. Táhirovec Abdulláh bin Táhir (aj Abd Alláh ibn Táhir) urobil mesto svojim hlavným sídlom a Níšápúr vo významností čoskoro predbehol Merv. Podieľ na tom mali aj lepšie klimatické podmienky v okolí mesta. Darilo sa poľnohospodárstvu i výrobe textilu. Stalo sa tiež kultúrnym centrom. V roku 863 Chorásán dobyli Saffárovci (Ja`kúb ibn al-Laíth as-Saffár), čím sa územie dostalo do víru bojov. Striedavo prevládal vplyv Saffárovcov a iných miestnych vodcov. Pokoj krajine priniesla až vláda Sámánovcov, ktorých panovník Ismá‘íl ibn Ahmad mesto v roku 900 dobyl.^[2]^[9]^[10]

Pod sámánovskou nadvládou mesto prosperovalo a bolo hlavným mestom provincie Chorásán. V meste sa obzvlášť darilo výrobe keramiky a luxusných látok. Dobrá hospodárska situácia znamenala vznik silnej vrstvy patricijského meštianstva, ktorú reprezentovali obchodníci, remeselníci, úradníci a učenci. V meste pôsobili významní moslimskí teológovia a právnici z dvoch hlavných madháb - hanafí a šáfií. Koncom 10. storočia v Níšápúre pôsobila tiež asketická a pietistická sekta kerrámíjja. Menšinovo boli v meste zrejme zastúpení aj prívrženci Alího a hnutia mu’tazily. Arabskí historici mesto v tomto období popisujú ako husto zaľudnené sídlo rozdelené na 42 častí. Jeho súčasťou bola mestská citadela, správne mesto a predmestie. Medzi významné budovy patrila saffárovská mešita vystavaná Amrom, verejný trh nazývaný al-Mu'askar a dva veľké paláce. Mesto bolo obohnané viacerými hradbami, citadela mala dve brány, mesto štyri. Opevnené bolo aj predmestie. Mesto a mestské záhrady boli zavlažované sústavou kanálov z neďalekého vodného toku Saghávar, vďaka čomu bolo najúrodnejšou oblasťou v Chorásáne.^[2]^[9]^[10]

V roku 1037 mesto dobyl seldžucký vodca Tugril Beg I., ktorý ho dočasne ustanovil hlavným mestom Seldžuckej ríše. Pre seldžuckú expanziu na západ Níšápúr čoskoro vystriedal Rajj a iné mestá. Istý čas v Níšápúre prebýval seldžucký panovník Alp Arslán a vezír Nizám al-Mulk. Súčasťou ríše Seldžukovcov bolo mesto až do roku 1142, keď ho za vlády Ahmada Sandžara dočasne okupovala Chórezmská ríša. V roku 1153 mesto vyplienili oguzskí Turci, čo viedlo k tomu, že väčšina obyvateľov utiekla do predmestia Šádjách (aj Šádják), ktoré bolo rozšírené a opevnené. Mestu vládli formálne seldžuckí správcovia, ktorí avšak v skutočnosti vystupovali ako samostatní vládcovia. Postupne sa pri moci vystriedali al-Mu'ajjid (Mo’ajjed-ad-Dín Aj Aba), Tughán Šáh Abú Bakr a Sandžar Šáh. Začiatkom leta 1187 mesto dobyl chórezmský panovník Tekiš Šáh a mesto ríša vo svojej držbe udržala až do roku 1202, keď ho dobyli Ghórovci (či Ghúrovci).^[2]^[9]^[10]

Prosperita mesta v tomto období výrazne poklesla. Dlhotrvajúce ničivé vojny, povstania a zemetrasenia v rokoch 1145 a 1208 mali ničivé následky. Popis zdevastovaného sídla z tohto obdobia podáva cestovateľ Jákut, ktorý mesto v roku 1216 navštívil. Osud starého mesta bol spečatený v roku 1221, keď ho dobyli a zrovnali so zemou Mongoli na čele s Tolujchánom. Hoci sa mesto čoskoro obnovilo, jeho zlaté časy boli dávno preč. Nové mesto bolo vystavané na mieste bývalého predmestia Šádjách a na tomto mieste bolo mesto obnovené aj po ničivom zemetrasení v roku 1280.^[2]^[9]^[10]

V 14. storočí mesto podľa perzského učenca Hamdulláha Mustaufího al-Kazvíního opäť prosperovalo a Ibn Battúta ho dokonca pre jeho produktivitu a úrodnosť nazval Malým Damaškom. Chválil tiež miestne madrasy. V nasledujúcom období začal význam mesta upadať.^[2] Po rozpade Mongolskej ríše sa stalo súčasťou ríše Ílchánovcov, v 30. rokoch 14 storočia ho získali Sarbadárovci. V roku 1381 sa stalo súčasťou ríše Tímúra. Vplyv mesta opäť upadol, pretože Tímúrovci preferovali Samarkand a Herát. Neskôr Sáfíjovci, ktorí mesto získali, vybudovali ako nové centrum Chórásánu Mašhad.^[9]

Španielsky cestovateľ Ruy González de Clavijo Níšápúr v roku 1404 popisuje ešte ako veľké a prosperujúce mesto, už o rok neskôr však bolo zničené ničivým zemetrasením. Dnešné mesto bolo preto vybudované asi 5 kilometrov severozápadne. Na počiatku vlády Abbása I. bolo mesto viackrát napadnuté Uzbekmi (Abdulláh II. z rodu Šajbánovcov) a v rokoch 1750/1 bolo spolu s ďalšími chorásánskymi mestami dobyté a vyplienené Afgáncom Ahmadom Šáhom Dorránym. Afgánski správca Abbás-koli mesto prestaval. V roku 1796 sa stalo súčasťou kádžárovskej Perzie.^[9]

Mesto malo v 19. storočí stále hradby, počet obyvateľov západní cestovatelia odhadli iba na 8 000 v roku 1845 a 10 000 v roku 1889. Koncom 19. storočia mal mať Níšápúr živý a rozsiahly bazár a kolóniu arménskych obchodníkov. Neďaleko mesta v Bár-e Ma'den sa ťažili tyrkysy.^[9]

V meste sa nachádzajú hrobky Omara Chajjáma a Faríduddína Muhammada Attára.^[9]^[10]

Významné osobnosti

Údaje podľa:^[2]^[9]^[10]^[11]

Abú Muhammad Džuvajní (10. – 11. storočie), moslimský učenec, teológ a právnik
Abu 'l-Ma'álí al-Džuvajní (11. storočie), moslimský učenec, teológ a právnik, syn Muhammada Džuvajního, prezývaný aj Imám al-Ḥaramain
Muslim ibn al-Hadždžadž Níšápúri (9. storočie), moslimský učenec
Abú Bakr Muhammad ibn Išák (9. – 10. storočie), moslimský učenec, askéta, vodca hnutia kerrámíjja
al-Hákim al-Najsábúrí (aj Ibn al-Bajji', 933 – 1014), moslimský učenec, tradicionalista
Abú Mansúr al-Tha'álibí (9. – 11. storočie), perzský spisovateľ
Hasanak Míkáli (10. – 11. storočie), vplyvný minister Mahmúda z Ghazny
Kušajrí (* 986), moslimský mystik, súfi
Omar Chajjám (okolo 1021 – 1122), perzský vedec, matematik, astronóm a básnik z
Hadži Bektaš Veli (13. storočie), moslimský mystik a filozof
Faríduddín Muhammad Attár († asi 1229), perzský básnik a mysliteľ
Fattáhí Níšábúrí, perzský básnik z 15. storočia
Kamál al-Molk (* 1848 – † 1940), perzský maliar, zomrel v meste
Gholamali Baratzadeh (* 1985), iránsky reprezentant v športovom lezení

Galéria

Mauzóleum Faríduddína Muhammada Attára
Vlaková stanica v meste
Kultúrny komplex Azizi
Bibi Šatia, mauzóleum a mešita
Rezidencia Amín al-Islámi, iránska kultúrna pamiatka
Starý dom v meste, iránska kultúrna pamiatka
Portál starého domu Idiani v Níšápúre, iránska kultúrna pamiatka
Portál mešity Abú al-Fádl Takijáh
Mešita Mahdia
Bazár v Níšápúre
Abbasi karavanserail
Socha matky v meste
Socha Háfiza Širázího
Námestie slobody v Níšápúre
Íván v hrobke Omara Chajjáma

Referencie

↑ ^a ^b Neyshābūr In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-12-21]. Dostupné online. (po anglicky)
↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ ^j ^k ^l ^m ⁿ ^o ^p NISHAPUR In: Historic Cities of the Islamic World. Leiden, Boston : BRILL, 2007. ISBN 978-90-04-15388-2. S. 421 – 423. (po anglicky)
↑ keramika In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2020-12-21]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
↑ ^a ^b Slovenské pohľady (Martin: Matica slovenská), 2005, s. 246. Dostupné online.
↑ MORANT, Henry de. Dějiny užitého umění: od nejstaršich dob po současnost. Praha : Odeon, 1983. S. 545. (po česky)
↑ TAUER, Felix. Svět islámu. Dějiny a kultura. 2. Vyd. Praha : Vyšehrad, 2006. ISBN 80-7021-828-2. S. 111n, 200, 283.
↑ Historická revue. Zväzok 20. Bratislava : KLEIÓ, 2009. Dostupné online. S. 24.
↑ ^a ^b ^c NOVÁK, Ľubomír. Iránske jazyky a dialekty [online]. Masarykova univerzita v Brne, [cit. 2020-12-22]. S. 37. Dostupné online. ^{[nefunkčný odkaz]}
↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ ^j ^k ^l ^m ⁿ NISHAPUR i. Historical Geography and History In: Encyclopaedia Iranica [online]. [Cit. 2020-12-22]. Dostupné online.
↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ ^j NISHAPUR In: The Encyclopaedia of Islam. Ed. C. E. Bosworth, E. van Donzel, W. P. Heinrichs, G. Lecomte et al. 2nd Ed. Vol. VIII. NED – SAM. Leiden : E. J. Brill, 1995. ISBN 90-04-09834-8. S. 62 – 64. (po anglicky)
↑ MCGREAL, Ian P. Velké postavy východního myšlení: slovník myslitelů. Praha : Prostor, 1998. ISBN 978-80-85190-93-9. S. 528. (po česky)

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Níšápúr

Externé odkazy

[:0-1] Neyshābūr In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-12-21]. Dostupné online. (po anglicky)

[HCIW-2] ↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ ^j ^k ^l ^m ⁿ ^o ^p NISHAPUR In: Historic Cities of the Islamic World. Leiden, Boston : BRILL, 2007. ISBN 978-90-04-15388-2. S. 421 – 423. (po anglicky)

[3] ramika In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2020-12-21]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.

[SP-4] Slovenské pohľady (Martin: Matica slovenská), 2005, s. 246. Dostupné online.

[5] MORANT, Henry de. Dějiny užitého umění: od nejstaršich dob po současnost. Praha : Odeon, 1983. S. 545. (po česky)

[:TAU-6] TAUER, Felix. Svět islámu. Dějiny a kultura. 2. Vyd. Praha : Vyšehrad, 2006. ISBN 80-7021-828-2. S. 111n, 200, 283.

[7] Historická revue. Zväzok 20. Bratislava : KLEIÓ, 2009. Dostupné online. S. 24.

[:1-8] NOVÁK, Ľubomír. Iránske jazyky a dialekty [online]. Masarykova univerzita v Brne, [cit. 2020-12-22]. S. 37. Dostupné online. ^{[nefunkčný odkaz]}

[:2-9] ↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ ^j ^k ^l ^m ⁿ NISHAPUR i. Historical Geography and History In: Encyclopaedia Iranica [online]. [Cit. 2020-12-22]. Dostupné online.

[:IS2-10] ↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ ^j NISHAPUR In: The Encyclopaedia of Islam. Ed. C. E. Bosworth, E. van Donzel, W. P. Heinrichs, G. Lecomte et al. 2nd Ed. Vol. VIII. NED – SAM. Leiden : E. J. Brill, 1995. ISBN 90-04-09834-8. S. 62 – 64. (po anglicky)

[11] MCGREAL, Ian P. Velké postavy východního myšlení: slovník myslitelů. Praha : Prostor, 1998. ISBN 978-80-85190-93-9. S. 528. (po česky)

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]

[9]

[10]

[11]