Obliehanie Szigetváru

Umelecké vyobrazenie Obliehania Szigetváru od autora Antonia Lafreriho, rok 1566.

Obliehanie Szigetváru (po slovensky Sihoť) bola jedna z vojenských operácii v južnom Zadunajsku v dňoch 5. augusta až 7. septembra roku 1566 počas vojny medzi Habsburgovcami a Osmanskou ríšou v rokoch 1552 až 1568. Obliehanie trvajúce mesiac a dva dni sa skončilo vojenskou porážkou kresťanskej armády pod vedením chorvátskeho bána Mikuláša IV. Šubica Zrínskeho. Išlo taktiež o poslednú vojenskú výpravu už sedemdesiatjedenročného osmanského sultána Sülejmana I. Nádherného, ktorý sa však víťazstva vlastnej armády nedožil.

Predohra

Turecký nástup v dolnom Zadunajsku svedčil o tom, že Turci budú chcieť izolovať od západu pevnosť Sihoť, ktorá bola po páde Päťkostolia (Pécs) od roku 1543 najsilnejšou baštou kresťanských vojsk v celom Zadunajsku, pričom mala kľúčové postavenie pri obrane územia medzi Blatenským jazerom a Drávou. Osmanské vojská pod vedením budinského pašu úspešne obľahli Sihoť v roku 1556. Oslobodzovacie vojská sa pod velením palatína Tomáša Nádašdyho zhromaždili pri Kaniži (Nagykanizsa) a obľahli Babócsu, ktorá bola od roku 1555 v držbe Turkov. Touto protiofenzívou donútili budinského pašu, aby prerušil obliehanie Sihote a obrátil sa proti Nádašdymu. Pri Babócsi sa úspešne rozvinula bitka, v ktorej Zrínsky na čele svojho jazdectva osemkrát odrazil pokusy Turkov prekročiť rieku a nasledujúci deň úspešne bránil ústupový manéver uhorských vojsk. V dôsledku tejto vojenskej akcie bola pevnosť Sihoť oslobodená z tureckého zovretia a Zrínsky sa potom zúčastnil oslobodzovania menších hradov v okolí samotnej pevnosti.

Postup osmanskej armády na sever

Koncom júna roku 1566 vtiahla veľká turecká armáda na čele so sultánom Sülejmanom I. do Uhorska. Až k mestečku Zemun, ležiacom v najjužnejšom cípe Uhorska naproti Belehradu, sa sedmohradský knieža Ján Žigmund Zápoľský vybral holdovať sultánovi. Dôležité boli rozhovory o spoločnom postupe. Sultán plánoval viazať habsburské vojská útokom na niektoré pevnosti a Ján Žigmund mal začať ťaženie od východu a zaujať zvyšok krajiny pod kontrolou kráľa Maximiliána I. Zdalo sa, že tentokrát už nič nemôže odvrátiť definitívny koniec vlády Habsburgovcov nad Uhorskom lenže osud chcel inak. Začiatkom augusta vojská osmanských Turkov obľahli hrad Sihoť.

Útok a obkľúčenie pevnosti

Zrínsky vedie obrancov Szigetu na posledný výpad.

Počas prvých augustových dní roku 1566 osmanské vojská sultána Sülejmana I. dorazili pod hradby Sihote. Posádke hradu sa však ešte pred ich príchodom podarilo úspešne zlikvidovať neočakávaným útokom časť tureckého predvoja priamo v poli, pričom následne sa stiahla za múry mesta. Sihoť bola v tom čase považovaná za silnú pevnosť. Z južnej strany hrad bránili mestské opevnenia s vodnými priekopami, zo západu ťažký močaristý terén. Útok sa teda očakával z východnej strany. Posádka pevnosti pozostávala z úplného počtu 2 200 mužov, posila v podobe 800 nemeckých žoldnierov však nestihla včas vtiahnuť za múry mesta. V hrade bolo rozmiestnených 54 diel aj dostatok munície, ktorá mala vystačiť až do Vianoc. Turecké sily pod vedením Mehmeda Sokoloviča sa odhadovali na 100 tisíc mužov. Bolo medzi nimi aj 12-tisíc janičiarov spolu s elitou tureckého delostrelectva. Sám sultán Süleyman I. do tábora dorazil dňa 5. augusta. Je zaujímavým svedectvom dobovej vojenskej etikety, že Zrínsky nechal na jeho počesť mestské múry vyzdobiť červenými kobercami. Po čase však boli tieto múry pokryté červenou farbou krvi obrancov ale aj obliehajúcich.

Dňa 7. augusta sa začal útok proti novému mestu. O dva dni ešte Zrínskeho jazdectvo podniklo výpad, ale slabé múry sa už nepodarilo brániť a tak dal Zrínsky túto časť podpáliť, s tým, že sa stiahol do starého mesta. Turci od 10. augusta začali ostreľovať južnú a východnú časť starého mesta. Ostreľovanie, ktoré trvalo deväť dní, bolo prerušované viacerými výpadmi posádky, v rámci ktorých sa podarilo prekaziť úsilie Turkov o odvodnenie priekop. Straty na oboch stranách sa zvyšovali najmä po veľkom protiútoku hradnej posádky dňa 19. augusta, keď boje v prielomoch hradieb trvali celý deň. Večer Zrínsky nariadil ústup do samotného hradu. Asi polovica jeho vojenskej posádky už padla, ale odhodlanie brániť hrad nepoľavilo. Turci zintenzívnili obliehanie, odvodnili okolie a začali budovať vysoké násypy na priblíženie k hradbám pevnosti. Násypy svojou výškou presahovali bašty hradu. Proti takémuto systému obliehania ešte neboli vyvinuté prostriedky. Popri tom veľkovezír sústredil paľbu diel na tzv. Nádašdyho baštu, ktorá však tento nápor nevydržala a zrútila sa. Nasledoval útok Turkov, lenže Zrínsky ho však s veľkými stratami odrazil. Po dobudovaní druhého násypu Turci zaútočili aj proti bašte na severozápade a pod velením samotného sultána, ktorý dňa 29. augusta poslednýkrát sadol na koňa, podnikli všeobecný útok. Ich úsilie stálo Turkov približne 10-tisíc obetí, ale útok stroskotal. Okrem týchto vojenských strát u Turkov sa aj posádka kresťanských vojakov hradu stenčila na 900 mužov. Dňa 4. septembra sa janičiarom podarilo vyhodiť do vzduchu Nádašdyho baštu, pričom ich útok opäť stroskotal na obrannom postavení, ktoré nechal Zrínsky urýchlene vybudovať za baštou. Nasledujúci deň však z neznámych dôvodov vybuchol sklad pušného prachu a hneď nato vypukol požiar, čo vojská osmanských Turkov využili na ďalší útok a zatlačili obrancov, ktorých ostalo nažive už iba 300, do vnútorného hradu. Ten pozostával z malej pevnosti asi 40 metrov s jarkom a so sklápacím mostom. Zrínsky však už nemal dostatok vody ani streliva a disponoval iba s dvoma delami. Jeho postavenie sa bez pomoci zvonku stalo beznádejným. Výzvu osmanských Turkov, aby sa poddal, však odmietol.

Záver obliehania a jeho dôsledky

Osmanský sultán Selim II. Opilec vládol v rokoch 1566 až 1574.

Ráno, dňa 6. septembra roku 1566 sa podarilo útočníkom zapáliť všetok horľavý materiál, ktorý sústredili okolo pevnosti a následne zintenzívnili delostreleckú paľbu. Bolo už rozhodnuté. Nadránom nasledujúceho dňa si Mikuláš IV. Zrínsky obliekol slávnostný šat, prehovoril k svojim vojakom, nechal spustiť padací most a na čele preživších 300 bojovníkov podnikol posledný výpad. Po krátkom boji bol zranený a napokon aj usmrtený. Dôsledkom tohto obliehania zahynula celá vojenská posádka pozostávajúca z úplného počtu 2 200 mužov.

Napriek tomu, že Osmanská ríša ukázala materiálnu ale aj početnú prevahu, stratila viac než 20 tisíc vojakov. Oveľa horšia bola strata pre samotné velenie armády, keď dňa 5. septembra 1566, dva dni pred pádom Sihote sultán Süleyman I. v poľnom tábore uprostred svojho stanu zomrel. Veľkovezír, ktorý viedol samotné obliehanie, sa rozhodol jeho smrť držať v tajnosti, kým sa vlády neujme následník trónu. Sülejmanovo telo bolo zabalzamované, pričom ho až tri týždne prenášali späť do vlasti pripevneného na nosidlách. Dňa 30. septembra roku 1566 nastúpil v Istanbule na trón nový turecký sultán Selim II. Opilec. Práve po jeho nástupe na stolec sultána bola oznámená smrť Sülejmana I. Po jeho smrti však nastal úpadok Osmanskej ríše a jej moci. Nový nástupca Sülejmana I., jeho syn Selim II., už nezdedil otcovu výbojnú povahu, ale prevládli v ňom rusko-poľské gény jeho matky, krásnej otrokyne Anastázie Lisovskej, do ktorej sa Süleyman I. zaľúbil. Aj napriek tomu, že to bolo v rozpore s moslimskou vierou, Selim II. holdoval vínu natoľko, že sa mu zúčastniť vojenskej výpravy osobne vôbec nechcelo.

Odkazy v umení

O páde hradu, smrti jeho obrancov a hrdinstve ich veliteľa sa píše taktiež v jednej z najkrajších slovenských historických piesní z roku 1566 – Písni o Sigetském zámku. V zime 1646 až 1647 napísal chorvátsky bán Mikuláš VII. Zrínsky, pravnuk legendárneho obrancu Sihote hrdinskú epopej pod názvom Sihotské nebezpečenstvo v ktorej vzal hold svojmu slávnemu predkovi. Zverejnená bola až v roku 1651.

• 
  Titulná strana epopeje Sihotské nebezpečenstvo (1651).
• 
  Pomník hláv Mikuláša IV. Zrínskeho (vľavo) a osmanského sultána Sülejmana I. (vpravo) v Parku maďarsko-tureckého priateľstva v Csertő na juhozápade Maďarska vyhotovený v roku 1994.

Literatúra

• KÓNYA, Peter, a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). [2. vyd.] [Bratislava] : Citadella, 2014. 787 s. ISBN 978-80-89628-59-9.

Pozri aj

• Osmansko-habsburské vojny

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ottoman–Habsburg wars na anglickej Wikipédii.