Occamova britva

Occamova britva (Viliam z Ockhamu) je princíp ekonómie myslenia, podľa ktorého sa súcna nemajú zmnožovať, ak to nie je nevyhnutné (Entia non sunt multiplicanda praeter necessitatem). Z toho vyplýva, že esencie (podstaty) sú zbytočné a iluzórne súcna, pretože poznanie sa vytvára len na základe skúsenosti a logiky.

Occamova britva sa dá interpretovať dvoma mierne odlišnými spôsobmi. Prvý možno opísať takto:

Ak pre nejaký jav existuje viacero vysvetlení, je lepšie uprednostniť to najmenej komplikované.

Užšie chápanie Occamovej britvy sa týka časti jednej teórie:

Ak nejaká časť teórie nie je na dosiahnutie výsledkov nevyhnutná, do teórie nepatrí.

História

Korene toho, čo sa stalo známym ako Occamova britva, možno sledovať v prácach filozofov ako John Duns Scotus (1265 – 1308), Tomáš Akvinský (c. 1225 – 1274) a dokonca Aristoteles (384 – 322 pred Kr.) (Charlesworth 1956). Termín Occamova britva sa prvýkrát objavil v roku 1852 v prácach Sira Williama Rowana Hamiltona (1805 – 1865), dávno po Occamovej smrti približne v roku 1349. Occam nevymyslel termín "britva", takže jeho asociácia s ním môže byť daná frekvenciou a efektívnosťou s akou ju využíval (Ariew 1976). A hoci formuloval princíp rôznymi spôsobmi, najpopulárnejšia verzia "britvy" nebola napísaná ním, ale človekom menom John Ponce z Corku v roku 1639 (Thorburn 1918).

Použitie vo vede

Occamova britva je jedným zo základných princípov či postupov, na ktorých úspešne stavia i súčasná veda. Occamova britva rieši problém nekonečnej rozmanitosti teórií, ktoré vedú k rovnakým výsledkom. Napríklad k Newtonovmu gravitačnému zákonu možno sformulovať alternatívnu teóriu, ktorá vraví, že gravitačná sila je v skutočnosti polovičná než podľa Newtonova zákona, a zvyšok spôsobujú inak neviditeľní a nemerateľní trpaslíci, ktorí telesá postrkujú tak, aby sa zdanlivo chovali podľa Newtonovho zákona. Trpaslíci však s postrkovaním prestanú v roku 2042, čo bude znamenať koniec známych fyzikálnych zákonov. Occamova britva z nespočetného množstva takýchto alternatívnych teórií vyberá práve Newtonov zákon, ktorý žiadnych trpaslíkov nepotrebuje.

Zdroje

• ARIEW, Roger (1976). Ockham's Razor: A Historical and Philosophical Analysis of Ockham's Principle of Parsimony. Champaign-Urbana, University of Illinois.
• Charlesworth, M. J. (1956). "Aristotle's Razor". Philosophical Studies (Ireland) 6: 105 – 112.
• Thorburn, W. M. (1918). "The Myth of Occam's Razor". Mind 27 (107): 345 – 353.

Externé odkazy

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.