Occamova britva

Occamova britva (Viliam z Ockhamu) je princíp ekonómie myslenia, podľa ktorého sa súcna nemajú zmnožovať, ak to nie je nevyhnutné (Entia non sunt multiplicanda praeter necessitatem). Z toho vyplýva, že podstaty sú zbytočné a iluzórne súcna, lebo vedenie sa vytvára len na základe skúsenosti a logiky.

Occamova britva sa dá interpretovať dvomi mierne odlišnými spôsobmi. Prvý sa dá opísať takto:

Ak na nejaký jav sú viaceré vysvetlenia, je lepšie uprednostniť to najmenej zložité.

Užšie chápanie Occamovej britvy sa týka časti jednej teórie:

Ak nejaká časť teórie nie je na dosiahnutie výsledkov nevyhnutná, do teórie nepatrí.

História

Korene toho, čo sa stalo známym ako Occamova britva, sa dajú vysledovať v prácach filozofov ako John Duns Scotus (1265 – 1308), Tomáš Akvinský (c. 1225 – 1274) a dokonca aj Aristoteles (384 – 322 pred Kr.) (Charlesworth 1956). Termín Occamova britva sa po prvý raz objavil v roku 1852 v prácach Sira Williama Rowana Hamiltona (1805 – 1865), dávno po Occamovej smrti približne v roku 1349. Occam nevymyslel termín "britva", takže jeho asociácia s ním môže byť daná frekvenciou a efektívnosťou s akou ju využíval (Ariew 1976). A hoci formuloval princíp rozličnými spôsobmi, najpopulárnejšiu verziu "britvy" nenapísal on, ale človek menom John Ponce z Corku v roku 1639 (Thorburn 1918).

Použitie vo vede

Occamova britva je jeden zo základných princípov či postupov, na ktorých úspešne stavia aj súčasná veda. Occamova britva rieši problém nekonečnej rozmanitosti teórií, ktoré vedú k rovnakým výsledkom. Napríklad k Newtonovmu gravitačnému zákonu možno sformulovať alternatívnu teóriu, ktorá vraví, že gravitačná sila je v skutočnosti polovičná ako podľa Newtonova zákona a zvyšok spôsobujú inak neviditeľní a nemerateľní trpaslíci, ktorí telesá postrkujú tak, aby sa zdanlivo správali podľa Newtonovho zákona. No trpaslíci s postrkovaním prestanú v roku 2042, čo bude znamenať koniec známych fyzikálnych zákonov. Occamova britva si z nespočetného množstva takýchto alternatívnych teórií vyberá práve Newtonov zákon, ktorý žiadnych trpaslíkov nepotrebuje.

Zdroje

• ARIEW, Roger (1976). Ockham's Razor: A Historical and Philosophical Analysis of Ockham's Principle of Parsimony. Champaign-Urbana, University of Illinois.
• Charlesworth, M. J. (1956). "Aristotle's Razor". Philosophical Studies (Ireland) 6: 105 – 112.
• Thorburn, W. M. (1918). "The Myth of Occam's Razor". Mind 27 (107): 345 – 353.

Externé odkazy

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.