Panstvo (sociológia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Panstvo je „kategória, ktorá opisuje štruktúru mocenského usporiadania spoločnosti“.[1] Zaviedol ju Max Weber.[2]

Max Weber rozlišuje tri typy panstva, podľa koncepcie sformulovanej v eseji Die drei reinen Typen der legitimen Herrschaft, vydanej v roku 1958, po autorovej smrti. Líšia sa motívom konania ľudí a dôvodom, prečo boli ľudia ochotní veriť v existenciu takejto autority. Táto koncepcia autority vychádza zo sociálnej nerovnosti a to najmä z nerovnosti v prístupe k moci. Legitímnu politickú moc nazýva Weber panstvo.[3]

Formy panstva[upraviť | upraviť kód]

Charizmatické panstvo[upraviť | upraviť kód]

Tento typ panstva sa podľa Maxa Webera opiera o silu osobnosti autority, resp. o jeho charizmu. Ide o vodcu, ktorého misie a vízie inšpirujú ostatných. Táto autorita je založená na mimoriadnych vlastnostiach jednotlivca. Max Weber videl charizmatického vodcu na čele nového sociálneho hnutia, ktorý pripomína náboženského proroka s nadprirodzenými schopnosťami.[4] Príkladom charizmatického panstva môže byť tiež vodca vo vojne alebo demagóg v parlamente, ktorého ľudia nepočúvajú na základe tradície alebo zákona, ale kvôli tomu, že v neho veria. Ďalším príkladom sú diktátori, ktorí dokázali mobilizovať masy, ktoré slepo verili v ich schopnosti a podporovali ich.

Tradičné panstvo[upraviť | upraviť kód]

Ide o typ autority, ktorá je založená na spoločenských zvykoch a tradíciách. Je legitimizovaná posvätnosťou tradícií a má tendenciu byť iracionálna a zachováva status quo. Tradičná autorita je typická pre feudalizmus alebo patrimonializmus. Max Weber hovorí, že v tomto type panstva je v spoločnosti akceptované zvykové právo jednotlivca alebo skupiny, ktoré ich oprávňuje získať mocenskú funkciu bez toho, aby došlo k odporu zo strany podriadených. Tento typ panstva sa vyskytoval najmä v kmeňovej, rodinnej alebo klanovej štruktúre, kde vodcom bol kňaz, náčelník, hlava rodiny alebo patriarcha.[5] Ako príklad takejto autority možno uviesť Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, kde kráľ a kráľovná musia patriť k určitému rodu, aby mohli zastávať túto pozíciu.

Legálno-racionálne panstvo[upraviť | upraviť kód]

Tento typ panstva je charakterizovaný viazanosťou na zákony, právnu racionalitu, právnu legitimitu, byrokraciu a na prirodzené právo.[6] Poslušnosť ľudí už nie je viazaná na osobu vodcu, či už tradičného alebo charizmatického, ale ľudia sa riadia súborom jednotných zásad a veria úradníkom, ktorí sú povýšení do úradov na základe zákona a ktorí vydávajú príkazy. Weber tvrdil, že príkladom legálno-racionálnej panstva je politická alebo ekonomická byrokracia. Ako príklad takejto autority môžeme uviesť moderné politické štáty a súkromné a verejné spoločnosti. Max Weber tvrdil, že vývoj moderného štátu je totožný s vývojom moderného úradníctva a byrokratickej organizácie.[7]

Tieto formy panstva nie sú vymedzené ako stupne historického vývoja, ale ako tri ideálne typy autority a preto sa táto klasifikácia autority stala základom pre tvorbu iných typológií autority.[5]

Teóriu legitímnej autority podľa Maxa Webera je možné aplikovať aj na reálnu situáciu, ktorá sa odohrala v roku 2003, kedy bol vyvíjaný tlak na Spojené štáty americké, aby začali inváziu do Iraku. V tomto prípade sa najviac prejavila charizmatická autorita, ktorá bola stelesnená v osobe prezidenta Spojených štátov amerických Georga Walkera Busha. Aj napriek tomu, že mal málo skúsenosti s vojnou, dokázal si získať dôveru občanov a presvedčiť ich, že je nutné uskutočniť inváziu do Iraku. Jeho vystupovanie v médiách a neustále medializovanie jeho hrozby voči Iraku spôsobili, ako ukázali aj uskutočnené prieskumy, že ľudia mu boli ochotní veriť vo všetkom, čo chcel urobiť a preto mal ich podporu.[7] Tu sa prejavili znaky charizmatickej autority, ktorá je založená na osobe lídra a na spojitosti medzi ním a jeho nasledovateľmi.


Legálno-racionálne panstvo je charakterizované mocou byrokracie nad jednotlivcom. Pri výkone úradu a cez zavádzanie zákonov a pravidiel, vrátane inštitucionálnych povinností má kontrolu nad jednotlivcom. Aj keď poriadok a systematickosť sú žiadúce, byrokracia nemusí byť schopná riešiť problémy a obavy každého občana v štáte.[8]

Referencie[upraviť | upraviť kód]