Pararula

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Pararula
Pararula z oblasti Bystrej v Nízkych Tatrách
Pararula z oblasti Bystrej v Nízkych Tatrách
Zloženie
Hlavné minerály kremeň, sľudy (prevláda biotit), živce (hlavne plagioklas)
Akcesórie granáty, staurolit, andaluzit
Vlastnosti
Textúra pásková
Farba sivá, hnedá

Pararula je premenená hornina, typ ruly, ktorá vznikla vysokostupňovou premenou sedimentov.

Termín pararula (paragneiss) zaviedol roku 1891 K. H. Rosenbusch.

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Pararula vznikla premenou sedimentárnych, najmä pelitických a drobových hornín v amfibolitovej fácii[1]. Patria k najrozšírenejšim regionálne premeneným horninám.

Zloženie a vlastnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Vzorka zvrásnenej pararuly z Rocky Mountain National Park v americkom štáte Colorado.

Hlavnými minerálmi pararúl sú kremeň, živce, s vysokým podielom plagiklasu a sľudy, z ktorých zvyčajne prevláda biotit[1], pri vyššom stupni premeny môže obsahovať aj značný podiel aluminosilikátov ako je kyanit, andaluzit a sillimanit, tiež cordierit, staurolit a granáty. Podľa obsahu ďalších minerálov sa rozlišuje svorová pararula (s nízkym obsahom živcov), pararula grafitová, dvojsľudnádná, amfibolov-biotitová atď. Kinzigit je granátovo-grafitická pararula[2].

Výskyt[upraviť | upraviť zdroj]

V Českom masíve tvoria pararuly hlavnú masu hornín moldanubika. Vyskytujú sa v Alpách, Schwarzwalde a inde. V Západných Karpatoch sú súčasťou veporického i tatrického kryštalinika, kde ide zväčša o pararuly s obsahom sillimanitu a granátu. Sú známe z Považského Inovca, Malej Fatry, vo Vysokých a Nízkych Tatrách, rovnako vystupujú v kryštaliniku Zemplínskeho ostrova. Plagioklasové pararuly vystupujú predovšetkým v Slovenskom rudohorí[3].

Použitie[upraviť | upraviť zdroj]

Nemajú žiadne významné praktické použitie ani väčší ekonomický význam. Môžu sa využívať ako kamenná drvina a stavebný kameň.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Putiš, M., Petrografia metamorfovanýh hornín. Univerzita Komenského, Bratislava, 2004, 131 s.
  2. ttp://www.geologie.estranky.cz prístup: 28.8.2008
  3. Vladár, J., 1981; Encyklopédia Slovenska V. zväzok R - Š. Veda, Bratislava, s. 173

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]