Podhradie (Bratislava)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Bratislavské Podhradie v roku 2008
Bratislava a Podhradie v 16. storočí
Bratislavské Podhradie v 19. storočí alebo na začiatku 20. storočia

Podhradie (lat. Suburbium, nem. Schlossgrund a/alebo Zuckermantel/Zuckermandel, maď. Pozsony-Várallya) bola od roku 1848 štvrť Bratislavy, predtým samostatné sídlo, ktoré sa okolo roku 1800 rozkladalo východne od hradu (medzi hradom a mestom), južne od hradu (medzi hradom a Dunajom) a sčasti aj západne od hradu (po Mlynskú dolinu).

Do 13. storočia sa ako Podhradie - Schlossgrund (doslova hradné pozemky) označoval jednoducho celý široký hradný kopec, pretože vtedy celý patril hradu. Až v 13. storočí sa územie hradu zredukovalo na oblasti tesne priľahlé k hradu.

Pôvodne v stredoveku sa od 13. storočia za vlastné Podhradie - Suburbium považovala Osada svätého Mikuláša; táto osada po roku 1291, kedy mesto na východ od nej získalo mestské práva, zostala vlastníctvom hradu. Okrem toho sa však latinský výraz "suburbium" vo vzťahu k Bratislave v stredoveku používal aj vo významoch:

  • predmestie (celé osídlenie bezprostredne za hradbami; v tejto oblasti mali majetky aj hrad aj mesto).
  • mesto pod hradom (teda vnútorné mesto)

V roku 1423 kráľ Žigmund Luxemburský obnovil Podhradiu jeho staré privilégiá.

V novoveku sa napokon Schlossgrund (či Schlossgrund-Zuckermantel) skladal z osád:

  • Zuckermantel:
    • vlastný Zuckermantel (medzi hradom a Dunajom, západne od Vydrice)
    • Schlossberg (medzi hradom a mestom, vrátane Osady sv. Mikuláša)
  • Hausbergl (západne od hradu)

Zuckermandel bol v 19. storočí (až do druhej svetovej vojny) známy aj prostitúciou. Celé Podhradie bolo v roku 1848/1851 pripojené k mestu Bratislava.

V 50. a 60. rokoch 20. storočia bol takmer celý Zuckermandel (spolu s celou Vydricou) zničený kvôli rozširovaniu cesty na dunajskom nábreží a výstavbe Mosta SNP.

Výskum a dokumentácia Podhradia[upraviť | upraviť zdroj]

Architekt Alfréd Piffl, vtedajší profesor Fakulty architektúry SVŠT, začal roku 1949 spolu so svojimi študentmi spracúvať dokumentáciu pohradských domov, ktoré boli neskôr zbúrané. K tejto práci sa na zvyšku Podhradia vrátil ako vedúci výskumu Archeologického ústavu SAV v rokoch 1967 – 1970, v čase prípravy stavby Mosta SNP.
Dňa 10. októbra 1970 si Alfréd Piffl zaznamenal do svojho denníka: „...Správa o nábreží je hotová. Opiera sa o dvadsaťjeden rokov práce – v roku 1949 som zadával študentom domy na zakreslenie a zameranie, oveľa skôr, ako sem prišli búracie mechanizmy. Nik mi to neprikázal. Dnes je materiál hotový, použije sa, keď príde čas na rekonštrukciu Zuckermandlu. Toho sa asi nedožijem. Súčasné priority sú inde. Funkcionalizmus víťazí nad pamiatkami aj tam, kde by bolo možné nájsť prijateľný kompromis.“

Obnova Podhradia[upraviť | upraviť zdroj]

V súčasnosti (2007) sa uvažuje znovu o zastavaní pozemkov Podhradia, pričom vo všeobecnosti prevládajú vo verejnosti dva prúdy, jeden (väčšinový, tvorený širokou verejnosťou) presadzuje zástavbu v historizujúcom štýle a čo najvernejšie repliky pôvodných budov, druhý prúd (menšinový, tvorený predovšetkým odborníkmi) presadzuje súčasnú modernú architektúru, pričom argumentuje chýbajúcou podrobnou dokumentáciou, nemožnosťou presne postaviť pôvodné stavby, predovšetkým kvôli skutočnosti, že vznikali v rôznych obdobiach, ďalším argumentom je otázka, v akom štýle, resp. štýlom ktorého storočia obnoviť pôvodné stavby.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Kvasnicová, M.: Príbeh profesora Piffla. Týždeň č. 34/2007.
  • Piffl, A.: Zápas o Bratislavský hrad, denník 1948 - 1972. Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT, Bratislava 2007, ISBN 8089218407

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]