Politická socializácia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Politická socializácia je spojená s procesom tvorby názorov, presvedčení a postojov k témam súvisiacim s politikou. Každý človek v spoločnosti si vytvára určité názory na spoločenské, resp. politické otázky. Názory sú ovplyvňované spoločnými, ale i jedinečnými skúsenosťami a okolnosťami v živote. Proces formovania základných stanovísk ľudí je dlhodobý a jeho výsledkom sú individuálne vzťahy voči politike a nadobudnutie vlastných znalostí, hodnôt, postojov či prejavov. Politické spoločenstvo ako súbor jednotlivcov, skupín i inštitúcií má špecifickú úlohu v procese politickej socializácie. Prostredníctvom nich dochádza k prenosu politických myšlienok horizontálne alebo vertikálne; z generácie na generáciu, ale taktiež aj medzi členmi tej istej generácie.

Ako uvádza P. Ondrejkovič, politická socializácia je procesom učenia sa o politike, politickom systéme, politických stranách a demokracii. Vystupuje tak ako „vysoko pozitívny proces aktívnej adaptácie osobnosti k spoločenskému systému“ (Ondrejkovič, 1997, s. 30).

Autor J. Sopóci prináša k téme vlastný náhľad a to vo vyjadrení, že v procese socializácie si jedinci osvojujú hodnoty, normy, vzory správania, ktoré im umožňujú participovať na živote spoločnosti a byť ich plnoprávnymi členmi. Socializácia je celoživotný proces, rozhodujúca pozornosť sa venuje jej primárnej fáze – detstvo, mladosť, dospievanie, ale veľmi dôležitá je i jej sekundárna fáza, ktorá prebieha v dospelosti človeka. (Sopóci, str. 70, 2002).

Tento moderný proces je spôsobený narastajúcou úrovňou vzdelania, získavania praktických skúseností z pracovných a iných spoločenských vzťahov, účasťou v záujmových organizáciách, politických stranách a ďalšími skutočnosťami. Proces vytvárania politických názorov ovplyvňujú rôzne inštitúcie: rodina, škola, záujmové skupiny, odborové organizácie, cirkev, pracovné prostredie, politické strany, médiá, názoroví lídri, mládežnícke organizácie.

Kolektív autorov - menovite M. Petrusek, A. Miltová, A. Vodáková sú presvedčení, že socializácia predstavuje predovšetkým revíziu získaných skúseností, založenú na racionálnom vysvetlení alebo naopak navodenie emócií, následné kognitívne dezorganizácie skúsenosti a zmenu postoja. Individualita teda nie je predpokladom, ale práve dôsledkom socializácie. (Petrusek, Miltová, Vodáková, 2000).

Ďalší autori, ktorých uvádza D. Klimovský vo svojom publikačnom príspevku - Higgins a Richardson uvádzajú, že rozsiahla občianska socializácia a konzultácie s občanmi sú nevyhnutné elementy rozhodovacieho procesu a to na všetkých úrovniach demokratického, administratívno-politického systému i vo všetkých jeho organizáciách. (Klimovský IN Kráľová, 2009).

Formovanie jedinca ako politicky kompetentnej osobnosti ovplyvňujú psychologické vlastnosti i morálne predpoklady. Stabilita politického systému je podmienená zachovaním a rozvojom jeho podpory od jeho súčastí a práve mechanizmus podporného vzdelávania slúži tomuto účelu. Vďaka vzdelaniu a osobným skúsenostiam je možné dosiahnuť komplexné uvedomovanie si politických faktov, politických javov a úspešne vyformovať osobné politické postoje. Vplyv spoločnosti na jednotlivca je vnímaný negatívne, ak je homogénny, to znamená, ak jej podstata je založená nemodifikovane, antipluralisticky, nevytvára priestor na utváranie vlastného presvedčenia či vlastného pohľadu na politické záležitosti.

Neexistuje univerzálny model politickej socializácie. V praxi viacerých modelov politickej socializácie je podmienená rôznymi faktormi – kultúrnym vývojom, sociálnym prostredím, ekonomickým prostredím, stupňom vzdelania, vzdelávacím systémom, ale nemenej významne vplývajú i vonkajšie činitele, akými sú integračné procesy a globalizácia.

Veľmi dôležité je okrem faktu, že občania musia byť o politike informovaní aj to, aby informáciám rozumeli, čo je nevyhnutné pre ich kvalitné a správne rozhodovanie, aby si uvedomili, že môžu byť spolutvorcami rozhodnutí, schopní ovplyvňovať veci verejné.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • ONDREJKOVIČ, P., Úvod do sociológie výchovy: Teoretické základy výchovy a mládeže. Bratislava, Veda, 1995, 224 s.
  • SOPÓCI, J., Sociológia politiky. Univerzita Komenského Bratislava, Polygrafické stredisko UK, Bratislava, 2002, 230 s.
  • PETRUSEK, M. – MILTOVÁ, A. – VODÁKOVÁ, A., Sociologické školy, směry, paradigmata. Sociologické nakladatelství SLON, Praha, 2000, 258 s.
  • KRÁĽOVÁ, Ľ., (editor.), Genéza a tvorba verejnej politiky na Slovensku. K-M Systém s.r.o., Prešov, 2009, 360 s.