RDS-1

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

RDS-1 (rus. РДС-1[pozn 1]; «изделие 501» – produkt „501“; атомный заряд «1-200» – atómový náboj „1-200“[1]) bola prvá sovietska atómová bomba. Bomba bola odpálená 29. augusta 1949 v Semipalatinskom jadrovom polygóne, na území dnešného Kazachstanu.

História[upraviť | upraviť zdroj]

ZSSR začal skúmať oblasť jadrovej fyziky už pred druhou svetovou vojnou, no výskum sa v prvom rade zameriaval na výrobu elektrickej energie z jadra. Výskum sa ale zastavil po vypuknutí Veľkej vlasteneckej vojny. Po vojne bol obnovený, no už aj s cieľom vyrobiť atómovú bombu. Sovieti využili veľa poznatkov z nemeckého projektu atómovej bomby, ktoré získali po porážke Berlína a zo špionáže amerického projektu Manhattan.

Pri výrobe vlastnej bomby sa rozhodli ísť cestou napodobenia amerických prototypov, ktoré už boli overené v praxi. Vedci sa kvôli tomuto rozhodnutiu pravdepodobne v mnohom opierali o konštrukciu bomby Fat Man, aj keď niektoré časti bomby ako balistické puzdro a elektronika boli sovietskeho dizajnu.

Do leta 1949 boli vyriešené všetky problémy týkajúce sa konštrukcie bomby. Program jej testovania bol sformulovaný v špeciálnom dekréte vydanom Politbyrom. Tam bola bomba uvedená pod krycím názvom RDS-1, čo je skratka z špeciálneho reaktívneho motoru[pozn 1].

Test sa uskutočnil o 7:00 29. augusta 1949 v polygóne UP-2 MO, 170 km od Semipalatinsku v Kazašskej SSR, v suchej neobývanej stepi. Pre skúšku bolo na mieste výbuchu v okruhu 10 kilometrov postavených niekoľko domov z dreva a tehál, most a simulované metro. Taktiež na miesto priviezli rôzne bojové a nebojové stroje, 50 lietadiel a 1538 zvierat.

Bombu umiestnili na 37,5 m vysokú vežu s priehradovou konštrukciou. Po výbuchu sa bomba ukázala o polovicu silnejšia, než sa predpokladalo. Veža, na ktorej bola bomba umiestnená, sa vyparila a pod ňou sa vytvoril kráter s priemerom 3 metre a hĺbkou 1,5 metra, pokrytý sklovitým materiálom. Budovy v okruhu 50 metrov od epicentra boli úplne zničené. Z 1538 zvierat bolo pri výbuchu zabitých 345. Tanky T-34 a poľné delostrelectvo vo vzdialenosti 550 metrov boli poškodené a do vzdialenosti 1500 metrov všetky lietadlá utŕžili podstatné poškodenie. Vo vzdialenosti jedného kilometra a potom ďalej každých 500 metrov boli umiestnené automobily Pobeda, všetkých 10 zhorelo. Z obytných domov, ktoré postavili v skúšobnom poli, nezostal stáť ani jeden.

Väčšinu škôd ale nenapáchala rázová vlna, ale silné vetry. Železobetónový most vo vzdialenosti 1500 metrov bol odhodený o 30 metrov a tanky a stroje boli otočené a prevrátené. Zvieratá silný vietor odvial.

Parametre bomby[upraviť | upraviť zdroj]

Bombu navrhli v Kurčatovskom inštitúte, vtedy označovanom ako „Laboratórium číslo 2“ (rus. Лаборатория № 2) a štiepny materiál (plutónium) do nej vyrobili v závode Majak v Čeľabinskej oblasti.

Sila bomby bola ekvivalentná sile 22 kiloton TNT, jej dĺžka bola 3,7 m, priemer 1,5 m, a hmotnosť 4,6 tony[2], čím je veľmi podobná americkej bombe Fat Man, zhodenej na japonské mesto Nagasaki v druhej svetovej vojne.

Reakcia Západu[upraviť | upraviť zdroj]

Keď boli rádioaktívne produkty jadrového štiepenia z testu zistené americkým letectvom, USA začalo sledovať ich stopu. 23. septembra 1949 americký prezident Harry S. Truman vyhlásil: „Máme dôkazy, že sa v posledných týždňoch v ZSSR vyskytol jadrový výbuch.“ Tento výrok bol zlomom v studenej vojne, ktorá práve začala.

Potom, ako sa potvrdilo, že ZSSR vlastní jadrovú bombu, začal rásť tlak na vyvinutie prvej vodíkovej bomby.

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Skratka РДС-1 je odvodená z Реактивный двигатель специальный – Špeciálny reaktívny motor (krycí názov bomby)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku РДС-1 na ruskej Wikipédii.