Romantizmus (filozofia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Filozofický romantizmus bolo filozofické učenie, ktoré sa šírilo v Európe od poslednej tretiny 18. storočia do polovice 19. storočia a ktoré v reakcii proti osvietenskej filozofii znevažuje racionálne hodnoty (podobne ako neskôr Friedrich Nietzsche) a obhajuje obrazotvornosť, intuíciu, spontánnosť a vášeň.

Romantizmus nachádza potešenie v analógiách spájajúcich človeka s vesmírom zvlaštnymi zhodami, ktorým je cudzí princíp sporu: ľudská bytosť sa tu chápe ako odlesk Boha alebo vesmírnej duše (C. Pichois), a ak existuje romantické vedenie (ktoré treba odlišovať od vedy), je pramálo zlučiteľné s hľadaním prísnej účelovosti a zákonitosti.

Filozofický romantizmus, ktorý udeľuje významné miesto citu pre prírodu (Jean-Jacques Rousseau) a určitej forme zbožnosti, sa vyvíjal predovšetkým v Nemecku, najmä pôsobením Schlegelovým, Fichteho a Schellingovým.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.