Samo Bohdan Hroboň

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Samo Bohdan Hroboň
slovenský básnik, folklorista, prekladateľ, jazykovedec
Narodenie24. august 1820
Liptovská Sielnica
Úmrtie30. júl 1894 (73 rokov)
Liptovská Sielnica

Samo Bohdan Hroboň (* 24. augusta 1820, Liptovská Sielnica – † 30. júla 1894, Liptovská Sielnica)[1] bol slovenský folklorista, prekladateľ, jazykovedec a básnik – predstaviteľ mesianistickej línie slovenského romantizmu.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v rodine evanjelického farára Jakuba Hroboňa a Terézie Hroboňovej, rodenej Midielkovej, ako najmladší zo siedmich detí. V hroboňovskej rodine sa udržiavala tradícia o jej šľachtickom a poľskom pôvode z matkinej strany. Od 1834 študoval na evanjelickom lýceu v Levoči, kde sa hneď po príchode zapojil do národnoemancipačných aktivít starších spolužiakov a postupne nadviazal korešpondenčnú komunikáciu s mnohými osobnosťami slovenského kultúrneho života. V rokoch 1835  –  1839 napísal do rukopisného zborníka Liber memorialis societas slavicae prvé básne v češtine v klasicizujúcom duchu. V roku 1836 uverejnil svoj prvý preklad z latinčiny (Horatius) a prvý folkloristický zápis. O rok neskôr ho prijali do Nemeckého študentského samovzdelávacieho spolku.

V roku 1839 prešiel na evanjelické lýceum do Bratislavy a začal si písať denník, v ktorom pokračoval až do svojej smrti, keď nadobudol rozsah 8000 strán. Aktívne pracoval v Spoločnosti česko-slovanskej.

So svojou budúcou múzou, českou vlastenkou Antóniou Reissovou, známou pod literárnym pseudonymom Bohumila Rajská, sa zoznámil v roku 1841. O rok neskôr odišiel spolu so svojím starším bratom Ľudovítom študovať na nemeckú univerzitu do Halle. Vďaka neskoršej svadbe brata Ľudovíta s Milkou Zátureckou sa Hroboň dostal do príbuzenského vzťahu so zberateľom folklórnej slovesnosti Adolfom Petrom Zátureckým. V Halle študoval teológiu a filozofiu, venoval sa korešpondencii s Bohuslavou Rajskou a napísal zbierku básní Květiny nadsálanské. Rajská opätovala jeho city, ale aj napriek tomu sa v roku 1845 predovšetkým pod vplyvom Boženy Němcovej vydala za vdovca F. L. Čelakovského.

Hroboň sa po návrate z Halle nezapojil do rušného národného života, ale utiahol sa k matke a po jej smrti k staršiemu bratovi Ľudovítovi, kňazovi v Liptovskej Sielnici. Založil tu Spolok miernosti. Letá trávil na salaši pod Bielou skalou v Tatrách, v sielnickej Suchej doline. V revolúcii 1848 v okolí Svätej Mary poburoval ľud, aby si od zemepánov pýtal hory.

Fascinovaný kollárovskou ideou zjednotenia všetkých slovanských kmeňov videl Hroboň paralelu utrpenia Krista v osude Slovanov a po tisícročnej kliatbe hlásal nástup večnej christoslavianskej ríše. V dramaticky pohnutej etape slovenských dejín tak čerpal z potenciálu protomesianistickej situácie: vo svojich prácach evokoval atmosféru očakávania radikálneho zvratu v limitnom čase, zániku a znovuzrodenia, predestinácie a naplnenia veľkej dejinnej úlohy. Zmena však nemala nastať v kontexte predmetného sveta (v podobe revolúcie), ale v podobe duchovnej obnovy, zániku a navrátenia sa k počiatku.

Prostredníctvom básnického jazyka plného etymologizácií či pseudoetymologizácií sa chcel dopátrať skrytej podstaty slov a tým aj reality, mystickým zjavením slova vizualizoval spoločné indoeurópske korene všeslovanského, resp. všeľudského jazyka s jeho pôvodnou silou prirodzenej adamickej reči, ktorá má zo svojich vnútorných zdrojov pretvoriť svet.

Svoju izoláciu prekonával korešpondenciou s rôznymi kultúrnymi osobnosťami, ale predovšetkým s českým národovcom a psychiatrom v Ústave pre slabomyseľných Karolom Slavojom Amerlingom, zakladateľom slovanského vzdelávacieho ústavu Budeč. Obracal sa na neho so svojimi pretrvávajúcimi zdravotnými problémami, ktoré už mali príznaky schizofrénie. V roku 1854 písal ľúbostné listy Márii Števlíkovej a neskôr aj istému sielnickému sedliackemu dievčaťu menom Zuzka.

Hrob Sama Bohdana Hroboňa a jeho brata Ľudovíta Hroboňa v Liptovskej Sielnici

Postupne strácal zrak, písať mohol len ľavou rukou  –  rozsiahle denníkové záznamy a iné rukopisy sú preto takmer nečitateľné. Zomrel opustený v Liptovskej Sielnici. Literárny vedec Edmund Hleba naznačil, že nemožno vylúčiť ani samovraždu, keď napísal, že básnik našiel svoj koniec v priestore medzi farou a kostolom. Dokumentárny film Samo Bohdan Hroboň realizovala Slovenská televízia v Bratislave v roku 2001 v rámci televízneho cyklu Kultúra a náboženstvo (scenár Vlastimil Kovalčík, réžia Fedor Bartko).

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1857 - Slovenskje iskrice
  • 1861 - Slovopieseň
  • 1863 - Slovo o Goethem a Heglovi (filozoficko-estetická úvaha)
  • 1872 - Svätopompej
  • 1874 - Prosbopej slovenskjeho chorľavca-žobráka
  • 1878 - Pejan víťazný

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • KLEINSCHNITZOVÁ, Flóra: Z našej romantiky. Bratislava : Slovenský spisovateľ. Bratislava, 1958.
  • ČEPAN, Oskár: Literárne bagately. Bratislava : Tatran, 1971, s. 48  –  59.
  • ČEPAN, Oskár: Romantický mesianizmus a Samo B. Hroboň. In: K problematike slovenského romantizmu. Martin : Matica slovenská, 1973, s. 95  –  127.
  • ĎURIŠKA, Zdenko: Pôvod a príbuzenské vzťahy Hroboňovcov. In: Genealogicko-heraldický hlas, roč.5, 1995, č. 1, s. 18  –  29.
  • HLEBA, Edmund: Doslov. In: S. B. Hroboň: Slovenské iskrice. Bratislava : Tatran, 1991.
  • KOVALČÍK, Vlastimil: Rozružie alebo Samo Bohdan Hroboň, Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2002.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Dejiny slovenskej literatúry. Martín : Matica Slovenská, 2009. (1. vyd.) Dostupné online. ISBN 9788070909379.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]